Petr Drulák

Parížsky Panteón je svätyňou republiky, v jeho krypte sú pochované najvýznamnejšie postavy moderných francúzskych dejín: generáli, politici, spisovatelia, umelci a vedci. Návštevníka tiež zaujme Foucaultovo kyvadlo, ktoré názorne dokazuje, že Zem sa otáča. Francúzsko tu ukazuje, čím je: krajinou kultúrnych, politických, vojenských a vedeckých velikánov. Dnes však návštevník zistí aj to, že je to krajina, ktorá sa dekolonizuje.

Hlavnú loď chrámu zaplavujú obrie portréty černochov a černošiek, ktorí bojovali proti francúzskemu kolonializmu, medzi profilmi zaujmú aj šamani voodoo, v krypte si cestu k hrobom kliesnite výstavou o francúzskom otrokárstve. Súčasná politická a kultúrna elita tým chce dať najavo svoju otvorenosť, v skutočnosti tým len popiera posledné zvyšky francúzskej veľkoleposti.

Celá západná Európa dnes zažíva silnejúcu vlnu dekolonizácie. Zasahuje najmä bývalé koloniálne veľmoci. Prejavuje sa dvoma spôsobmi. Medzinárodná dekolonizácia má legitímny základ, má priniesť vyrovnanie sa s nepríjemnou realitou. Domáca dekolonizácia je od začiatku nezmyselná, popiera realitu, a preto je vo svojich dôsledkoch zhubná.

Bývalé kolónie vyzývajú bývalých kolonizátorov, aby sa vyrovnali so zločinmi, ktoré v minulosti v kolóniách napáchali. To je v poriadku. Napriek tomu, že kolonializmus nemožno redukovať len na zločiny, patrí k temným stránkam európskych dejín. Jeho motívy boli rôzne, od vznešenej túžby objavovať alebo praktickej potreby obchodovať aj temné nutkanie ovládať, vykorisťovať a zotročovať. Až do dvadsiateho storočia koloniálne ríše stavali na otrokárskych a v lepšom prípade na nevoľníckych princípoch; inštitucionálne, ekonomicky a mentálne. Ich pád po druhej svetovej vojne znamenal oslobodenie. Je namieste, aby bývalí kolonizátori uznali vlastné zločiny, vrátili kolóniám to, čo im vzali, a odškodnili ich za to, čo sa vrátiť nedá.