Francúzi útočia na posledné zvyšky vlastnej dôstojnosti

Parížsky Panteón je svätyňou republiky, v jeho krypte sú pochované najvýznamnejšie postavy moderných francúzskych dejín: generáli, politici, spisovatelia, umelci a vedci. Návštevníka tiež zaujme Foucaultovo kyvadlo, ktoré názorne dokazuje, že Zem sa otáča. Francúzsko tu ukazuje, čím je: krajinou kultúrnych, politických, vojenských a vedeckých velikánov. Dnes však návštevník zistí aj to, že je to krajina, ktorá sa dekolonizuje.

Hlavnú loď chrámu zaplavujú obrie portréty černochov a černošiek, ktorí bojovali proti francúzskemu kolonializmu, medzi profilmi zaujmú aj šamani voodoo, v krypte si cestu k hrobom kliesnite výstavou o francúzskom otrokárstve. Súčasná politická a kultúrna elita tým chce dať najavo svoju otvorenosť, v skutočnosti tým len popiera posledné zvyšky francúzskej veľkoleposti.

Celá západná Európa dnes zažíva silnejúcu vlnu dekolonizácie. Zasahuje najmä bývalé koloniálne veľmoci. Prejavuje sa dvoma spôsobmi. Medzinárodná dekolonizácia má legitímny základ, má priniesť vyrovnanie sa s nepríjemnou realitou. Domáca dekolonizácia je od začiatku nezmyselná, popiera realitu, a preto je vo svojich dôsledkoch zhubná.

Bývalé kolónie vyzývajú bývalých kolonizátorov, aby sa vyrovnali so zločinmi, ktoré v minulosti v kolóniách napáchali. To je v poriadku. Napriek tomu, že kolonializmus nemožno redukovať len na zločiny, patrí k temným stránkam európskych dejín. Jeho motívy boli rôzne, od vznešenej túžby objavovať alebo praktickej potreby obchodovať aj temné nutkanie ovládať, vykorisťovať a zotročovať. Až do dvadsiateho storočia koloniálne ríše stavali na otrokárskych a v lepšom prípade na nevoľníckych princípoch; inštitucionálne, ekonomicky a mentálne. Ich pád po druhej svetovej vojne znamenal oslobodenie. Je namieste, aby bývalí kolonizátori uznali vlastné zločiny, vrátili kolóniám to, čo im vzali, a odškodnili ich za to, čo sa vrátiť nedá.

Zatiaľ čo medzinárodná dekolonizácia prijíma realitu, domáca dekolonizácia ju popiera. Pokúša sa prepisovať históriu a kultúru tak, aby sa všetko, čo súvisí s bielym mužom, kriticky prehodnotilo a čo najviac vytesnilo na okraj, a naopak, aby sa nekriticky vyzdvihovalo všetko, čo možno pripísať osobám inej farby pleti, najlepšie čiernej.

Napríklad francúzske historické pojednania i prejavy politikov dnes zdôrazňujú prínos afrických vojakov vo francúzskej armáde počas prvej svetovej vojny. Ten prínos existoval, ale bol celkom okrajový. Z hľadiska významu ďaleko zaostáva za obeťami vojakov zo strednej a východnej Európy, ktorí bojovali za Francúzsko a ktorí sa sotva dostanú do poznámky pod čiarou. Kto si chcel pozrieť seriál Netflixu o šarmantnom podvodníkovi Arsenovi Lupinovi, musel sa zmieriť s tým, že hlavného hrdinu hral atletický černoch Omar Sy. To je rovnako nezmyselné, ako keby černoch alebo Číňan hral komisára Maigreta alebo Hercula Poirota. Jednoducho to nezodpovedá charakteru postavy či kultúrnej realite doby, v ktorej sa má príbeh odohrávať.  

Aktivisti poháňajúci domácu dekolonizáciu pochádzajú tak z privilegovaných bielych kruhov, ako aj z migračného prostredia. Motivácia tých druhých je jasná; dekolonizácia zlepšuje ich spoločenský status a otvára im pozície, na ktoré by inak nedosiahli. Ale čo tí prví? Čo sú zač?

Väčšinou ide o absolventov elitných francúzskych škôl, ktorí sa politicky hlásia k progresívnej krajnej ľavici. Je nepodstatné, že strany, ktoré najradšej volia, teda Melenchona alebo Zelených, sú politicky okrajové. Ich sila spočíva v kultúrnom kapitáli; ovládajú médiá, kultúrne inštitúcie a akademické prostredie. Macrona a vládnucu finančnú oligarchiu nemajú príliš v láske, ale berú ich na milosť tým, že sa od nich nechávajú podplácať jednak vplyvnými postami a jednak takými počinmi, ako je súčasná výzdoba Panteónu.

Príkladom je mladý umelec Raphael Barontini, ktorého diela tu nájdeme do polovice februára. Absolvent elitných škôl v Paríži a New Yorku je od svojich osemnástich rokov dekoloniálnym aktivistom, ktorý nemá problém zaletieť do USA, aby na demonštrácii podporil väzneného černošského teroristu zo skupiny Čierni panteri. Jeho globálny profil dopĺňa štipendium od Nadácie Louisa Vuittona, ktorú vlastní najbohatší Francúz Bernard Arnault. Vďaka nemu sa môže v Singapure naučiť pracovať s krokodíľou kožou; tu sa však dekolonialisti môžu dostať do konfliktu s environmentalistami chrániacimi práva krokodílov. Jeho trápne európsky pôvod (otec Talian, matka z Bretónska) našťastie dopĺňa starý otec z Antíl a bydlisko na parížskom predmestí Saint Denis, kde sú dnes Európania v menšine.         

Jeho výstava môže byť sama osebe poučná; málokto vie, že haitskí rebeli sa vydávali na útok proti Francúzom rituálne posilnení čerstvou prasacou krvou, ktorú im rozlievala v Pantéone portrétovaná Cécile Fatiman. Ak by bola výstava umiestnená v galérii alebo vo vynikajúcom Chiracovom múzeu mimoeurópskych kultúr, zaslúžila by si potlesk. Vo svätyni republiky má však jasný cieľ: rozbiť posledné zvyšky francúzskeho sebavedomia a dôstojnosti desakralizáciou národa a jeho inštitúcií.

Francúzsko dnes pripomína, že je tiež krajinou Zrady vzdelancov a Ópia intelektuálov. Týmito knihami najprv Julien Benda a neskôr Raymond Aron reagovali na to, ako francúzska kultúrna elita od 30. do 50. rokov 20. storočia hromadne naskakuje na nebezpečné utópie, fašistickú či komunistickú. Dnešná progresivistická utópia sa odvoláva na ľudské práva, ale vo svojich dôsledkoch je rovnako nebezpečná. Sociológ Mathieu Bock-Coté hovorí vo svojej najnovšej knihe o Totalite bez gulagov. Žiaľ, netýka sa to len Francúzska. Domáca dekolonizácia postihuje celú západnú Európu a začína prenikať už aj k nám.

Ale o tom niekedy nabudúce.