Šefčovič oznámil, že padá ďalšia bruselská dogma. EÚ sa odvracia od voľného obchodu

Čo je zdrojom geopolitického nadšenia? EÚ nemá vojenské prostriedky mocenského pôsobenia; o to radšej uplatňuje ekonomické prostriedky: obchodné dohody, ekonomické sankcie, rozvojovú pomoc. Väčšinou dosť pochybne. Napríklad keď sa pokúsila pripútať si Ukrajinu colnou úniou a keď tým vyprovokovala Majdan, uvalila sankcie na Rusko.

Keď pred rokmi začala rokovať s Mercosurom, zdalo sa, že dohoda upevní pozíciu Európy ako najdôležitejšieho ekonomického partnera regiónu. Išlo tiež o štuchanec voči USA, ktoré tam obchodne zaostávali za Európou. V európskych hlavných mestách vládol víťazný pocit, že pochovávajú Monroeovu doktrínu. To sa medzitým zmenilo. Nie je to tak, že by sa Američania ekonomicky zotavili, zostávajú za Európou, ale až na treťom mieste. Dnes je najdôležitejším obchodným partnerom Mercosuru Čína. To len posilňuje záujem geopolitikov na oboch stranách Atlantiku o túto dohodu – má byť prekážkou čínskej expanzii.     

Európania sa tiež pokúšajú vyvážať svoje normy. Obchodné dohody sa dnes neobmedzujú len na znižovanie ciel a zvyšovanie dovozných kvót. Zahŕňajú aj regulačné záväzky tak, aby firmy na oboch stranách podnikali v porovnateľnom regulačnom prostredí a neboli zvýhodňované rozdielmi v normách, ktoré musia spĺňať. Aby neregulované neeurópske firmy neprevalcovali tie európske, snaží sa Európa do dohôd presadiť vlastné náročné klimatické a environmentálne štandardy.

Príliš sa to nedarí. Preto aj taký stúpenec obchodnej liberalizácie, akým je Macron, opakovane odmietal dohodu s Mercosurom. Ťažko by francúzskym poľnohospodárom vysvetľoval, ako majú konkurovať Brazílčanom alebo Argentínčanom, keď nesmú používať pesticídy, ktoré sa bežne používajú v zámorí, a, naopak, musia platiť uhlíkové dane, ktoré sa v zámorí nevyberajú.

Európska komisia vychádzala z toho, že ak na Mercosur trochu pritlačí, nakoniec sa jej podarí Macrona uspokojiť. S Macronom by sa asi dohodla, ale s francúzskymi farmármi ťažko. Zastavenie rokovaní s Mercosurom bolo jednou z hlavných požiadaviek januárových protestov. Vedia, že žiadne zmluvné ustanovenia nemôžu celkom narovnať dôsledky regulačnej mánie Bruselu aj Paríža a že i bez regulácie by takýto výrobcovia hovädzieho mäsa nemohli konkurovať argentínskym alebo brazílskym veľkofarmám.  

Keď Macron v januári videl, ako traktory s podporou verejnosti obsadzujú francúzske ulice a diaľnice, zavelil do Bruselu, aby stopli rokovania. Dombrovskis to nechcel pochopiť – ešte koncom januára ubezpečoval, že dohodu čoskoro uzavrie. Asi zabudol, že už nie je v rodnom Lotyšsku, kde ako premiér pred viac ako desiatimi rokmi svojím antisociálnym neoliberalizmom vyvolal exodus obyvateľov na Západ. Macron šiel do Bruselu, aby všetko vysvetlil svojej chránenkyni – predsedníčke Komisie von der Leyenovej. Dombrovskisa, ktorému v januári opäť zrušili stretnutie s predstaviteľmi Mercosuru, potom už vynechali a rozhodnutie oznámil Šefčovič.   

Pred európskymi voľbami nebude uzavretá žiadna dohoda s Mercosurom. A možno ani potom nie. V Európe totiž prestáva platiť tradičný liberalizačný model. Na voľnom obchode zarábal európsky priemysel vďaka ľahšiemu vývozu na zámorské trhy, ale prerábalo na ňom európske poľnohospodárstvo. Doma nemohlo konkurovať dovozu z krajín s nižšou reguláciou a priaznivejšími prírodnými podmienkami. Čo sa zmenilo?

Poľnohospodárstvo naďalej prerába. Priemysel však prišiel o lacnú energiu a iné zdroje v dôsledku klimatických blúznení a protiruských sankcií. Ťažko konkuruje výrobkom z Číny a iných krajín, ktorých vlády nepodliehajú podobným šialenstvám. Iste, európsky spotrebiteľ by mal z voľného obchodu vždy profitovať, pretože tak či onak sa dostane k lacnejšiemu tovaru. Ale ak sa európski zamestnávatelia zrútia pod tlakom globálnej konkurencie, za čo kúpi ten lacný tovar?

Ďalšia bruselská dogma je na odpis.