Včera ma Eduard Chmelár upozornil na ukrajinskú webovú stránku s dehumanizujúcim názvom „Bacily ruského sveta“, ktorá prináša pozoruhodný zoznam mien ľudí a organizácií v Európe, ktorí „podporujú Rusko a jeho politiku v rôznych formách“. Skrátka, sú to ruskí agenti.

Doteraz sme počuli len o slávnejšej stránke „Mirotvorec“, ale zdá sa, že ich je viacero.

Tvorcovia „Bacilov“ uvádzajú, že zoznam obsahuje mená cca 1 300 ľudí a asi 900 organizácií z 19 európskych krajín. To už je slušné číslo, je za tým kus roboty, takže sa stránke trochu venujme. Stránku so zoznamom nájdete tu. Ak si chcete pozrieť situáciu v niektorej európskej krajine, kliknite si na ňu na mapke.

Stránka „Bacily“ už existuje od decembra 2022 a bola aktualizovaná po niekoľkých mesiacoch, takže nájdete verziu „Bacily“ 2.0.

Stopy vedú k Georgeovi Sorosovi

Stopy financovania vedú k Georgeovi Sorosovi. „Bacily ruského sveta“ sú podstránkou stránky texty.org.ua. Mailová adresa tejto stránky je adresou „Agentúry pre dátovú žurnalistiku“, ktorá je príjemcom grantu od International Renaissance Foundation, ktorá bola založená Georgeom Sorosom pred 29 rokmi (!) a je súčasťou jeho siete Open Society Foundation. Za tých 29 rokov investovala na Ukrajine vyše 230 miliónov dolárov na vyše deväťtisíc projektov.

Traja novinári zo Štandardu na zozname

Zo Slovenska je na zozname 32 osôb a 16 organizácií. Zaujalo nás, že na slovenskom zozname sú tri mená novinárov zo Štandardu: Dag Daniš, Peter Števkov a Vladimír Palko.

Nájdete tam Roberta Fica a zopár ďalších politikov Smeru, potom Štefana Harabina, Jána Čarnogurského a tak ďalej. Z organizácií sú tam napríklad strana Smer – SD, Kotlebovci, SNS, médiá ako Zem a Vek či Slobodný vysielač.

Pozorne som si preštudoval autormi stránky sformulované podmienky, ktoré má osoba spĺňať, aby sa stala „bacilom“ ruského sveta. Zaujímalo ma, či ich spĺňam. A s prekvapením som zistil, že nespĺňam ani jednu.

Nehlasoval som za žiadne proruské opatrenie (nie som totiž politik, tak nehlasujem). Nevyjadril som nikdy súhlas s ruskou inváziou (Bože môj, naopak! Desiatky ráz som ju odsúdil). Nevyzýval som k zrušeniu protiruských sankcií. Nezúčastnil som sa na žiadnych proruských propagandistických show. Nemám žiaden partnerský vzťah s organizáciou, ktorá by presadzovala ruskú kultúrnu expanziu.

Rovnako nezmyselné je i zaradenie kolegov Daniša a Števkova na zoznam.

„Bacilom“ sa stanete raz, dva

Ako sme videli, zostavovatelia sa jednoducho nepárajú a na zoznam sa dostanete, i keď nespĺňate nimi samými stanovené kritériá.

V susednom Česku je bacil, kam sa len pozrieš. Na zoznam sa dostali rovno traja bývalí významní premiéri. Václav Klaus, Andrej Babiš a Jiří Paroubek.

Najviac ma šokovalo jedno meno z Nemecka. Predstavte si, ruským bacilom je aj Armin Laschet. Ak si spomínate, bol volebným lídrom CDU/CSU v ostatných voľbách do Bundestagu. Neviem si predstaviť  politicky korektnejšieho, umiernenejšieho a atlantickejšieho európskeho politika ako Laschet. No ale raz zapochyboval o zmysle sankcií. To, že o nich pochybuje kdekto, mu nepomôže. Ruský bacil.

Na talianskej časti zoznamu sa nachádza aj bývalý predseda Európskej komisie a taliansky premiér Romano Prodi. Podobne ako Laschetovi sa mu nepozdávali protiruské sankcie. Našiel som tam i Franca Frattiniho, ktorý bol eurokomisárom pre vnútro a spravodlivosť v čase, keď som bol ministrom vnútra. Nedopátral som sa, prečo sa na zozname ocitol.

 A je tam aj zosnulý Silvio Berlusconi. Nejako priveľa európskych premiérov.

Kde sa tam vzal nešťastný Marek Krajčí?

I na jedno slovenské meno som hľadel s nepochopením. Predstavte si, je tam aj Matovičov minister zdravotníctva Marek Krajčí. No kde sa ten tam nabral? Snáď kvôli Sputniku, dohadoval som sa. Nie. Marek Krajčí bol v roku 2018 súkromne pozorovateľom pri ruských prezidentských voľbách.

Na bacila to stačí.

Ako sa dostať na zoznam

Odviedli autori zoznamu za Sorosove peniaze dobrú prácu? Ťažko povedať, záleží na tom, čo Soros chcel.

Z môjho pohľadu ide o súbor nezmyslov. Súdiac podľa slovenského zoznamu, drvivá väčšina ľudí na ňom odsudzuje ruskú inváziu a na zozname je preto, lebo tí ľudia si trúfli spomenúť nejaký fakt, ktorý sa tvorcom ťažko počúva. Zrejme to tak bude i v prípade iných krajín.

Pri svojom mene som našiel len krátku zmienku, že šírim „proruské naratívy“. Pravdu povediac, tých naratívov, čo šírim, vôbec nie je veľa. V podstate iba jeden, že iniciatíva Západu dostať Ukrajinu do sféry svojho vplyvu nemohla skončiť inak ako touto hroznou vojnou, a teda, že tá iniciatíva bola fatálnym omylom.

Mimochodom, tento naratív šíril už na jar 2022 i pápež František svojou poznámkou o štekaní NATO pred bránami Ruska. A ex ante ho šíril pred samitom NATO v roku 2008 vtedajší veľvyslanec USA William Burns, keď informoval ministerku Condoleezu Riceovú, že myšlienka Ukrajiny v NATO predstavuje pre všetkých ruských politikov „najjasnejšiu zo všetkých červených čiar“. Vieme, čo tento eufemizmus znamená. Prekročíte čiaru a my strieľame.

Ono to ani žiadny proruský naratív nie je. Veď Rusko nijako neospravedlňuje, naopak. Ale poukazuje aj na nezodpovedné rozhodovanie západných a ukrajinských elít, ktoré mali predvídať, čo sa stane. Ale tie nič predvídať nechceli. Len bláznivo viedli nás všetkých, a najmä Ukrajinu, do katastrofy. A tie elity to nebudú radi počúvať.

Smiať sa? Plakať?

Áno, na tom zozname sa dá aj zasmiať. Ale keď si spomeniem, ako som držal Ukrajine palce po rozpade Sovietskeho zväzu, chytá ma skôr smútok. Za Sorosove peniaze nadšení ukrajinskí aktivisti obviňujú ľudí, ktorí im fandili a ktorí ich so znepokojením varovali.

Niektoré veci sa ťažko hovoria ľuďom z krajiny, ktorá bola napadnutá silnejším susedom. Preto sa aj každý zdráha čosi im naznačiť. Ale už by to bolo treba. Ukrajinci sa rútili do katastrofy dávno pred ruskou inváziou. Po rozpade Sovietskeho zväzu stáli pred úlohou sformulovať spoločnú štátnu ideu prijateľnú aj západnou Ukrajinou (Halič, Volyň), aj ukrajinským juhovýchodom. Túto úlohu doteraz nesplnili. Štátnu ideu ukrajinského štátu v hraniciach z roku 1991 nemožno vyplniť západoukrajinským odkazom Stepana Banderu.

Stačí si spomenúť na tragédiu v Odese v máji 2014, neochotu dodržať ústavný postup počas Majdanskej revolúcie a následnú občiansku vojnu na Donbase. A v tomto probléme im žiadne zoznamy neprajných Európanov nepomôžu.