Prečo si Danko urobil terč z Pellegriniho

Zažil som to. Vo vláde Smeru, Mostu a SNS. Na koaličnej rade, na ktorej som bol účastníkom za Smer, zaznela z úst predsedu SNS Andreja Danka ostrá kritika RTVS. Zastal som sa verejnoprávneho média námietkou, že pán predseda by si mal nájsť v tejto veci lepších poradcov. Na to zareagoval Andrej Danko veľmi emotívne a nečakane. Doslova vyskočil zo stoličky a urazene opustil koaličnú radu. Všetci prítomní na seba nechápavo pozerali. Premiér Fico naňho ešte zavolal, aby sa vrátil, ale Danko bol nezastaviteľný. Aj zvyšní členovia delegácie SNS boli zarazení a chvíľku im trvalo, kým v rozpakoch nasledovali svojho predsedu. Spomínam si, že mi to bolo nepríjemné, no akokoľvek som si rekapituloval svoje slová, či skôr poznámku, nenachádzal som v nich nič, čo by malo spôsobiť Dankov popudený odchod. Považoval som to za jeho prehnaný emocionálny skrat.

Dnes viem, že som uvažoval zle, nebol to skrat – bola to metóda.

Premyslená príprava pôdy na to, aby mohol „urazený“ Danko o niečo neskôr oznámiť, že nebude nikdy súhlasiť so zvýšením koncesionárskych poplatkov, hoci sa na to zaviazal v programovom vyhlásení vlády. Ako minister kultúry som mohol návrh na vyriešenie chronického nedofinancovania RTVS už iba predložiť na rokovanie vlády a tam to skončilo. Hoci išlo o precedentné porušenie koaličných dohôd, premiér Fico ustúpil Dankovi. Primerané zvýšenie poplatkov (opatrenie potrebné, no nepopulárne) mu nestálo za súboj s ním.

O pár mesiacov Andrej Danko zopakoval niečo podobné, no vo väčšom rozmere – z ničoho nič, ako blesk z jasného letného neba, vypovedal koaličnú zmluvu. Vyzeralo to hrozivo a mnohí komentátori, už veštili z tejto krízy koniec vlády. Bol to omyl podobný môjmu. O pár dní sa veci utriasli a žiadny rozpad sa nekonal. No Danko si upevnil v koalícii svoju pozíciu.

Nielen v osobnom, ale aj v politickom živote ľudia opakujú naučené vzorce správania. Preto pre nás nemusí byť až takou záhadou, prečo si Andrej Danko momentálne urobil terč z Petra Pellegriniho. Bežnej logike sa síce vzpiera pochopiť, že predseda koaličnej strany (tej najmenšej) uvzato útočí na druhého predsedu, ktorý má navyše dobré šance stať sa prezidentom, no pod emóciami sa opäť skrýva vyskúšaná metóda, ktorá má priniesť Dankovi nejaký zisk. Preto sa neštíti na koaličného kolegu zaútočiť aj osobne a verejne ho nazvať zradcom.

Možno vám to niečo pripomína. Predseda SNS nie je totiž jediný v slovenskej politike, kto používa emotívne kopanie do svojich partnerov ako metódu práce. Politikom podobného razenia je, paradoxne, práve ten, ktorého Danko nenazve inak ako bláznom – Igor Matovič. Každý si isto pamätá Matovičove nenávistné a sústavné výpady proti Sulíkovi. Ten, na rozdiel od Pellegriniho, sa však neopanoval, na Matovičove útoky začal odpovedať a stal sa tak v očiach verejnosti rovnakým „rozbíjačom“ vlády. To je však vedľajšia linka.

Porovnanie Danka a Matoviča sedí aj v mnohom inom. Ostatná volebná kandidátka SNS, ktorá sa velebila ako príklad spájania síl, bola postavená presne podľa vzoru matovičovských nezávislých osobností, ktoré sa vyznačujú predovšetkým svojimi početnými fanklubmi na sociálnych sieťach. Adekvátne tomu vyzerá aj poslanecký klub SNS, do ktorého sa členovia tejto strany dostali až po tom, čo Danko delegoval do exekutívy mnoho týchto internetových osobností.

Aby tých podobností nebolo málo, obaja páni predsedovia sa rozhodli, že osobne budú kandidovať v prezidentských voľbách. Na prvý pohľad je to v rozpore s akýmikoľvek predpokladmi na úspech, či aspoň s teoretickou možnosťou dostať sa do druhého kola. O to však nejde ani jednému z nich. Oni len našli rovnaký liek na podobnú chorobu. Obom sa totiž zdá, že sú na okraji. Danko na tom vládnom, chcel by prosto viac moci. Matovič aj na tom mediálnom, keďže mnohé média ho ignorujú a je čoraz menej politikov, ktorí sú ochotní sadnúť si s ním do štúdia. A tak sa jemu aj Dankovi aréna prezidentských volieb hodí na prelomenie bariér.

Neodrádza ich ani rekordná nepopulárnosť v prípade Matoviča, či zrazený semafor v prípade Danka. Pretože hrajú inú hru. Zlákala ich možnosť, že sú to oni, kto rozhodne o prezidentovi. Ale môže to mať dvojakú podobu. Je dosť pravdepodobné, že obaja skôr potopia kandidáta zo svojho tábora. Verbálne schopnosti na to majú.

Danko však môže zahrať aj zložitejšiu partiu. Po kritike Pellegriniho v prvom kole ako zakukleného liberála, ktorý vo funkcii prezidenta zradí koalíciu, môže pred druhým kolom otočiť a predsa len povedať, že predseda Hlasu je vždy lepší ako progresívny Korčok. Za túto podporu na poslednú chvíľu si môže nárokovať odmenu. Bude to síce tak trochu blufovanie, no zároveň riskantný manéver.

Pretože v prípade, že sa Peter Pellegrini nestane prezidentom, v Hlase môžu oprávnene usúdiť, že na jeho prehre má podiel Andrej Danko. Taký pocit sa môže stať aj reálnym začiatkom konca koalície. Popritom začne Danko, po vzore Matoviča, čoraz viac čnieť na politickej scéne ako kôl v plote, s ktorým sa nedá spolupracovať. Pretože toľko sa chodí s prehnanými emóciami po vodu, až sa pohár trpezlivosti rozbije.