Sám proti Bruselu

Únik dôverného dokumentu Rady EÚ do denníka Financial Times naznačuje najväčší bruselský škandál za posledné roky. V dokumente sa zvažuje hospodárska sabotáž s cieľom poškodiť Maďarsko, ak nepodporí väčšinové želanie EÚ poslať ďalšie peniaze Ukrajine. Udalosť vzbudila náležitú pozornosť a vyvolala množstvo výstižných komentárov (Dag Daniš, Daniel Kaiser). Vyvoláva aj tri širšie otázky: čím sa líši od bežného bruselského vydierania, kto je za únik zodpovedný a ako sa proti niečomu podobnému v strednej Európe brániť.

Žiaľ, na vydieraní členských štátov Bruselom nie je nič nezvyčajné. Vie, ako vychádzať v ústrety vládam, ktoré zdieľajú jeho európsku ideológiu, a naopak, ako vyvíjať tlak na vlastenecké vlády. Šikovne na to využíva džungľu komplikovaných postupov, v rámci ktorých sa mnohé veci môžu zabrzdiť, alebo, naopak, urýchliť. To už niekoľkokrát pocítili vlády v strednej Európe a na južnom krídle. Pred mesiacom sme boli svedkami zázračného odblokovania európskych fondov po Tuskovom príchode do Varšavy. Ak sa dnes niekto čuduje, prečo talianska premiérka Meloniová po nástupe do funkcie tak radikálne zmenila kurz, kľúč treba hľadať v predchádzajúcich skúsenostiach talianskych vlád s Bruselom.

Toto vydieranie je, samozrejme, v rozpore so základnými myšlienkami európskej integrácie, ale za tie roky sme si na to akosi zvykli. Zvykli sme si aj na to, že Brusel nie je motorom prosperity, ako sme očakávali pri vstupe, a že mnohé jeho rozhodnutia, naopak, spôsobujú značné národohospodárske straty. Väčšinou sú motivované nejakou vznešenou utópiou. Zelená tranzícia a protiruské sankcie patria medzi tie najviditeľnejšie.

Ale v prípade Maďarska ide o niečo iné. Tu sa Brusel chystá cielene zaútočiť na prosperitu členského štátu. Ekonomické škody nie sú vedľajším účinkom kroku motivovaného niečím ušľachtilým, sú cieľom.

Tým sa Brusel dostáva do rovnakej kategórie ako Moskva, Peking, Washington a ďalší geopolitickí konkurenti európskych krajín. Stáva sa ekonomickou hrozbou. Vzhľadom na to, ako sme všetci od Bruselu závislí, je to hrozba pre členský štát o poznanie citeľnejšia ako v iných prípadoch.

Ako sa k dokumentu dostali novinári? Nie je vylúčené, že unikol spontánne. Existujú však dve ďalšie možnosti. Za únikom môže byť Budapešť. Jej predstavitelia sú vystavení viac či menej skrytým hrozbám a ostrakizácii na rôznych úrovniach. V rámci zastrašovania sa k nim dokument mohol dostať a jeho zverejnením mohli Maďari upozorniť na pomery, ktoré dnes v Bruseli panujú. Pravdepodobnejšia a horšia je posledná možnosť. Únik informácií mohli zosnovať samotní autori s cieľom verejne zastrašiť Maďarov a všetkých ostatných, ktorí by sa pohrávali s myšlienkou presadzovania vlastných záujmov. Bruselskí hráči by sa potom chválili niečím, čo ich v skutočnosti diskredituje.

Foto: Orbán/FB

Najdôležitejšou otázkou však je, čo s tým robiť. Žiadny štát, voči ktorému si Brusel môže dovoliť takúto hrozbu, ju neustojí, teda žiadny štát okrem Nemecka a Francúzska. Neustojí ju, ak zostane sám. Na druhej strane skupina štátov to zvládnuť môže, nemusia mať pritom ani blokujúcu menšinu. Stačí, aby začali robiť v Bruseli dostatočný rozruch, čo tamojší mandaríni nechcú. Nie je však samozrejmé, že si jeden štát bude takto páliť prsty za štát druhý. Na to ich musí spájať silný spoločný záujem, ktorý presahuje jednu konkrétnu oblasť. Podmienkou spoločného pôsobenia je geopolitické partnerstvo, ktoré sa najľahšie napĺňa medzi geograficky a kultúrne blízkymi štátmi.

Maďarsko dnes nemá v geopolitickej hre veľmi silné karty. Vyšehradská spolupráca ako hlavný formát partnerstva v strednej Európe je od ruského útoku na Ukrajinu v hlbokej kríze. Poliaci sa v posledných rokoch zo strednej Európy vytrácajú. Buď snívajú s Kaczynským o tom, že za niekoľko rokov vytvoria najsilnejšiu armádu v EÚ a získajú osobitné postavenie na Ukrajine alebo aspoň na zvyškoch územia, ktoré z nej zostane, alebo s Tuskom o oživení weimarského trojuholníka, aby spolu s Nemcami a Francúzmi rozhodovali o osude Európy. Vo svojej romantickej roztopašnosti zabúdajú, že napriek slušným hospodárskym výsledkom nedokážu ufinancovať svoje vojenské ambície, že ich na Ukrajine určite nebudú vítať miestni nacionalisti a že sa nikdy nestanú rovnocennými partnermi Paríža a Berlína. Kým sa ich sny zrazia s realitou, na stredoeurópsku spoluprácu s Poľskom môžeme zabudnúť, a ani potom nemusí byť na stole.

Dnes sa nedá počítať ani s Prahou. Na rozdiel od Varšavy sa súčasná Fialova vláda nepúšťa do žiadnych geopolitických dobrodružstiev. Stavia na lojálnej službe mocným západným partnerom. Nanajvýš sa môžu občas v koaličnej vláde poškriepiť, či väčšia lojalita patrí Bruselu alebo Washingtonu. Na druhej strane túto orientáciu podporuje len časť českej verejnosti. Dá sa očakávať, že po parlamentných voľbách opäť prevládne orientácia, ktorá berie strednú Európu aspoň trochu vážne. Tento rok to však tak nebude. Takýmto vývojom prešlo Slovensko, ktoré sa za predchádzajúcej vlády (vrátane tej s progresívnym predsedom) bezprecedentným spôsobom vymedzilo proti strednej Európe a dokonca aj proti svojmu maďarskému susedovi. S príchodom Ficovej vlády má však Budapešť vo svojom severnom susedovi pravdepodobne jediného partnera, ktorý ju môže za určitých okolností podporiť.

Maďarsko teda veľa možností nemá.

Ale táto slabosť sa týka nás všetkých. Je to slabosť celej strednej Európy. Hrozby, ktorým dnes čelí Maďarsko, môžu byť zajtra aktuálne v Bratislave, Prahe, Viedni alebo Záhrebe. Z toho vyplýva jasná úloha pre politických lídrov stredoeurópskych štátov – prekonávať vzájomné spory a solidárne čeliť hrozbám z Bruselu alebo z inej strany.