O kultúre strachu, ktorá vedie k politike strachu. Pútavý rozhovor Baumana a Donskisa

Pod mediálnym tlakom vĺn politických škandálov aj vojnových konfliktov sa znižuje sociálna i politická citlivosť ľudí. Kapacita jej zón je obmedzená, hranice sa rozplývajú a znižuje sa schopnosť rozlíšiť pravdu a lož, dobro a zlo. Pôvod aj dôvody „morálnej nepríčetnosti“ majú spoločenské ozvučenie najrôznejšej kvality, od povrchného glosovania až k hlbokým sondám. Bauman nazýva stratu citlivosti termínom „adiaforizácia“ a vidí ju ako jeden z najcitlivejších problémov našej doby. Pripisuje ju inštrumentálnej racionalite masovej spoločnosti a kultúry, ktorá vedie k ľahostajnosti. Knižný rozhovor diagnostikuje nielen morálku a etiku súčasnosti, ale pomenúva aj sieť dôvodov a príčin stavu, do ktorého dospela dnešná civilizácia.

Virtuálna nákaza

Televízia a internet nás permanentne situujú do pozície človeka v dave. „Dav v duši“ znamená obklopenie anonymnou silou, vďaka ktorej vás nikto nerozpozná, neidentifikuje a nezahanbí. Intenzifikácia virtuálneho života nesie viditeľné vedľajšie efekty, „sadistický jazyk a mentálny kanibalizmus“. Presakujú do sociálnych aj politických komentárov, ničia kvalitné kritické postoje, „konštruovanie alternatív, skúmanie myšlienky, alebo konanie z pozície logiky či iného spôsobu poznania či myslenia“. Sú súčasťou snahy o ovládnutie, dominanciu, právo stanovovať hranicu oddeľujúcu „legitímne“ od „nelegitímneho“ a v konečnom dôsledku boja o moc.

To všetko sa odohráva v „rýchlostnom priestore“, ktorého rytmus diktujú vojny o sledovanosť a kasové zisky médií, kde informácia zostarne skôr, než sa usadí, cunami informácií, názorov, odporúčaní, rád a našepkávaní nás zaplavujú a rodia postoje otupujúce rozlišovacie schopnosti. „Veci premenené na rutinu nikoho nevzrušujú – človek sa musí stať hviezdou alebo obeťou, aby získal nejakú pozornosť zo strany spoločnosti... Len celebrita a slávna obeť môžu očakávať, že si ich spoločnosť preplnená senzačnými, bezcennými informáciami všimne.“

Etické zrkadlo politiky

To všetko doľahne na zneisteného človeka, postaveného pred „agóniu voľby“. V tejto súvislosti cituje Bauman talianského sociológa Alberta Melucciho, ktorý spresňuje situáciu človeka voliaceho. „Tuší, že neexistujú dopredu určené pravidlá a všeobecne schvaľované ciele, ktorých sa treba držať... To, čo sa zdá dôveryhodné dnes, bude pravdepodobne zajtra odhalené ako zavádzajúce alebo skazené.“ Neexistuje bezpečný domov, ostrov, kde sa plnia sľuby a záväzky.

Tento fragment prenikavej diagnózy otupenia, znecitlivenia k morálnym a etickým hodnotám v dobe rozladeného politického mechanizmu, kde sa „politickí klauni stávajú populárnejší než staromódni politici  úradníckeho, alebo expertného typu“, v mnohom vysvetľuje tiahnutie k postavám autokratov a režimom s vysokou mierou fiktívnych záruk bezpečia. Donskis sa pri rozhovore o povahe dnešnej politiky odvoláva na spisovateľa Michela Houellebecqa, ktorý povedal, že vo svete technologickej a konzumnej spoločnosti záleží iba na dvoch veciach, na „zábavnosti politiky a politike zábavy“. Jeden nemecký politik vtipne popísal niekdajšieho predsedu ruskej Liberálno-demokratickej strany Vladimíra Žirinovského. Po piatich minútach reči v Nemecku sa ukázal ako antiliberál, po desiatich ako antidemokrat a po pätnástich ako fašista. 

Odpoveď na kľúčovú otázku, aký je potenciál politiky reprezentovať moderné ľudstvo a aká je budúcnosť politických strán s perspektívou prežitia do ďalšieho storočia, je podľa diskutujúcich v podmienke, že buď začnú konať ako spoločenské hnutia, alebo budú pokračovať v spojenectve s nimi. Inak stratia pôdu pod nohami a budú fungovať ako „zastarané a banálne kliky“.

Politika a kultúra strachu

Sumu obáv a neistôt, psychologického nepokoja, špecifických pre danú dobu a spoločnosť, má každá historická epocha. V 20. storočí ich vyvolávali skúsenosti dvoch svetových vojen, americkej hospodárskej krízy aj vzostup totalitných diktatúr a ako trefne dodáva Donskis, „ďalších foriem moderného barbarstva“. Vizigótov striedajú migranti a utečenci, zbavujúci Európu jej historicky sformovanej identity, moslimovia sú hrozbou kresťanstvu a našim základným právam a slobodám, život na planéte ohrozuje klimatická kríza. To je zhruba zoznam zdrojov strachov a úzkostí, ktoré doplňujú vojny na Ukrajine a v Izraeli so všetkými dôsledkami na európske záruky blahobytu a bezpečia. Za týmito hrozbami stoja ďalšie, hlbšie, metafyzické, ovládajúce ľudské myslenie dlhodobo. Je to hrozba nekontrolovateľnosti prírodných síl, dočasnosť nášho tela a života a všetko, čo nám môže hroziť od iného človeka.

Voči týmto strachom sa stavia „civilizačný proces“, snažiaci sa bojovať s ľudským utrpením, potláčať ho a podľa možnosti ho likvidovať. Bauman v tejto súvislosti cituje Sigmunda Freuda, ktorý hovoril, že psychologický nepokoj a trápenie pramenia väčšinou z odovzdania veľkej časti slobody výmenou za čiastočné vylepšenie bezpečnosti. Vedomie smrteľnosti a nutnosti umrieť sa premieta do kultúry a tematizuje ho aj v umení. „Naša doba je dobou strachu. Pestujeme kultúru strachu, ktorá sa stáva v rastúcej miere mocnou a globálnou. Naša epocha sebaodhaľovania ... oceňuje neporovnateľne viac morálnu paniku a apokalyptické scenáre, než vyvážený prístup, ľahkú iróniu či zdržanlivosť, konštatuje v úvode tretej kapitoly Medzi strachom a ľahostajnosťou Donskis.

Strach má potenciál hojného komerčného využitia. Posadnutosť bezpečím využívajú logika a techniky  marketingu, založené na nutnosti rozširovať potreby na úroveň ponuky. Sú to procesy nevyčerpateľné a neukojiteľné, len čo sú spustené, nič ich nezastaví.

Kultúra strachu vyrába pred našimi očami politiku strachu, lebo ľudská neistota a zraniteľnosť sú základom akejkoľvek politickej moci (Bauman). Štát výmenou za poslušnosť sľubuje zmierňovať rozsah existujúcej zraniteľnosti, obmedzovanie škôd spáchaných voľnou hrou trhových síl a ochranu pred rizikami, ktoré prináša voľná súťaž. V čomsi sa tento mocenský postoj podobá Božej prozreteľnosti, chrániacej veriacich pred nepriaznivými výkyvmi osudu a pomáhajúcej v bolesti a trápení.

„Zdá sa, že historický pokrok pripomína skôr kyvadlo, než priamu líniu,“ hovorí Bauman v súvislosti so zvratmi nálad vo verejnosti v porovnaní s chápaním dejín, dôsledne sa uberajúcich stáročia stále tým istým smerom v znamení príbehov o pokroku v získavaní slobody. Dnes sa množia príznaky potreby čoraz väčšej časti spoločnosti vzdať sa niečoho zo slobody výmenou za to, aby boli oslobodení od hrôzu naháňajúceho prízraku pocitu nedostatočného existenciálneho bezpečia.

Hľadanie cesty

Rozhovorom dvoch výnimočných spoločenských analytikov sa prelína definovanie stavu post-komunistických spoločností, ktoré preskočili epochu politického a morálneho individualizmu priemyselnej éry a počas piatich desaťročí, keď boli izolované od politických a spoločenských zmien na Západe, ocitli sa v ére „tekutej modernity,“ charakterizovanej rýchlymi spoločenskými zmenami, zvyšujúcimi individualizáciu, komercionalizáciu a konzum, čeliacej silným globalizačným tlakom. Výklad situačnej mapy je zložitý, obsahuje množstvo súvislostí aj varovaní pred „novým barbarstvom,“ kapitalizmom bez demokracie, voľným trhom bez osobnej slobody a transformáciou politiky na súčasť masovej kultúry a šoubiznisu, kde moc nepadá do rúk verejne zvolených zástupcov, ale tých, ktorých v pozadí vyberá najmocnejší segment spoločnosti.

Rozsiahla a nesmierne fundovaná mozaika myšlienok a názorov je reflexiou súčasného stavu spoločnosti aj pohľadom do mentálnej kondície jednotlivca vystaveného novým alarmujúcim výzvam pohyblivej prítomnosti.