Strach z medializácie neoprávňoval poslanca PS Hellebrandta zavádzať a ohrozovať svoje okolie
Na Tomáša Hellebrandta podala žilinská nemocnica trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej choroby. Poslanec Progresívneho Slovenska totiž o svojej chorobe dlhodobo vedel a napriek tomu tento údaj zatajil lekárom. Podľa jeho vyjadrenia tak urobil zo strachu, že sa táto informácia stane terčom politického súboja.
Takéto odôvodnenie v žiadnom prípade neobstojí, ak niekto vedome tají takéto ochorenie pred okolím. Problém je samotná vysoko nebezpečná podstata šírenej choroby, ktorá je podľa názoru lekárov zrejme natoľko závažná, že je na jednej úrovni s ochoreniami typu besnota, AIDS, týfus či mor. Ale aj to, že Hellebrandt vo svojom vyjadrení zavádza.
Na ochorenie poslanca Hellebrandta [v stredu sa už vzdal svojho poslaneckého mandátu a uvoľnil miesto náhradníkovi, pozn. red.] prišli lekári potom, ako mu bola v nemocnici odobratá krv. Následne pri rozbore bola zistená prítomnosť choroby, ktorú podľa informácií denníka Plus jeden deň označili ako HIV tri nezávislé zdroje. Vzhľadom na vedomé zatajenie nákazy zo strany poslanca a možné ohrozenie lekárov a personálu, nemocnica podala trestné oznámenie.
Tomáš Hellebrandt sa k tejto téme vyjadril na svojom profile na sociálnej sieti, kde uviedol, že ho to mrzí, a ospravedlnil sa. Vzdal sa poslaneckého mandátu a vysvetlil, že strach bol motív na jeho tajenie choroby. Podľa jeho slov žije s ochorením už 15 rokov, berie lieky a pravidelne chodí v zahraničí na kontroly a liečbu. Ďalej tvrdí, že nie je infekčný, a preto nepredstavuje žiadne ohrozenie pre ľudí, s ktorými prišiel do styku. Hellebrandt si nechal vypracovať právnu analýzu, podľa ktorej nespáchal trestný čin, lebo nikoho neohrozil.
Verejnosť nevie presne, akou chorobou poslanec skutočne trpí. Ale z trestného oznámenia na základe odborného názoru lekárov sa dá veľa vyvodiť. V prvom rade treba poukázať na skutočnosť, že jedine lekár je kompetentný zhodnotiť zdravotné riziká pri danej chorobe. Ak sa nemocnica rozhodla podať trestné oznámenia špecificky pre šírenie nebezpečnej a nákazlivej choroby, neurobila tak náhodou.
Tento trestný čin sa totiž viaže na špecifický okruh vysoko nebezpečných chorôb. Nejde teda o akúkoľvek chorobu, ktorá by mohla spadať pod gramatický výklad nákazlivá a nebezpečná, ale o tie najnebezpečnejšie varianty ochorení. Úvodné menovanie ochorení nebolo náhodné. Tieto choroby spolu s mnohými inými sú totiž obsahom vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SSR č. 105/1987 Zb., ktorá sa viaže na konkrétny trestný čin, pre ktoré bolo podané trestné oznámenie. Vyhláška teda vymedzuje medicínsky zoznam ochorení, ktoré sú takého závažného charakteru, aby pod trestný čin šírenia nebezpečnej a nákazlivej choroby nemohla byť zaradená hocijaká iná choroba.
Predmetná vyhláška má medicínsky charakter, ale zároveň aj právny problém. Vyhláška je síce účinná aj ku dnešnému dňu, no viaže sa na starý Trestný zákon, ktorý bol účinný do roku 2006. Ten je dnes už neplatný, a aj keď vyhláška upravuje ten istý trestný čin, v starom Trestnom zákone bol označený pod iným paragrafom, na ktorý vyhláška odkazuje. V odbornej obci sú na tento problém dva rozličné názory. Prvý hovorí o praktickej neúčinnosti vyhlášky, ktorá je špecificky naviazaná na neúčinnú normu, aj keď ide iba čisto o právnu záležitosť, a nie zmenu medicínskej podstaty chorôb. Druhý názor hovorí o možnosti použitia tejto vyhlášky z hľadiska vymedzenia chorôb, pričom tento spôsob upravuje aj súčasne platný komentár k Trestnému zákonu.
V prípade nemožnosti odkazu na túto vyhlášku pri vyšetrovaní trestného činu šírenia nebezpečnej a nákazlivej choroby by musel vyšetrovateľ vychádzať zrejme zo znaleckého dokazovania medicínskeho odborníka, ktorý by posudzoval konkrétne ochorenie Hellebrandta, či je skutočne nebezpečné a nákazlivé. Racionálne sa však nemožno domnievať, že ak lekári vyhodnotili túto skutočnosť na základe rozboru krvi, znalec by ťažko dokázal prezentovať opačný názor, a teda, že choroba nie je nebezpečná a nákazlivá.
Ide o ohrozovací trestný čin
Šírenie nebezpečnej a nákazlivej ľudskej choroby spácha ten, kto úmyselne spôsobí, alebo len zvýši nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej choroby. Tento trestný čin patrí do kategórie ohrozovacích. To znamená, že nie je potrebné reálne spôsobenie ochorenia inej osobe, ale stačí, ak tu takáto možnosť je.
A pri rozumnej miere pravdepodobnosti by mohol nastať následok v podobe nakazenia iných. V prípade poslanca, ktorý o svojej chorobe vedel 15 rokov, ale tajil to prevažne pre svoj benefit bez ohľadu na iných, je takáto skutková podstata rozhodne naplnená minimálne v tom zmysle, že riziko nebezpečenstva nákazy zvýšil.
Takéto vymedzenie je tu práve z dôvodu, že pri takýchto chorobách je komplikované preukazovať, že dané ochorenie prešlo na obeť práve z páchateľa, a nie z hocikoho iného. Má tak preventívne brániť nakazenej osobe v takom konaní, aby šírila chorobu ďalej. Ako napríklad v nemocnici, kde ochorenie personálu môže mať vážne následky.
Ak by sa preukázalo, že páchateľ nakazil viacero osôb, išlo by o závažnejší spôsob konania, a pri tomto trestnom čine by mu hrozilo až osem rokov trestu odňatia slobody. Samozrejme, ak poslanec má relevantným medicínskym spôsobom preukázané, že jeho ochorenie je pod kontrolou, a v žiadnom prípade nie je možný prenos na inú osobu, nenaplní tak skutkovú podstatu tohto trestného činu.
Tomáš Hellebrandt tvrdí, že podľa jeho právnej analýzy sa nedopustil trestného činu, ale iba priestupku v podobe neohlásenia choroby personálu nemocnice. To zrejme zhodnotí až vyšetrovateľ, keď bude mať k dispozícii lekárske správy Hellebrandta. Aj pri nich môže byť dôležitá aktuálnosť alebo samotná odbornosť lekára, ktorý posudzoval jeho stav. Je totiž rozdiel, ak vyjadrenie podá vo všeobecnej rovine praktický lekár, alebo ak ide o záver špecialistu s konkrétnym odôvodnením, prečo pacient nie je infekčný. Pre trestné konanie to má totiž zásadný význam.
Pri vyjadreniach poslanca sa treba pozastaviť nad jednou skutočnosťou. Tvrdí, že tak neurobil zo strachu z medializovania tejto skutočnosti, hoci ďalej vo svojom statuse hovorí o neznalosti práva v tejto rovine. To rozhodne nesedí. Aj keby bola pravda, že počas celých 15 rokov nebol na jedinej návšteve lekára na Slovensku, aj zahraničný lekár ho musel pri diagnostikovaní tejto choroby upozorniť na to, ako sa má pri nej správať. A to obzvlášť pri takých zdravotných úkonoch, akým je odber krvi.
Je nepredstaviteľné, aj pri rozdielnej právnej úprave, že zahraničný lekár minimálne z lekárskeho hľadiska diagnostikuje Hellebrandtovi takúto vážnu chorobu a neupovedomí ho na riziká pre jeho okolie. Treba si uvedomiť skutočnosť, že aj keď dnes nemusí byť infekčný, pri prvom diagnostikovaní choroby tomu tak nemuselo byť. Sám hovorí, že nie je infekčný vďaka liečbe. To znamená, že lekár ho musel vyslovene previesť celým procesom opatrení, ako postupovať pri takomto infekčnom ochorení minimálne v počiatočnej fáze. Z lekárskeho hľadiska je medzi týmito usmerneniami nemožné prezumovať scenár, v rámci ktorého mu lekár nepovie o povinnosti informovať o svojom stave iných lekárov, a to práve z dôvodu ich ochrany a prijatia vhodných opatrení pri liečbe a kontakte s Hellebrandtom.
Michal Šimečka. Foto: Jaroslav Novák/TASR
K trestnému oznámeniu na poslanca PS sa vyjadril aj jeho predseda Michal Šimečka ml. Ten uviedol, že o danom podaní nemal vedomosť a dozvedel sa o ňom zo statusu Roberta Fica. Nevie, ako sa Fico dostal k tejto informácií, a hovorí o možnom zneužití právomoci verejného činiteľa. Tým naznačuje, že Fico mal zneužiť svoje postavenie na získavanie poznatkov o iných pacientoch bez toho, aby na to mohol upozorniť personál nemocnice sám. Na otázku novinárky, prečo sa nevie k téme normálne vyjadriť a vysvetliť okolnosti celého incidentu, odpovedal, že zo zákona sa nemôže k veci vyjadriť a nechal vysvetľovanie na Hellebrandta.
Ten veľa vecí nevysvetlil. Úmyselne tajiť nebezpečnú chorobu pre osobné dôvody je neprijateľné a už vôbec nie pre taký dôvod, akým je neželaná medializácia jeho osoby. Poslanec takto dáva ľudom s obdobnými problémami na známosť, že nie je potrebné dodržiavať pravidlá, ak si to človek vie odôvodniť.
Paralelu s medializáciou potom možno vidieť v nehode Andreja Danka, ktorú strana PS kritizovala práve pre jeho neprijateľný prístup k dodržiavaniu pravidiel a k možnému ohrozeniu ľudí svojou jazdou. Aj on hovoril o tom, že vzhľadom na jeho meno by sa celá vec nafúkla.
Hellebrandt sa ešte v stredu vzdal poslaneckého mandátu, ale vzhľadom na vyjadrenia jeho straníkov o politickej kultúre nemal veľmi na výber. Podstatné je to, že tak urobil, až keď sa mu na to prišlo, pričom rozsah jeho konaní môže byť ďaleko vážnejší, ak takto postupoval celých 15 rokov.
Titulný obrázok: Tomáš Hellebrandt. Foto: Profimedia.sk
