Šperková: Pitie alkoholu sa stáva normou. Ľuďom to prekáža, ale boja sa, že taký názor majú len oni

Nielen to, alkohol by nemal byť dostupný napríklad na každej benzínke a musíme o ňom začať aj inak rozprávať.

U nás napríklad vôbec nezaznieva, že nemáme dostatok miest v odvykacích zariadeniach, ľudia čakajú aj mesiace. Nemáme dosť detských psychiatrov a ani lôžok na detských psychiatriách na to, aby sme sa mohli vysporiadať ešte aj s rozvíjajúcou sa závislosťou u detí. Prečo sa u nás vôbec nehovorí, že nedokážeme pomôcť tým, ktorí to potrebujú?

Žili sme v systéme, v ktorom po dlhé roky nebol reálny záujem o občana. Krátkodobo sa objaví počas volieb. Vidíme to celkovo na systéme – ako vyzerá školstvo a zdravotníctvo, dve úplne centrálne oblasti, bez ktorých ľudia nemajú šancu cítiť sa dobre, angažovať sa v spoločnosti či myslieť na nejaké vylepšovanie svojho okolia. Keď sú ľudia chorí, nešťastní a nevzdelaní, tak sa budú zaujímať o úplne základné prežitie. A keď v štáte chýba systém, ktorý by tieto veci riešil, tak si nachádzame vlastné riešenia, ktoré potom jasne škodia aj celej spoločnosti.

Veľmi veľa problémov s alkoholom má korene v problémoch s psychikou. Máme generácie rodičov, ktorí pili alkohol vo vysokých množstvách a ich deti s tým vyrastali, je to pre ne normálne. Z toho nevznikajú u detí len závislosti, ale napríklad problémy s jedením, celkovo psychické problémy – zvládanie emócií či rôzne hyperaktivity. To všetko je dôsledok. A keď sa to nerieši, tak potom jednou z ciest je aj to, že sa priklonia k alkoholu a snažia sa prostredníctvom neho zabudnúť. Alebo si to nejako obrátia a v alkohole vidia liek.

Sme už takí znecitlivení, že si ani v rodinách neuvedomujeme, ako môže naša závislosť ovplyvniť ešte aj budúce generácie?

Určite áno. Ale nejde iba o závislosť, hoci na Slovensku má každý desiaty človek vážne problémy s alkoholom. Máme veľkú skupinu ľudí s diagnostikovanou závislosťou a to je jedna vec. Ale potom máme veľmi veľkú skupinu tých, ktorí pijú alkohol v nezdravom množstve a vôbec si to neuvedomujú. Berú to úplne normálne. My nie sme znecitlivení len voči závislosti, ale aj voči tomu, čo naše správanie pod vplyvom alkoholu spôsobuje v našom okolí.

Napríklad deti si veľmi rýchlo všimnú, keď dospelí v ich blízkosti pijú alkohol. Nemusia byť opití, ale sú podgurážení, chcú ich viac objímať alebo začnú hovoriť vtipy, ktorým deti nerozumejú. Jednoducho zmenia správanie, no deti to nepripisujú alkoholu. Proste tomu nerozumejú a cítia sa nepohodlne.

Čiže bežným pitím alkoholu v rodinách dokážeme ovplyvňovať správanie detí?

Áno, a aj ich pocity.

Preberajú to ako normálny vzorec správania, keď je niekto hlučnejší alebo nemá vo svojom správaní hranice?

To je jedna vec, ale ešte predtým je fáza, keď deti tomu správaniu dospelých nerozumejú a spôsobuje im to určité psychické problémy s vnímaním okolia, ako vnímajú aj samých seba, alebo to môže vyvolať úzkosti. Takže to má dve úrovne: Prvá, deti sa necítia komfortne a nevedia, ako s tým narábať, a druhá, že preberú určité vzorce správania, ktoré sa im potom stanú normálne. Ale naozaj nehovoríme iba o alkoholizme a o závislosti, ale o bežnom dennom požívaní alkoholu všeobecne.

V realite je to tak, že keď sa niekde pilo, pokračuje v tom aj ďalšia generácia. A rodiny, v ktorých je, alebo bol závislý, mlčia. Nehovoria o traume, ktorú to spôsobilo a ani sami nejdú príkladom v tom, že by vylúčili akýkoľvek alkohol v domácnosti a nepodávali ho návštevám. Ostane to pri tom, že možno jeden človek z rodiny sa vylieči, ale vzorec správania ostane rovnaký.

Závislosti sa veľmi stigmatizujú, takže sa o nich ťažko rozpráva. Často ľudia nevedia, ako to povedať okoliu, aj keby chceli, lebo je to vnímané ako zlyhanie toho jedného človeka. Pritom je to dôsledok zle nastaveného systému. Máte pravdu v tom, že niekedy sa to ostatní členovia rodiny snažia dokonca zakryť. Nechránia svojho abstinujúceho závislého v domácnosti, ale správajú sa úplne opačne. Keď príde návšteva, tak o to viac ponúkajú alkohol, aby si nikto nevšimol, že ten jeden z prítomných alkohol nepije. Ďalšia vec je, že keď niekto nie je závislý, ale jednoducho odmieta alkohol, je o tom debata na celý večer.

Je toto niekedy až nátlakové nahováranie "vypiť si" slovenské špecifikum?

Nie, je dosť bežné vo všetkých krajinách, kde väčšina ľudí pije alkohol. Vo Švédsku bola kampaň na zvyšovanie povedomia o alkoholizme. V reklamnom videu sedeli ľudia okolo stola a začala medzi nimi kolovať miska s keksíkmi. Jeden muž sa na ňu len pozrel, nevzal si a poslal ju ďalej. Kamera sníma všetkých ostatných, ako nepríjemne sa cítia a začnú skandovať meno toho muža, ktorý si nakoniec keksík vezme. Hneď potom sa objaví nápis: „Predstavte si, že by sme sa takto správali pri všetkom, čo konzumujeme.“ V reklame sa zobrazia telefónne čísla, na ktoré môže volať každý, kto má problém s alkoholom.

Toto nahováranie je bežné aj v iných štátoch, lebo akonáhle človek nepožíva alkohol, ostatní si myslia, že ich odsudzuje a snažia sa to nejako vybalansovať, dostať ho naspäť do skupiny, aby sa necítili zle.

Dá sa podľa vás tomu predísť, alebo to stopnúť v spoločnosti pomocou takýchto kampaní?

Myslím, že áno. Treba menej hovoriť o škodách, lebo tie už väčšina ľudí pozná. Musíme sa zamerať na pitie alkoholu ako také. V komentároch na sociálnych sieťach pri našich podcastoch Movendi SK sa vyjadruje veľa ľudí, ktorým prekáža, že sa u nás pitie alkoholu stáva normou. Ale každý si myslí, že s týmto názorom je sám. Mnohí, ktorí pijú alkohol, ho nie vždy chcú piť, ale tlačia na nich. Abstinenti nemusia byť iba ľudia, ktorí majú nejaký závažný problém s alkoholom. Musíme o tom viac hovoriť, aby sa ľudia necítili sami.

Aby sme to zhrnuli: potrebujeme zvýšiť povedomie, že nepiť je normálne a potrebujeme viac rodín, v ktorých sa nepije.

Rodičia si musia byť vedomí vplyvu svojho správania. Ak deťom hovoria o tom, že alkohol je nezdravý, že sa pije až od osemnástich, ale súčasne pijú alkohol pri každej príležitosti, deti to vidia a ich príklad je silnejší ako slová, ktoré počujú. Netreba im ponúkať ani detské šampanské, lebo všetko, čo napodobuje alkoholovú kultúru prispieva k tomu, že deti budú chcieť čím skôr siahnuť po tom ozajstnom.

Mnohí varujú aj pred vytváraním skorších závislostí napríklad od sladkého. Platí, že v dospelosti dokážeme vymieňať jednu formu závislosti za inú?

To nemusí nutne platiť, ale buduje to konzumnú spoločnosť, akou sme. Keď sa chceme za niečo dobré odmeniť, alebo zabudnúť na nejaké smútky, dosť často to riešime konzumáciou: alkoholu, sladkostí alebo jedla všeobecne. Bolo by zaujímavé začať to riešiť viac zážitkami, rozprávať sa o emóciách, naučiť sa uznať emócie iných. To nie je len o Slovákoch, ale o ľudstve vo všeobecnosti. Strácame sa, čo sa týka sociálnych vzťahov a riešenia konfliktov, jednoducho konzumujeme a tým sa snažíme zabudnúť na veci.

Toto často v rozhovoroch spomínajú aj obezitológovia a diabetológovia, že mnohí ľudia s nadváhou si jedlom kompenzujú negatívne pocity.

Áno, jedlom, alkoholom a v určitej miere aj fajčením.

Na Slovensku klesá počet fajčiarov. Prečo sa fajčenia vieme vzdať, ale alkoholu nie?  

Ide o nastavenie spoločnosti, fajčenie už nie je také super a nie je stredobodom pozornosti. Keď prídete na stretnutie, neponúkajú vám cigarety a ani vás nikto nezavolá pokecať si pri cigarete. A aj preto, že fajčenie a celá tabaková politika je oveľa pokročilejšia ako alkoholová politika. V minulosti lekári dokonca predpisovali fajčenie na riešenie chorôb. Tabakový priemysel zasahoval do propagácie a šírenia dezinformácií o tabaku. Štáty sa potom zhodli na rôznych riešeniach a podpísali medzinárodné zmluvy. Alkohol nič také nemá, takže ten sa oveľa menej rieši.

Je teda alkoholový priemysel silnejší alebo o čo ide?

Alkoholový priemysel nie je silnejší, ale má väčší hrací priestor. Oba priemysly spolupracujú, niektorí ľudia dokonca sedia v predstavenstvách oboch naraz. Oni presne vedia, čo funguje, učia sa jeden od druhého. Zo skúsenosti tabakového priemyslu sa alkoholový priemysel naučil, ako pracovať, aby sa tieto medzinárodné zmluvy nepodpísali. V nich sa napríklad uvádza, že tabakový priemysel sa nemôže vôbec angažovať v lobingu, vyrábať reklamy či mať akýkoľvek kontakt s politikmi. Alkoholový priemysel nemá žiadne takéto klauzuly.

Hovorili sme už, ako sa správa spoločnosť a čo robia ľudia zle. Rozoberme teraz štátne opatrenia. Novej koalícii sa podarilo zvýšiť spotrebnú daň na alkohol, prinesie to nejaké výsledky? Sú k tomu zahraničné štatistiky?

Správne zvýšenie dane na alkohol prináša veľmi pozitívne výsledky. Svetová zdravotnícka organizácia má v európskom regióne veľmi dobré výpočty, koľkým prípadom rakoviny sa dokáže predísť vďaka zvýšeným daniam. Osobne neviem povedať, či zvýšenie, ktoré sme uplatnili teraz na Slovensku, pomôže alebo nie. Dane sa zvyšujú z rôznych dôvodov: aby bolo viac peňazí v štátnom rozpočte, alebo kvôli verejnému zdraviu. V tom druhom prípade sú alkoholové dane nastavené tak, aby sa aj znižovala konzumácia, lebo záverečná cena alkoholu je na takej úrovni, že ľudia začnú alkohol menej kupovať. Následne klesá počet autonehôd a iných škôd spôsobených alkoholom, znižuje sa výskyt zdravotných problémov a ešte sa aj napĺňa rozpočet.

Keď sa u nás začne hovoriť o zvýšení alkoholovej dane, hneď sa protiargumentuje, že ľudia začnú piť menej kvalitné lacné alkoholy – tie plastové štamprlíky a rôzny tvrdý alkohol v menších baleniach.

Keď sa zvýšia ceny alkoholu, tak sa zvýšia na všetko, čiže aj na štamprlíky. Ľudia vynaložia tú istú sumu na rovnaký sortiment, ale predsa konzumujú menej. Zvýšenie dane na alkohol neznamená, že ľudia prestanú piť alkohol a celé Slovensko bude abstinovať. Ide iba o to, že začnú konzumovať menej – ak si predtým dali dve pivá za večer, teraz si dajú jedno. Za mesiac je to oveľa menej pív a aj škôd v tele. Treba sa pozerať na konzumáciu v celej populácii a nie na jednotlivca.

Existuje vo Švédsku sortiment týchto lacných alkoholov – víno za dve eurá, tvrdé za päť eur?

Nie, lebo štát má monopol na predaj alkoholu a zaväzuje sa, že nebude propagovať alkohol žiadnym spôsobom, a to nielen vizuálne, ale ani prostredníctvom cien. Štát nemá za cieľ zisky z alkoholu a predáva ho pod prísne kontrolovanými podmienkami. Takéto lacné veci tu neexistujú. Monopol sa hrdí tým, že má veľmi širokú a kvalitnú ponuku.

Pre ľudí zo sociálne slabších vrstiev je to občas jediný alkohol, ktorý si môžu dovoliť. Je na mieste odstrihnúť ich od toho?

Jednoznačne je dobré im to zdražiť a potom zmeniť dostupnosť. Na Slovensku bývam na dedine a keď sa ráno prechádzam so psom, okolo sú dve-tri krčmy, kde už takto skoro ráno sedia ľudia napríklad s týmito štamprlíkmi. Toto v krajine s rozvinutejšou alkoholovou politikou neexistuje a aj otváracie hodiny sú úplne inak nastavené.

Ako vo Švédsku fungujú tieto špecializované obchodíky? Sú vytlačené na perifériu miest? Aké majú otváracie hodiny?

Nie sú vytlačené na perifériu, napríklad v centre Štokholmu je ich hneď niekoľko. Otváracie hodiny sú však obmedzené, nefungujú skoro ráno a definitívne nie neskoro večer, v sobotu sa tiež zatvára skôr a v nedeľu nie sú otvorené vôbec. Ľudia, ktorí pracujú v týchto obchodoch, sú školení na predaj alkoholu. Nepredajú ho tomu, kto je zjavne pod vplyvom alebo môže mať nejakú závislosť. Radšej sa s tými ľuďmi rozprávajú a odporučia im nejakú pomoc.

Nespôsobí to zvýšenú mieru agresivity voči ľuďom v týchto obchodíkoch?

Už je to natoľko zabehnuté, že švédska spoločnosť neočakáva, že niekto dostane alkohol, ak je pod vplyvom.

Prečo Švédi pristúpili k takýmto opatreniam? Mali problémy s alkoholom?

Sto rokov dozadu mali velikánske problémy s alkoholom a museli úplne pretvoriť systém. Preto spravili monopol na výrobu, distribúciu aj predaj alkoholu. Po vstupe do Európskej únie musel tento monopol zaniknúť a uchránili si len predaj. Niektoré politické strany chcú presadiť, aby si mohli napríklad poľnohospodári predávať svoje vlastné víno a tým by zanikol aj tento posledný monopol.

Keď vidíme príklad štátu, ktorý to úspešne zvládol, myslíte si, že by sa mohlo inšpirovať aj Slovensko?

U nás momentálne nie je politická vôľa, ale myslím si, že je to aj preto, že sa o tom nehovorí. Tento monopol je vo Švédsku, Nórsku, vo Fínsku – ale tam sa rozpadá, potom na Islande a v niektorých amerických štátoch. Inak sa o tom vôbec nehovorí, lebo alkoholovému priemyslu sa podarilo presadiť názor, že severské štáty sú výnimkou a inde je monopol štátu nemožný.

Ako postupne vychádzajú štúdie, že alkohol škodí aj v malých množstvách a prechádzame rôznymi svetovými krízami, aj tento názor sa v štátoch mení, lebo ľudia vidia, že škandinávske krajiny majú vďaka tomu aj lepší systém verejného zdravia. Napríklad v Írsku sa alkohol v predajniach presúva dokonca do špecializovaných miestností, takže rodiny s deťmi popri ňom ani neprechádzajú a má to aj skoršie zatváracie hodiny.

Naproti tomu u nás máme alkohol ešte aj za kasami, čo je z psychologického hľadiska to najhoršie umiestnenie. Človek, ktorý čaká niekoľko minút pred pokladňou, musí celý ten čas odolávať, aby si alkohol nevložil do nákupného košíka.

Najmä pre ľudí, ktorí si už prešli závislosťou, je to úplne kruté. Trebárs trikrát prešli popri regáli s alkoholom a odolali, ale tam nemajú žiaden únik a musia len čakať, v blízkosti fľašiek.

Suchý február je iniciatíva, ktorej hlavnou myšlienkou je úplná abstinencia od alkoholu počas jedného mesiaca. Ako môže suchý február pomôcť k tomu, aby ľudia prestali piť?

Možností je veľa. Napríklad ľudia, ktorí rozmýšľajú, že by vyskúšali nekonzumovať alkohol, majú na to teraz dobrý verejný dôvod. Nemusia si nachádzať iné ospravedlnenia, a keďže celá iniciatíva je čoraz známejšia, všetko je pre nich ľahšie.

Ďalej slúži na to, aby si ľudia overili, ako dlho zvládnu abstinovať a kedy, v akých prípadoch pijú. Niektorí si možno uvedomia, že požívajú alkohol preto, aby sa zaň skryli, keď sa cítia nepríjemne v sociálnych situáciách. A v neposlednom rade si vďaka tomu ľudia dokážu uvedomiť, že sa majú lepšie po zdravotnej alebo finančnej stránke. Mesiac je doba, po ktorej sa už začínajú objavovať zmeny.

Čo ak si človek počas toho mesiaca uvedomí, že by si vypil a chýba mu alkohol?

Potom záleží na tom, ako vie odolať. Dôležité je odpovedať si na otázku, prečo mu alkohol chýba. Ak má fyzickú závislosť, niečo s tým treba robiť. Ak mu chýba len psychicky, je dobré nájsť si náhradu, ktorá bude mať ten istý efekt.

Platí vo všeobecnosti, že ak nám alkohol chýba, máme problém a tento mesiac môže byť pre nás aj výkričníkom?

Keď nám chýba alkohol, určite máme problém, lebo nám chýba toxická karcinogénna látka. Mali by sme sa zamyslieť, prečo nám niečo také chýba a či to chceme mať vo svojom živote. A treba určiť level problému. Ak si uvedomím, že mi alkohol chýba, ale zvládnem zmeniť správanie, hoci budem prežívať ťažké 2 – 3 týždne, ale potom to prejde, tak nemám veľký problém. Ale ak tomu neviem odolať, alebo dokonca začnem klamať sám seba a v jeden deň si dám dva deci a budem sa tváriť, že aj tak som vydržal celý február, je to naozaj problém.

Čo odporúčate ľuďom, ktorí by chceli začať abstinovať?

Aby v tom našli radosť. Ak nemajú vyložene závislosť a nepotrebujú to riešiť s odborníkmi, detox by nemal byť utrpením. Odporúčam sa zamyslieť nad tým, prečo vlastne chcú abstinovať – zväčša nájdu len samé pozitívne motivujúce veci – takže každé odmietnutie alkoholu je vlastne úspech. Treba si všímať aj pozitívne efekty a nájsť si nejakú komunitu alebo osobu, ktorá chce takisto znížiť jeho konzumáciu. Život je potom ľahší.

Kristína Šperková je prezidentkou globálnej organizácie Movendi International, ktorá sa zaoberá rozvojom spoločnosti prostredníctvom prevencie škôd spôsobených alkoholom. Žije vo Švédsku.