Hranice medzi prírodným a ľudským sú skúmané bez pauzy a cez rôzne kategórie: historické, vedecké a nakoniec i umenovedné. Vzájomná inšpirácia a súžitie vybraných druhov zvieracej ríše s nacizmom a jej pohlavármi dopĺňa detailnejší obraz režimu, ktorý po sebe nechal milióny mŕtvych, večnú nemeckú traumu i zvodnú politickú doktrínu inšpirujúcu svojou „hygienickou estetikou“ mnohých bojovníkov za čistotu i dnes.
Jan Mohnhaupt sa v šiestich kapitolách venuje vybraným zástupcom zvieracej ríše: psom, mačkám, koňom a prasatám, exotickej i lesnej zveri. Podáva originálny popis ich dobových spoločenských funkcií i to, ako vznikli a rozvíjali sa. Niekde na začiatku stojí istý pán Max von Stephanitz, v čase, keď dvanásťročný Adolf Hitler navštevuje gymnázium v Linzi, sa bývalý kavalerista behom bojového cvičenia zahľadí na pastiera zaháňajúceho stádo pomocou psov len pomocou gest a výkrikov. Je nadšený a pustí sa do šľachtenia psieho plemena, ktoré by v sebe spájalo cnosti pruského vojaka, vernosť, odvahu, vytrvalosť, poslušnosť a tak ďalej. Skrátka to, čo by sa mohlo stotožniť s predstavou „prapôvodného germánskeho psa“. Šľachtiteľské ambície Stephanitz čerpá od zoológa a lekára Ernsta Haeckela, ktorý bol inšpirovaný Darwinovou teóriou dedičnosti. Rozhodne sa ich aplikovať aj na ľudí a stáva sa z neho priekopník novej vedy, eugeniky. Haeckelov priateľ lekár Alfred Ploetz sa domnieva, že je možné zdokonaliť ľudskú genetickú výbavu prostredníctvom cieleného a riadeného šľachtenia. Uvedie do života termín „rasová hygiena“. Starostlivosť o ľudí s postihnutím, duševne chorých, alkoholikov či chorých odsudzujú ako humánny sentimentalizmus brániaci účinnosti prirodzeného výberu. Snahy o riadený proces síce existovali už za Weimarskej republiky, ale plánovane sa začínajú prostredníctvom ríšskych zákonov uplatňovať až po nástupe nacistov v roku 1933. Do tej doby sa rasová selekcia obmedzovala len na zvieratá.
Von Stephanitz sa teda šľachtením nemeckého ovčiaka presne trafil do ducha doby. Ten je v porovnaní s inými obľúbenými rasami, ako napríklad dogami ríšskeho kancelára Otta von Bismarcka alebo jazvečíkmi cisára Wilhelma II., vyslovené mláďatko. Adolf Hitler tak k svojim 33. narodeninám v roku 1922 dostáva prvého nemeckého ovčiaka. Ako pripomína autor knihy, pretože mal sklony k romantickému gýču, pomenoval ho Wolf – vlk. Sám sa doň rád projektoval. V kruhu svojich dôverníkov sa dával oslovovať Wolf, takto podpisoval súkromné listy a jeho hlavné stany sú všetky „vlčie“ – Vlčie dúpä vo Východnom Prusku, Vlčia súteska v obsadenom Belgicku a názov werwolfovia zdedili aj paramilitaristické oddiely, ktoré mali v nemeckom pohraničí sabotovať postup spojencov.
Postupný nedostatok ochrany v koncentračných táboroch nahradzovali nemeckými ovčiakmi a táto väzenská kapitola je zvlášť brutálna. O trhajúcich beštiách povedal Konrad Lorenz, člen NSDAP a nacistický expert, ktorý sa rád chválil, že obrátil rad študentov na nacistickú vieru a ochotne prispôsoboval svoje vedecké práce nacistickej doktríne, že „pes je zrkadlovým obrazom podvedomia svojho pána“. Lorenz, aj dnes uznávaný etológ, bol od roku 1961 riaditeľom Inštitútu Maxa Plancka v hornobavorskom Seewiesene.
Zvieratá vrátane vlkov si nacisti prostredníctvom propagandy spájali s romantickým snom „pravekej germánskej divokej prírody“. Chceli ju znovu vytvoriť kriesením divokých vyhynutých turov a zubrov.
Ideologický zverinec
Súbor postojov voči jednotlivým zvieracím druhom mal v nacistickom Nemecku jednoznačné ideologické určenie, mačka pochádzala z Orientu, bola nevypočítateľná a neochotná počúvať. Zvlášť si nenávisť voči mačkám vychutnali nacisti v dôsledku Norimberských zákonov, keď židom zakázali akýchkoľvek domácich maznáčikov. Museli ich dať uspať aj z praktických dôvodov, aby úrady nemuseli riešiť, čo s nimi pri odchode ľudí do transportov.
Úcte sa tešilo i prasa, lebo bravčové bolo v Nemecku najdôležitejším druhom mäsa a na priemerného občana pripadlo 50 kilogramov ročne. Zákaz konzumovať bravčovinu u moslimov a židov sa hodnotil politicky. Treba len podotknúť, že sám Hitler bol vegetarián a napríklad mäsový vývar označoval ako „čaj z mŕtvol“.
Aj keď sa nacisti najradšej projektovali do vlkov a svoje tanky pomenúvali menami veľkých mačkovitých šeliem, lebo tie uznávali viac, ako ideologicky závadné domáce mačky, kôň stelesňoval obetavosť a silu. Hitlera zblázneného do áut kavaléria veľmi nenadchla, ale kone zohrali významnú rolu v druhej svetovej vojne, najmä pri ťažení v Rusku, kde pomáhali dopravovať techniku v rozbahnenej pôde a nepojazdnom teréne. Kulturológ Ulrich Raulff označuje puto medzi jazdcom a koňom počas vojny „kentaurím efektom“.
Mýtus „nemeckého lesa“
Skúmanie prepojenia medzi prírodou, flórou i faunou a charakterom národa je témou, ktorá v Nemecku v rôznych obdobiach rezonovala rôzne. Folklorista Wilhelm Heinrich Riehl sa v 19. storočí snažil v tejto téze pokračovať a odvodiť zo vzťahu k prírode povahu jednotlivých národov. Nemecký vzťah k lesu siaha ďaleko do histórie, od bitky, v ktorej Cheruskovia na čele s Arminiom, neskôr premenovaného na Hermana, porazili v roku 9 po Kristovi v Teutoburskom lese vojská rímskeho vojvodcu Vara. Zelenú dostal aj v období romantizmu a stáva sa symbolom vlasti. Vehementne sa ho ujímajú aj nacisti a ich propaganda. V roku 1935 na popud Alfreda Rosenberga, hlavného ideológa NSDAP, vznikol film Večný les (Ewiger Wald). Vštepoval divákom „večnú, osudovú pospolitosť nemeckého lesa a nemeckého ľudu“.
K ďalšej fáze lesných plánov dochádza po napadnutí Poľska v septembri 1939. Generálny plán Východ počítal s jeho zalesnením. „Znovu sa hovorilo o nemeckom lesnom ľude, v protiklade k slovanskému stepnému ľudu a židovskému púštnemu ľudu.“ Sen o germánskom loveckom teréne sa začal napĺňať v priestore Belovežského pralesa ležiaceho na oboch častiach poľsko-bieloruskej hranice. Po rozdelení Poľska najprv pripadol Sovietskemu zväzu, po napadnutí v auguste 1941 Nemcom. Zanietený poľovník Goring, ktorý sníval o love v pravekej divočine, kde podľa jeho predstáv žili pôvodne staré germánske kmene, sa s vidinou skvelého revíru ujal „čistky“ lesa. Vypálili 34 dedín a vyhnali asi sedemtisíc ľudí. Židovské obyvateľstvo odviezli do najbližšieho ghetta. 580 mužov a chlapcov na mieste zastrelili.
Stretnutie Goringa s bratmi Lutzom a Heinzom Heckom, riaditeľom mníchovskej zoologickej záhrady, Hitlerovho ministra nadchlo. Ukázalo sa, že sa snažia vzkriesiť pratura, ktorý bol ospevovaný už v Piesni o Nibelungoch. Plán vytvoriť preň dôstojné prostredie súviselo s „upratovaním“ v Belovežskom pralese.
Využité a zneužité
Zvierací svet a rola, ktorú zohráva ako v ekonomike prežitia, tak v kultúre, je do značnej miery reflexiou a charakteristikou ľudského spoločenstva žijúceho na vyhranenom teritóriu. Už Claude Lévi – Strauss v Myslení prírodných národov upozorňoval, že príroda je podriadená špeciálnej ľudskej aktivite, ktorá jej dáva rozumový rozmer, vpisuje sa do nej a vlastnosti prostredia dostávajú rôzne významy. Človek ju neprijíma pasívne, ale prenáša ju do pojmov, rozčleňuje ich, aby odhalil nejaký systém a lepšie jej tak rozumel.
Jan Mohnhaupt poskytuje svojím výkladom o funkcii zvierat vo fašistickej ideológii a propagande i v živote jej pohlavárov presvedčivý materiál o spoločných rysoch ako fašizmu, tak i komunizmu. Tieto režimy sa snažili uskutočňovať modernistický program radikálnych zmien, využitia techniky a technológií, budovania i letov do vesmíru a na druhej strane oba pracovali s archaickou úrovňou ľudského vedomia i myslenia. Stačí si vybaviť množstvo sugestívnych rituálov a odkazov na pohanskú a vlastne i kresťanskú optiku. Vzťah k zvieratám je časťou tohto okruhu, od zubrov až po „absolútne zviera“, ktorým je voš šatová s asistenciou atletickej blchy. Neexistovala proti nim žiadna „rasová hygiena“ a hrýzla všetkých bez rozdielu, na oboch stranách frontu. Boli imúnne voči akémukoľvek druhu vábenia i ovládania a zachovali si ukážkovú nestrannosť.