Sedem miliónov práceschopných mužov v modernej Amerike nepracuje a ani nechce. Muži, ktorí nenávidia prácu

Homer je síce truľo, ktorý pokazí všetko, na čo siahne, nie je vzorný otec ani manžel a má vždy hlboko do vrecka (dokonca sa ukáže, že aj santovská brigáda je tak mizerne platená, že si radšej staví na chrty), ale jedno mu nemôžeme uprieť: nech je akýkoľvek, stále vie, že sa musí postarať o svoju rodinu. A naozaj sa snaží. Nakoniec vždy prijme zodpovednosť a nejako to zvládne. To sa nedá povedať o miliónoch jeho práceschopných spoluobčanov z mäsa a kostí, ktorí sa rozhodli, že pracovať nebudú.

Štíhla, ale poučná kniha politického ekonóma a demografa Nicholasa Eberstadta Muži bez práce vyšla prvýkrát v roku 2016 a minulý rok sa dočkala "postpandemickej" reedície. Autor v nej pomocou rozsiahlej analýzy údajov mapuje to, čo nazýva kolapsom práce v modernej Amerike, alebo skôr skrytou katastrofou. Všíma si totiž paradox: optimistické správy o rekordne nízkej nezamestnanosti a vytváraní státisícov nových pracovných miest každý mesiac úplne ignorujú sedem miliónov práceschopných mužov vo veku od 25 do 54 rokov, ktorí nepracujú a pracovať nechcú.

Šesťdesiat rokov decimovania

Ako je možné, že vypadli zo štatistík? Jednoducho. Pretože ich "kategória" vôbec neexistuje. Americký štatistický systém vznikol v čase, keď bolo potrebné vedieť, kto prácu má a kto si ju hľadá. Tí, ktorí prácu nemali, ale ani si ju nehľadali, boli ignorovaní. A prečo nie? V 30. rokoch 20. storočia takmer žiaden dospelý muž nepomyslel na to, že by nepracoval.

Dnes je však takýchto mužov štyrikrát (!) viac ako "skutočných" nezamestnaných. V roku 2015 nevykonávalo 22 percent amerických mužov v danom veku žiadnu formu platenej práce (autor zo svojej analýzy vylučuje pacientov psychiatrických zariadení a väzňov). Dá sa to vyjadriť aj inak – v roku 2015 pracovalo menej dospelých Američanov ako počas Veľkej hospodárskej krízy, najväčšej pracovnej krízy dvadsiateho storočia. Americkí muži sa nikdy nestarali o prácu tak málo ako dnes.

Napriek tomu dvadsať rokov po skončení vojny vykazovala kohorta mužov mladého a stredného veku stále takmer 100-percentnú zamestnanosť. To sa začalo meniť v 60. rokoch a približne od roku 1965 sme boli svedkami úteku mužov z práce. V grafe to vyzerá ako jedna dlhá rovná čiara. Prechádza cez šesť desaťročí takmer bez výkyvov, nezávisle od hospodárskych cyklov. Je to, ako keby bola nakreslená pravítkom. Eberstadt upozorňuje, že takéto hladké línie sa v humanitných vedách zvyčajne nevidia.

Z rímskych čias poznáme výraz decimácia pre brutálnu vojenskú čistku vo vlastných radoch. Zdecimovaní Američania, na rozdiel od vyvraždených vojakov, síce (ako-tak) žijú, ale sú v útlme patologického, ekonomického a sociálneho postihnutia a finančnej závislosti. V skutočnosti tvoria akúsi neviditeľnú armádu duchov, ponorenú do depresie a hrania videohier. Sú naozaj "na okraji", ale nie tak, ako je to dnes populárne: sú to muži, veľmi často bieli, mladí a v strednom veku, nezodpovedajú profilu obete. Navyše ani nespôsobujú väčšie problémy, okrem seba samých, nepodpaľujú autá, neorganizujú demonštrácie, len zneužívajú drogy, prejedajú sa a pijú. Nie sú schopní alebo ochotní sa politicky organizovať. Unikajú nám z dohľadu ako duchovia.

Nová bieda

Podľa Eberstadta v súčasnosti chýba v Amerike takmer desať miliónov pracujúcich mužov do plnej zamestnanosti (klesá aj ochota žien pracovať; významným zlomom bola nútená covidová prestávka v práci, ale to je iný príbeh, a navyše, ženy rádovo nepadajú tak hlboko). Podstav zamestnanosti je aj tam, kde je hlavnou kvalifikáciou len prísť ráno načas a byť triezvy. Napriek tomu sa firmám nedarí obsadiť voľné pracovné miesta. Mužom sa nechce.

Hendikepom nie je vzdelanie ani zlá angličtina – Eberstadt skúma všetkých amerických mužov vo vybranom veku vrátane prisťahovalcov. Tí tiež pracujú viac ako ich domáci kolegovia. Dáva to zmysel, prišli do tejto krajiny z tohto dôvodu, sú motivovaní udržať si prácu, majú víziu do budúcnosti a sú disciplinovaní. Ešte pozoruhodnejšie je, že cudzinci bez vzdelania, ktorí nedokončili ani strednú školu, majú najvyššiu mieru účasti na trhu práce spolu s bielymi absolventmi vysokých škôl – takže ani diplom nerozhoduje. 

Najpočetnejšou etnickou skupinou dobrovoľne nezamestnaných – flákačov – sú Afroameričania, čo však neplatí pre tých, ktorí sú ženatí. V našej záujmovej skupine nájdeme menej ženatých Afroameričanov ako slobodných belochov. Rodinný stav teda môže priniesť dodatočnú výhodu (napríklad ženatí muži žijú dlhšie). Z hľadiska etnickej príslušnosti za černochmi nasledujú belosi, pričom najmenšiu tendenciu nepracovať vykazujú Američania ázijského pôvodu.

Žiaľ, Eberstadt nedokázal z dostupných údajov vyčítať, z akého rodinného prostredia títo leniví muži pochádzali, konkrétne ako ich v tomto smere formovalo vyrastanie len s jedným rodičom, s matkou, a absencia solídneho mužského vzoru. Think tank Inštitútu pre štúdium rodiny však má k dispozícii príslušné údaje. Dvadsaťpäťroční muži, ktorí vyrastali v domácnosti bez pokrvného otca, boli dvakrát lenivejší ako ich rovesníci zo stabilnejšieho rodinného prostredia (19 percent oproti 11 percentám). Lenivosť definovali práve tým, že mladí muži ani neštudovali ani nepracovali.

Jednou z najhlúpejších téz, ktoré možno počuť vo verejnom priestore, je, že všetky rodiny sú si rovné. Nie sú. Absencia otca môže mať priamu súvislosť s neúspechom v škole, s chudobou, násilím a kriminalitou, závislosťami a jednoducho pasivitou v živote. Eberstadt to nazýva "novou biedou". Rodina sa rozpadá od 60. rokov 20. storočia, keď muži začali opúšťať svoje zamestnania. Percento amerických chlapcov, ktorým doma chýba otec, sa od roku 1960 takmer zdvojnásobilo a dnes ich je viac ako tridsať percent; v súčasnosti ich je približne dvanásť miliónov.

Dvetisíc hodín nudy ročne

Finančná stratégia mužov, ktorí nenávidia prácu, je založená predovšetkým na parazitovaní na partnerkách alebo rodičoch, s ktorými zväčša žijú. Nezanedbateľný príjem im však plynie aj vo forme štátnej podpory, konkrétne zo štátnych alebo federálnych programov pre zdravotne postihnutých, ktoré podľa Eberstadta zmutovali tak, že armáde flákačov nahrádzajú pravidelný plat. Z materiálneho hľadiska podľa neho nestrádajú: tri pätiny z nich dostávajú aspoň jednu takúto dávku, ktorá sa dá kombinovať s inými, takže sa v súhrne blíži k platu. A dve tretiny žijú v dome, kde štátnu podporu vypláca niekto iný. Nedá sa dokázať, že dávky priamo spôsobili útek mužov z práce – ale určite pomáhajú udržať nový život.

Ak teda muž nepracuje a nehľadá si prácu, čo robí?

Federálny úrad pre štatistiku práce každoročne zisťuje pomocou online dotazníka, ako dospelí Američania trávia svojich dvadsaťštyri hodín denne. Tieto informácie sú síce "nevedecké", ale slúžia ako odrazový mostík. Muži bez práce premrhajú prakticky všetok svoj čas. Vymanili sa z pracovného aj spoločenského života. Takmer sa nezúčastňujú na komunitných alebo cirkevných aktivitách, nevenujú sa dobrovoľníckej činnosti v charite a priznávajú prekvapujúco malý podiel na domácich prácach. Do kina, na výstavy alebo do múzeí chodia minimálne.

To, čo robia predovšetkým, je sledovanie obrazovky. Televízor, mobil, tablet, počítač. Až 2 000 hodín ročne. To je toľko, ako keby chodili do práce. Okrem toho veľa počúvajú rádio, hrajú (na počítači, hazardné hry), fajčia. Veľa spia. Približne polovica z nich denne užíva lieky proti bolesti. Nevieme, aké, či voľnopredajné alebo na predpis, ale iné štúdie zistili, že medzi užívateľmi opiátov sú neúmerne zastúpení leniví muži. Marihuana zmierňuje bolesť, zahmlieva realitu a narúša osobnosť. V stave permanentného "oblbovania" je ťažké spamätať sa, doslova sa pochlapiť. Mnohí z nich už ani nevychádzajú z domu. Eberstadt opisuje ich spôsob existencie ako infantilný a ich maródovanie ako kolaps tradičnej protestantskej pracovnej etiky a sebestačnosti. Krajina podľa neho nemôže prosperovať, kým budú mladí muži sedieť na gauči so skríženými rukami.

Nájsť svoj zmysel

Je niečo radikálne neprirodzené na tom, že muži, ktorí evolučne zabezpečovali živobytie a starali sa o svoje rodiny, sa tejto úlohy vzdali. Nepochybne k tomu prispievajú frázy o "toxickej maskulinite" a "patriarcháte", ktoré znehodnocujú pocit vlastnej hodnoty už u malých chlapcov a sťažujú im prežívanie a využívanie mužnosti prospešným, žiaducim spôsobom. Nepomáha ani mylný dojem, že sme ako pohlavia zameniteľní.

Vo Wall Street Journal vyšiel článok, ktorého autorka apeluje na mladé ženy, aby preboha nikdy nekŕmili svojich mužov. "Pracovala som počas vysokej školy aj po nej, aby som uživila svojho večne nezamestnaného manžela, a teraz zarábam viac ako on a nenávidím to. Horkosť je slabé slovo pre to, ako sa cítim," zvoláva "Karen z generácie X". Keby to bolo naopak, keby Karenin manžel podporoval svoju manželku, on by asi takýto článok nenapísal, aspoň ak by nechcel verejne stratiť tvár. Je to nespravodlivé? Je to vývoj. Aj dnes platí, že ženy priťahuje postavenie a ochota podeliť sa o zdroje, zatiaľ čo mužov priťahuje atraktívnosť a mladosť. Leniví muži okrem iného prišli o rozmnožovanie.

Muži si musia na ich zmysel prísť sami. Jordan Peterson o tom často hovorí. Jeho publikum tvoria z osemdesiatich percent muži, hoci osemdesiat percent študentov psychológie sú ženy, a bolo to tak aj predtým, kým začal s politickými komentármi; čo má teda pre mužov? Čím sa im prihovára? Povzbudzuje ich, lepšie povedané, možno ich aj "hecuje", aby začali makať, najmä na sebe. Zoberte niečo ťažké a bežte, hovorí, ale také ťažké, aby ste to uniesli. Keď na seba zoberiete bremeno, svoju zodpovednosť, máte šancu nájsť zmysel a mať úctu k sebe samému. Skôr nie.

Je to vlastne príbeh o vyhnaní z raja. Dospejte a začnite niečo robiť. Veď aj Homer Simpson sa nakoniec vždy pochlapí. Peterson dokonca tvrdí, že zodpovednosť ako hodnota má šancu pritiahnuť mladých mužov ku konzervativizmu, na ktorý inak pravdepodobne potrebujú dozrieť. Alternatívou je impulzívne prežívanie zo dňa na deň. Sociálny štát sa síce postará o svojich povaľačov, ale výmenou za to, že ich požerie archetypálna požierajúca matka.