Spev v práci aj spoločenský život: zamestnanci spomínajú na časy v trenčianskych podnikoch

TRENČÍN – Tradičné trenčianske podniky, ktoré zamestnávali stovky ľudí, sú už minulosťou. Spomienky tých, ktorí tam pracovali, však ostali navždy. O zopár z nich sa bývalí zamestnanci podelili spolu s nami.

322135224_1646792545736477_8160247517739374360_n Trenčianske podniky a ich príbehy. Foto: Archív Milana Vrbu

Nedávno sme vám priblížili históriu socialistických podnikov v Trenčíne. Ten posledný, Trens SK, a. s., vyhlásil konkurz v polovici januára tohto roku. Spoločnosti, ktoré prežili množstvo problémov a zmien režimov, sa definitívne vytratili z nášho mesta.

Spomienky nielen Trenčanov tu ostanú navždy. Zopár z nich sme oslovili, aby sa s nami podelili o svoje príbehy. Väčšina z nich pracovala v Merine a Ozete. Merina ako jedna z mála podnikov na území Slovenska pôsobila viac ako sto rokov. Ozeta svoju existenciu v Trenčíne ukončila po viac ako šesťdesiatich rokoch.

Stará Merina. Foto: Archív Milana Vrbu

„Ja som tam pracovala 30 rokov. Boli to pekné časy, rada na ne spomínam. Celá moja rodina pracovala v Ozete Trenčín, pekné časy,“ uviedla bývala zamestnankyňa Jana. Dnes funguje spoločnosť Ozeta už len v Topoľčanoch. V Trenčíne nájdete jej podnikovú predajňu presne naproti starej budovy bývalých Odevných závodov v Trenčíne.  

Aj sme si popri práci zaspievali, strach o prácu nemal nikto

Zaspomínala si aj pani Hela. „Pracovala som v tkáčovni v Merine asi dva roky. Potom som išla v novembri roku 1999 na materskú. Bolo tam dobre, ľudia veselí, ochotní a žiadny stres,“ prezradila. Mrzí ju, že tieto podniky sa z Trenčína definitívne vytratili. „Škoda toho, bolo dobre. Kedysi boli tábory a rôzne akcie. Detstvo bolo krásne, rodiny sa stretávali a nebol taký stres. Zničili všetko dobré, škoda,“ pokračuje.

Pani Eliška pre zmenu spomína na časy strávené v Ozete. „My sme boli ‚odeváci‘ celá família. Otec, sestra, moja dcéra a ja. Veľmi nám je smutno za Odevou. Bolo nám tam super – tomu, kto chcel makať. Ja som popri zamestnaní študovala odevnú priemyslovku,“ povedala nám pani Eliška.

Odeva Trenčín v roku 1972. Zdroj: FB/Archív Milana Vrbu

V práci bolo veselo a podľa jej slov si aj zanôtili. „Kolektív v našej dielni bol super. Na poobedňajších zmenách sme si aj zaspievali, aj úlohu sme splnili. Mali sme super majstrov a radi sme potiahli aj 16-tku, teda ostali robiť nočnú. Škoda, že Trenčín tak skončil. S niektorými kolegyňami som ešte v kontakte, niektoré, žiaľ, už nežijú,“ spomínala na prácu v Ozete pani Eliška.

Na Ozetu nedá dopustiť ani pani Iveta. „Celá moja rodina pracovala v Odevných závodoch. Otec bol vedúci stavebného oddelenia, mama šila v modelárni obleky na výstavy, ja som pracovala na cenovom oddelení a zároveň predvádzala na obchodných kontraktoch výrobky Odevy a sestra pracovala v strihárni,“ uviedla.

„Odeváčky“. Foto: Archív Milana Vrbu

Nebolo to len o práci, ale aj o spoločenskom živote. Využívali aj dnes už neexistujúce športoviská. „Všetci sme sa poznali, chodili sme na spoločné akcie, súťaže, mítingy a tiež do prvomájového sprievodu. Športoviská pre Odevu sme využívali naplno, tak sa mi to teraz zdá ako Baťov podnik, aby boli spokojní zamestnanci aj rodina. Školy a škôlky fungovali ‚za plotom‘ a strach o prácu nemal nikto,“ dodala na záver pani Iveta.  

V Merine, ktorá vznikla ešte v roku 1907 zásluhou Tiberghienovcov, pracovala aj pani Monika. „Veľmi sa mi páčilo. Robila som v Merine aj som študovala v Merine ako tkáčka. Boli sme výborný kolektív. Je mi ľúto, že Merina už neexistuje a dobré závody skrachovali. Škoda dobrých závodov,“ prezradila nám.

Pracovníci Meriny počas služby. Foto: Štátny archív v Trenčíne

V Trenčíne zostali po veľkých socialistických podnikoch už len spomienky, avšak ešte mnoho Trenčanov sa môže hrdiť, že boli toskári, merináci či odeváci.