Aj v rozhovore pre Štandard sa vyjadril, že by s vami rád šiel do takejto diskusie...

Ako som už viackrát uviedol, tá diskusia medzi nami je neodvratná. Musím však rešpektovať aj tú časť názorov členov akademickej obce, ktorí ma upozorňujú, že ak to urobím teraz, nech sa budem akokoľvek snažiť, moje odborné argumenty budú mnohí vydávať za politické argumenty. A preto by som podľa nich nemal v tejto chvíli do takejto diskusie ísť.

V čase, keď ma kontaktoval Daniel Lipšic, som sa však mylne domnieval, že táto téma môže ostať len v odbornej rovine, a tak som mu odpísal, že sa môžeme na takejto diskusii dohodnúť a že sa môžeme stretnúť v polovici januára a predebatovať ďalší postup. Keďže má byť diskusia určená pre študentov, musí to byť vo výučbovej časti semestra, tak sme to aspoň vždy robili, ak išlo o študentskú akciu. Do toho prišlo moje odborné vyjadrenie, kde som uviedol dôvody, pre ktoré som za zrušenie špeciálnej prokuratúry. V polovici decembra prišiel otvorený list od študentov. V tom čase ich bolo asi osem percent zo všetkých študentov fakulty.

Je ich dnes už viac?

Podľa informácií prezentovaných na zasadnutí akademického senátu ich môže byť zhruba desať percent.

Možno však predpokladať, že tieňová podpora bude zrejme väčšia.

Ak podľa prieskumu je 52 percent ľudí za zrušenie špeciálnej prokuratúry a 40 percent proti, logicky aj skupina študentov, ktorí sú za jej zachovanie, musí byť väčšia. Zástupcovia študentov uviedli, že by chceli počuť moje vysvetlenie, prečo som za zrušenie a aké argumenty viedli ich dekana k takémuto postoju. Zmysel stretnutia a následnej diskusie deklarovaný študentmi na začiatku mal byť teda informačný a podporujúci akademickú diskusiu medzi študentmi a odborníkmi a mal byť určený pre študentov.

Čiže to malo byť interné stretnutie pre študentov?

Áno, ale bolo nám všetkým jasné, že tam budú prítomní novinári a že to pôjde von, v dnešnej technickej dobe to ani inak nejde. Preto sme to aj chceli radšej priamo streamovať. Náš amfiteáter má kapacitu 200 ľudí, pričom len našich študentov je 2 500. Následne sme oslovovali ľudí, ktorí by sa mohli zúčastniť diskusie, samostatne študenti a samostatne ja, s tým, že následne dáme výsledky nášho snaženia dohromady.

Nastal problém?

Pre mňa bolo kľúčové, aby sa k tomu vyjadrila aj generálna prokuratúra, respektíve iní prokurátori, ako tí zo špeciálnej prokuratúry. Pretože oni budú zodpovední za to, ako sa zmeny budú realizovať, pretože v takejto diskusii je potrebné vysvetliť, že nikto nemusí mať obavy z toho, že by sa nejaké prípady zametali pod koberec. Lenže generálny prokurátor mi povedal, že v tejto fáze to podľa neho bude spolitizovaná diskusia. On tvrdí, že prokuratúra v tomto musí zostať apolitická. V tom má pravdu a je to pochopiteľné.

Bez nich by to podľa vás nešlo?

Dúfal som, že by sme tam mohli dať aj iných diskutujúcich, a tak dosiahnuť pluralitnú diskusiu. Problém bol v tom, že táto časť študentov trvala na tom, že by sa mala uskutočniť do konca januára, čo na zasadnutí senátu jasne formulovali. To som nepovažoval za šťastné. Skôr som sa prikláňal k tomu, že by to malo byť začiatkom výučbovej časti semestra, teda približne v polovicu februára. Študenti ale reagovali, že by sme tak nemuseli stihnúť koniec legislatívneho procesu. To ma zaskočilo, pretože toto nebola ich pôvodná požiadavka. Oni chceli porozumieť odborným argumentom, nie stihnúť, a tým pádom aj politicky ovplyvniť, proces v národnej rade.

Vy ste to teda vyhodnotili tak, že im ide o politické ovplyvnenie témy?

Áno. Tak som im to povedal. Jeden zo zástupcov študentov verejne uviedol: neklamme si, je to spolitizovaná téma. Tým vlastne priznal, že ide o politickú diskusiu, nech sa budeme snažiť akokoľvek.

Nešlo im teda podľa vás o odborné porozumenie svojmu dekanovi, ale chceli sa k téme voči vám politicky vyhraniť?

Tak som to z ich vyjadrení vyrozumel. Ale pravdaže, majú právo vyjadriť svoj občiansky postoj a tiež aj odborný názor k politickej téme. Ale ak chcú robiť odbornú diskusiu z politických dôvodov, povedal som, aby to robili mimo akademickej pôdy. Politika na akademickú pôdu nepatrí. Argumentoval som aj odkazom na niektoré problémy z minulosti, na niektoré akcie, ktoré sme u nás organizovali a kde to bolo naozaj na hrane a nedopadlo to šťastne, keďže sa k tomu kriticky ohradzovali politici.

Napokon študenti našli azyl oproti na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Nebolo by v konečnom dôsledku lepšie, ak by ste im predsa len poskytli aspoň priestory? 

V momente, ako priznali, že ide o politickú diskusiu, to nemohlo dopadnúť dobre. Vždy by sa našli politici z nejakého spektra, ktorí by sa voči tomu vyhranili. Nedokázal by som zdôvodniť, že tá diskusia nemá politický nádych. Cením si akademické tradície, ktorých súčasťou je aj apolitickosť. Preto som povedal, že táto diskusia sa u nás neuskutoční, kým sa neukončí legislatívny proces – nech už sa skončí akokoľvek. A tiež, že sa od prípadnej diskusie v tejto fáze budem dištancovať. Potom presne podľa uznesenia akademického senátu zorganizujeme pluralitnú a podľa možností vyváženú odbornú akciu o dodržiavaní zákonnosti v trestnom konaní a postavení ÚŠP. Určite pozvem ku nám aj Daniela Lipšica a som ochotný s ním ísť znova aj do médií, ale musí to byť s moderátorom, ktorý sa neukázal byť zaujatý.

To, že im Filozofická fakulta poskytla priestory, je zodpovednosť dekana Mariána Zouhara. Povedal som mu svoje dôvody, pre ktoré si myslím, že takáto diskusia na akademickú pôdu nepatrí. Ja s jeho rozhodnutím nesúhlasím.

Ak študentom išlo o politickú debatu, cítili ste, prečo sa chcú obrátiť práve na Filozofickú fakultu?

Všetci sme nejakým spôsobom ovplyvnení svojou profesiou. Právnici sú zväčša citlivejší na zmiešavanie politiky a práva. Filozofické odbory spravidla neriešia záväzné pravidlá, ale skôr tie relatívne. Toto prostredie je preto viac voľnomyšlienkárske. Druhá vec je to, či sa pán dekan Zouhar nenechal ovplyvniť politickými dôvodmi. Priznám sa, že nad tým dlho rozmýšľam a odpoveď nepoznám.

Čo máte na mysli?

Či nemal vyslovene politické dôvody, aby tú diskusiu potiahol.

Pravda však je, že vy ste sa svojimi verejnými vyjadreniami stali aktérom vážnej politickej debaty. Nestala sa na fakulte politicky živou aj pre vaše vyjadrenia?

Novinári sa ma pýtali, aké odborné stanovisko som dal ministerstvu spravodlivosti. Ja som len odpovedal novinárom na otázku. Možno som urobil chybu, že som nebol vo vzťahu k novinárom ticho. Ale ja som iné vyjadrenie, ako som dal, dať ani nemohol. Dospel som k nemu po ťažkom procese zvažovania, keď som si naplno uvedomil, čo znamenajú všetky tie prípady a kroky, ktorými postupuje špeciálna prokuratúra. Dospel som k záveru, že najlepšie bude jej zrušenie. Možno som mal predpokladať, že sa z toho stane vážne politická otázka a beriem aj rady niektorých kolegov, že bude pre fakultu lepšie, ak teraz budem ticho. Následne prišlo k útokom na moju osobu.

Ktoré máte na mysli?

Že som hanba akademickej obce, ako o mne povedala pani Mária Kolíková. Keď som sa však stal súčasťou tejto veľkej politickej témy, stiahol som sa a prestal som tému komunikovať. Budem sa k tomu chcieť vyjadriť, ale až po ukončení legislatívneho procesu. Inak by som aplikoval dvojaký meter.

Zasiahlo to aj vzťahy vo vnútri fakulty?

Áno. Právnická fakulta bola vždy apolitická v tom zmysle, že tu bolo veľa ľudí s rôznymi názormi, politickými aj ideologickými, ktorí sa vedeli navzájom rešpektovať. Dnes mám dojem, že sa tieto hranice posúvajú. Rešpektujem právo každého na jeho názory a aj na ich prezentáciu. Ako študent som sám kritizoval pomery v rámci fakulty, preto mám pochopenie aj pre študentov a ich vyjadrenia. Ale budem naďalej udržiavať ducha slobody na našej škole, podľa ktorých tu nikto nemôže byť postihovaný za svoje názory, či je to študent, učiteľ alebo ktokoľvek ďalší a bez ohľadu na to, či sa tieto názory nejakej inej názorovej skupine páčia alebo nie.

Na úrovni súčasnej verejnej diskusie som si všimol, že v dnešnej dobe je úplne jedno, aké argumenty uvediete. Ak proti vám stoja médiá, ich postoj sa časťou verejnosti vydáva za pravdu.

Študentom sa nedá uprieť, že sa pokúsili o otvorenú a pluralitnú diskusiu, čo bolo poznať už z rozptylu pozvaných hostí: sudca Peter Šamko, sudkyňa Marcela Kosová, advokát Peter Erdős. Nemáte aj vy pocit, že takáto verejná diskusia pri takej dôležitej téme tu chýbala a práve oni tento uprázdnený priestor naplnili?

Diskusiu som nesledoval, pretože som sa od nej dištancoval. Následne mi však volalo veľa ľudí aj z praxe, že čo na ňu hovorím a keďže som ju nesledoval, rozprávali mi o nej oni. Z toho som si urobil čiastkový obraz, ktorý je asi taký, že naozaj bola snaha urobiť diskusiu apolitickou, údajne to však pokazili niektoré výroky pána Lipšica, podozrenia z filtrácie publika prostredníctvom elektronickej registrácie, čo viacerým ľuďom z praxe znemožnilo sa diskusie zúčastniť priamo, z toho vyplývajúce potlesky iba pri argumentoch jednej názorovej strany a v neposlednom rade elektronické hlasovanie o najpresvedčivejšieho rečníka, ako aj vynechávanie nepríjemných otázok zástancom špeciálnej prokuratúry prehlasovaním týchto otázok v elektronickom systéme. Akademická diskusia má byť o sile argumentov, a nie, že si volíme „Miss sympatia“, čo je samo osebe výstup, ktorý môže byť politicky zneužitý. Preto zotrvávam na názore, že za daných okolností takto realizovaná diskusia z dôvodu spolitizovania nepatrila na akademickú pôdu, ale opäť nikomu nemienim vnucovať svoj názor a rešpektujem aj názor opačný.

Myslím si, že aj v médiách sa postupne rozbehla aj odborná časť debaty o tejto téme, takže tá verejná diskusia aj v odbornej rovine nepochybne prebieha.

Vláda pred voľbami neavizovala ambíciu rušiť špeciálnu prokuratúru. Táto snaha prišla dosť nečakane, koalícia sa oprela o „názor odborníkov“, medzi ktorými ste boli aj vy. Je teoreticky možné, že aj vy ste naozaj prispeli k tomuto politickému rozhodnutiu?

Nemyslím si, že by som bol osobne schopný presvedčiť akúkoľvek vládu o čomkoľvek. Som rád, že moje odborné stanovisko prispelo k tým ostatným a na základe toho vzniklo riešenie, ktoré je podľa mňa omnoho lepšie pre kvalitu právneho štátu.

Minimálne sa aj vďaka vám mohla vláda oprieť o „názor expertov“.

Uznávam, že to tak mohlo jeden čas vyzerať a nebolo to pre fakultu vôbec dobré. Ale bolo to aj preto, že v tejto fáze sa mnohí odborníci nechceli vyjadrovať verejne. V tie dni som dostal množstvo správ od odborníkov z praxe, ktorí mi ďakovali, že som prišiel so svojím stanoviskom. Ale po tej vlne hejtu, ktorá sa na mňa zniesla, sa ani nečudujem, že sa k tomu vyjadrovať nechcú. K tým, ktorí sa vyjadrujú, mám veľkú úctu. Na vlastnej koži som poznal, že to môže byť svojím spôsobom nebezpečné.

Aj my sme si všimli, že v odbornej verejnosti má váš názor množstvo expertov, ale len málo z nich je ochotných sa vyjadrovať verejne. Majú strach?

Je tam dosť značný strach. Dnešná doba je poznačená niekoľkými médiami, ktoré prezentujú určité idey ako všeobecné pravdy a proti čomu nesmiete vystúpiť, inak ste menejcenný človek. Tieto médiá nepokrývajú spoločenskú väčšinu, tá je na ne skôr dosť nahnevaná. Ničmenej, ľudia sa nechcú do týchto médií dostať v negatívnom zmysle. V dnešnej dobe je pritom úplne jedno, čo sa reálne stalo. Tieto médiá môžu napísať úplný nezmysel a nájdu sa takí, ktorí tomu uveria. Preto je tu strach verejne sa vyjadrovať.

V právnej obci je to ešte citlivejšie aj v tom, že právnici si uvedomujú význam slov a ich interpretácií a zvažujú každé slovo. Ja to robím tiež, ale môj naturel mi velí ozvať sa, keď vidím nejakú nespravodlivosť alebo šialenosť.

V mediálnom prostredí, ktoré spomínate, ste boli po parlamentných voľbách označený ako kandidát na ministra spravodlivosti. Prečo sa vám podľa vás dostalo tejto „pocty“?

Bol to úplný nezmysel, žiadnu takúto ponuku som nedostal, určite nie od strany Smer, a ani by som ju nebol prijal, okrem iného preto, že mám záväzky na fakulte, ktorá, napriek mnohým úspechom, sa trápi aj mnohými problémami, a ja nemám vo zvyku od problémov utekať. Raz som sa síce neformálne rozprával o takejto možnosti s Borisom Kollárom, bolo to predtým, ako sa stal ministrom spravodlivosti Viliam Karas. Bol to nezáväzný rozhovor. Po profesionálnej stránke Boris Kollár dobre reflektoval mnohé dôležité témy a staval sa k nim politicky rozumne. Vo vzťahu politik a odborník sa s ním spolupracovalo veľmi dobre. Z toho vyplynula aj spomínaná neformálna úvaha.

Ako ste reagovali?

Fakulta bola vo veľkých finančných problémoch, zároveň v procese akreditácie, a preto som ju nechcel opustiť, nezvyknem pred problémami utekať.

A ako si vysvetľujem túto, ako ste povedali, mediálnu „poctu“? Moje kritické názory vo vzťahu k pôsobeniu Daniela Lipšica, časti špeciálnej prokuratúry a NAKA zaznievali kontinuálne od septembra roku 2021. Postupne sa tiež vyvíjali. Napokon môj výrok o potrebe preverenia, či na špeciálnej prokuratúre nepôsobí zločinecká skupina, som formuloval ešte na jar 2023. Vtedy nevyvolal väčšiu odozvu. Ja som zároveň tým, kto navrhol Daniela Lipšica ako šéfa špeciálnej prokuratúry. Preto som aj jeho pôsobenie a pôsobenie jeho úradu kritizoval. To, že to budem robiť, som uviedol aj v návrhu na jeho vymenovanie. Vtedy si z toho viacerí robili žarty, vrátane Roberta Fica. Nikto mi to neveril, ale svojmu slovu som dostál.

Preto si myslím, že Denník N napísal, že mám byť ministrom spravodlivosti. Bol som v tom zozname jediný nestraník. Považujem to za zlomyseľnosť a odplatu za to, že som prezentoval názory, ktoré nesedeli do ich ideológie. A zároveň ako upozornenie, že ak sa dôraznejšie kriticky vyjadrím, aby ma mohli pošpiniť a tvrdiť, že som konal politicky.

Denník N teda podľa vás tento hoax vypustil politicky cielene a preventívne, aby neutralizoval vaše prípadné kritické výroky?

Som o tom presvedčený. Bol to hoax a bol urobený s cieľom postupnej prípravy na moje vyjadrenia, aby ma mohli sociálne znemožniť, ak sa im nebudú páčiť. Mimochodom, v odbornej obci nie som jediný, kto považuje Denník N za dezinformačné médium.

Keď ste navrhovali Daniela Lipšica, prezidentka Čaputová voči tomuto nápadu vzniesla niekoľko legitímnych námietok, ktoré sa napokon ukázali byť prorocké. 

Uznávam, že to bola moja chyba. Niežeby som si myslel, že tu do roku 2020 neboli žiadne pochybenia, ale očistu spoločnosti podľa mňa spustil ešte generálny prokurátor Jaromír Čižnár, a to dosť výrazne. Daniel Lipšic stál za zriadením Úradu špeciálnej prokuratúry, a preto som si myslel, že má záujem prispieť k normálnej očiste spoločnosti. Prvotná iniciatíva navrhnúť ho prišla z prokurátorského prostredia. 

Bola to skupina prokurátorov?

Išlo o súkromný rozhovor, nebudem to konkretizovať. Myslím si, že tí ľudia to už beztak medzičasom oľutovali. Nebol to návrh, ale skôr rada v zmysle: nebol by to zlý nápad, skúste to zvážiť. Zvažoval som za aj proti. Párkrát sme sa ešte v minulosti s Danielom Lipšicom stretli. Najdlhšie vtedy, keď som s ním ešte do študentského časopisu ako čerstvý doktorand robil rozhovor o rekodifikácii Trestného zákona a Trestného poriadku. Vtedy som s ním v mnohých veciach nesúhlasil, ale pôsobil na mňa veľmi seriózne. Aj neskôr som mal na mnohé veci iný názor ako on, ale vždy som ho vnímal ako človeka, ktorý má svoje postoje odôvodnené.

Mal som z neho správny dojem. Presvedčil ma, že bude vykonávať funkciu špeciálneho prokurátora seriózne, nepoliticky a spravodlivo. Uveril som mu. Na zasadnutí akademického senátu, ktoré bolo pomerne búrlivé, som povedal, že ak mi ho senát zakáže navrhovať, neurobím to. Senát mi to nezakázal. Spätne to vnímam tak, že som bol voči námietkam voči nemu príliš zhovievavý. No tie dôvody, pre ktoré si myslím, že nemá na špeciálnej prokuratúre čo robiť a prečo ju treba zrušiť, vznikli až počas výkonu jeho funkcie. S tými informáciami, ktoré som mal vtedy, by som ho navrhoval znovu, hoci som sa za tento návrh akademickej obci ospravedlnil. Ale najmä z toho dôvodu, že to viedlo k zapleteniu školy do týchto politických sporov.

Vy ste ale predtým zrušenie špeciálnej prokuratúry nenavrhovali. Aj v tomto u vás nastal zásadný obrat. Kedy ste zmenili názor?

Presvedčila ma akcia Rozuzlenie. Ešte na prelome júna a júla som sa pre reláciu Reportéri RTVS vyjadril, že zotrvanie alebo nezotrvanie ÚŠP nie je zásadnou otázkou právneho štátu, keďže mnohé krajiny takýto úrad nemajú. Dôležité je pozrieť sa na jej konkrétne pôsobenie a v danej chvíli sa mi zdá, že pozitíva a dôvody pre jej zachovanie prevažujú. Potom však prišla akcia Rozuzlenie.

Ale to bol skôr problém policajnej aktivity.

Ale ÚŠP nad ňou vykonával dohľad, tu sa nedá veľmi oddeliť polícia a špeciálna prokuratúra.

V čom vidíte problém v akcii Rozuzlenie?

Uznesenie o vznesení obvinenia bolo zjavným nezmyslom už v popise skutku. Ak to zjednoduším, obvinenie hovorí o tom, že obvinení [najmä dvaja bývalí riaditelia SIS a šéf Národného bezpečnostného úradu, pozn. red.] si vykonávali svoje povinnosti a zákonné právomoci, a predtým sa písalo o tom, že takto mali konať s úmyslom spochybňovať trestné konania. Tie trestné konania pritom trpeli značnými chybami, čo viackrát konštatovala aj aplikácia paragrafu 363 zo strany generálnej prokuratúry.

Systém opravných prostriedkov špeciálnej prokuratúry sa točí v rámci ÚŠP, takže vy nemáte v prípravnom konaní možnosť iného opravného prostriedku nezávislého od ÚŠP, ako je paragraf 363. Mne z toho vyplynulo, že v akcii Rozuzlenie sú stíhané osoby za to, že vyšetrujú, čo sa vlastne v tých podozrivých konaniach deje. A to je absolútne neakceptovateľné. Pre mňa je to najväčší únos právneho štátu od čias, keď Slovenskú informačnú službu ovládal Ivan Lexa.

Sú tu pritom aj ďalšie veci. Pri udelení ochrany pre skupinu takzvaných čurillovcov bol podľa mojej mienky obídený zákon. Mne z toho vyplynulo, že ÚŠP sa tieto problémy snaží zahmlievať, čo nie je dobré pre právny štát, pretože by mali byť vyšetrené. K tomu sa ešte vyjadrím podrobnejšie, ale nechcem to teraz robiť práve preto, aby som nezasahoval do aktuálneho politického zápasu. 

Foto: Matúš Zajac/Štandard