Študent práva Janiga: Nechceli sme politiku, ale vecnú diskusiu, ako je to bežné na Oxforde či Harvarde

Podarilo sa vám zorganizovať pluralitnú diskusiu na tému rušenia špeciálnej prokuratúry, svojím spôsobom ste predbehli občiansky sektor i médiá. Osobne ste s ňou spokojný?

Určite áno. Boli sme v prvom rade veľmi radi, že sa nám podarilo zohnať odborníkov z oboch názorových strán a zaplniť Moyzesovu sieň študentmi. Mali sme o to trochu obavu, pretože bolo skúškové obdobie. Avšak kapacita sa zaplnila do jednej hodiny od spustenia prihlasovania. Myslím, že diskusia sa držala na vecnej a odbornej úrovni a bola slušná. Rovnaký názor vyslovil aj rektor Univerzity Komenského profesor práva Marek Števček a viacerí ďalší rektori, ktorí boli prítomní na diskusii. 

Bola to vážna politická téma a jadro sporu bolo v tom, že ste sa nezhodli s vaším dekanom Eduardom Burdom. Pôvodne ste mali diskusiu organizovať spolu, no on nechcel univerzitnú pôdu zatiahnuť do politického zápasu, ktorý navyše v poslednom období nabral vysoké obrátky. Vnímate jeho pozíciu?

Samozrejme. Už v našom otvorenom liste sme napísali, že ho plne rešpektujeme a nedovoľujeme si spochybniť jeho autoritu ako trestného právnika s dvadsaťročnou praxou. Mnohí to však nepochopili správne. Nestavali sme sa a stále sa ani nestaviame voči pánovi dekanovi do roly názorových oponentov. Nemyslíme si, že by to bolo od študentov namieste. My sme teda nemali názorový spor, žiadali sme ho skôr o vysvetlenie jeho výrokov. Ja som dokonca verejne ani nevyslovil svoj názor, či by sa mal Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) zrušiť, alebo nie.

Medzi ľuďmi, ktorí boli zapojení do formulovania tohto listu, boli aj takí, ktorí nemali ustálený názor na zrušenie ÚŠP. Prioritou diskusie malo byť vypočutie si rôznych názorov a v takejto ťažkej politickej situácii, ako ste to pomenovali, mať konečne odbornú diskusiu.

Dekan Burda vám verí, že ste sa snažili o apolitickú diskusiu, problém mal skôr s výrokmi špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Mal však podozrenie z filtrácie publika prostredníctvom elektronickej registrácie, čo vraj viacerým ľuďom z praxe znemožnilo sa zapojiť do diskusie. Čo na to hovoríte?

Čítal som ten rozhovor s ním a dosť ma zamrzel. Boli to silné vyjadrenia. Sám pán dekan povedal, že diskusiu nepočúval a dostal informácie iba sprostredkovane. Je mi ťažké jeho tvrdenia hodnotiť, keďže neuviedol žiaden citát, ktorý mal diskusiu údajne spolitizovať a neuviedol ani nič konkrétne. Boli to skôr dohady. Sklamalo nás to všetkých, lebo sme to urobili najlepšie, ako sme vedeli.

A čo sa týka tej registrácie?

To je absolútna fabulácia. Stále máme k dispozícii excelovskú tabuľku s presnými časmi, kedy sa ľudia prihlásili, všetko zaznamenal systém, je to uložené aj na serveroch. Diskusia bola určená prioritne pre študentov, ktorých bola drvivá väčšina. Sto miest dostali študenti a členovia právnickej fakulty, pričom pozvánka s e-mailom išla všetkým, nevznikol tak žiaden priestor na manipuláciu. Päťdesiat miest dostali ľudia, ktorí podpísali otvorený list. Tridsať miest bolo pre študentov a pedagógov z Filozofickej fakulty UK.

Boli tam tiež vysokoškolskí rektori či ľudia z generálnej prokuratúry. Oslovili sme aj troch najvyšších ústavných činiteľov. Od pána predsedu parlamentu a pani prezidentky Čaputovej nám odpísali, že neprídu, rovnako ako pán Žilinka. Mali sme tam tiež sudcov Správneho súdu a rôznych ďalších zástupcov právnických profesií. To, že by sme nejakým spôsobom registráciu ovplyvňovali, je absolútna fabulácia. Vieme to ľahko dokázať výberom ľudí, po ktorom sa uzavrela kapacita. Nevyberali sme účastníkov účelovo. Snažili sme sa to robiť vyvážene a najmä pre študentov, a preto sú takéto ničím nepodložené tvrdenia len fabuláciou.

V elektronickom systéme sa hlasovalo, ktorá otázka bude môcť byť položená. Dekan naznačoval, že mnohé nepríjemné otázky pre zástancov špeciálnej prokuratúry boli „prehlasované“. Akoby sa otázky volili formou sympatie, on si však nemyslí, že by akademická diskusia mala prebiehať takto. Je možné, že sa niektoré otázky nedostali k slovu, lebo boli prehlasované?

My sme od začiatku, už po našom koordinačnom stretnutí, otvorili cez online aplikáciu možnosti hlasovania a kladenia otázok. Boli tam položené otázky a preferovali sa podľa toho, ktoré z nich mali najväčšiu preferenciu a najviac zaujali. Boli tam otázky aj na to, či pán Lipšic vníma situáciu, v ktorej sa stal špeciálnym prokurátorom, a či si myslí, že je to v poriadku. Študenti si ale volili tie otázky, na ktoré chceli počuť odpoveď najviac. Znova tu ale neprichádza do úvahy žiadna manipulácia. Na to tam nebol žiaden priestor, keďže je to celosvetovo využívaný elektronický systém na kladenie otázok určený na podobné podujatia, ako bolo to naše. Rovnaké možnosti mali tí, ktorí sú za zrušenie ÚŚP, a rovnako aj tí, ktorí s tým nesúhlasia.  

Ale asi tam bola prevaha ľudí z toho prvého názorového spektra. 

Áno, beriem, že sa to asi nevnímalo ako niečo príjemné pre tú druhú stranu. Ale rovnosť príležitostí bola zachovaná. Tí, ktorí na diskusii vystupovali za zrušenie ÚŠP, si rovnako pozvali svojich hostí. Pointa ale nebola v tom, že by sme to chceli dokázať ako všeobecný názor, pretože to ani nie je relevantná vzorka. 

Vráťme sa ešte na chvíľu k vášmu sporu s dekanom. Vravíte, že ste s ním nechceli ísť do odborného sporu. Lenže vy ste sa s ním dostali do konfliktu tým, keď ste ostro vystúpili voči jeho vyjadreniam. To je dosť nezvyčajné, že sa študent takto postaví voči svojmu dekanovi, dokonca verejne. 

Dovolím si vás poopraviť. Nevystúpil som ostro voči jeho vyjadreniam. V liste sme zdôrazňovali, že si nedovoľujeme spochybňovať jeho odborné znalosti a skúsenosti. Ale vnímali sme, že niektoré jeho tvrdenia neboli založené na overiteľných dátach a dôkazoch. Aj keď sa ma v médiách snažili dotlačiť do vyjadrení, čo si myslím, komunikoval som to tak, že nechcem robiť hodnotiace úsudky. Preto to nevnímam ako konflikt alebo spor. Ja som ešte pred naším prvým verejným stretnutím na fakulte písal pánovi dekanovi e-mail, či by nemal záujem stretnúť sa skôr, ako pôjdu vyjadrenia médiám, a nájsť „spoločný prienik”. Odpoveď som nedostal.

Pán dekan bol neskôr pozvaný na diskusiu ako panelista aj ako hosť. Znova sme požiadali o priestor na právnickej fakulte. Preto si nemyslím, že by som voči nemu vystúpil akýmkoľvek spôsobom. On to sám vtedy uznal a poslal mi veľmi pekný e-mail, ktorý sa začínal slovami „v prvom rade mi dovoľte vyjadriť podporu vášmu veľmi kultivovanému listu, presne takto by mal vyzerať začiatok diskusie na akademickej pôde“. Aj neskôr, keď som bol v médiách, sa mi z prostredia vedenia fakulty dostalo, že si myslia, že som tie rozhovory dobre zvládol a nenechal som sa do ničoho zatiahnuť. Nevystúpil som ani na žiadnych politických protestoch. Z našej strany sme v tom spore neprilievali olej do ohňa. 

Vy ste ale vystúpili na mítingu v rodnom Dolnom Kubíne.

Áno, vystúpil som v Dolnom Kubíne a aj v Prahe. Organizovali ich ľudia, o ktorých viem, že nie sú stranícky činní. Zachoval som sľub, že nevystúpim na žiadnom politicky organizovanom proteste.  

Šlo teda o občianske protesty?

Áno.

Váš postoj ale predsa len bol v istom zmysle vyhranením sa voči dekanovi. Možno ste v spore s dekanom nespochybnili obsah jeho názorov, ale spochybnili ste jeho úsudok ako nedostatočne podložený.  

Počas vyše týždňa odvtedy, ako zazneli výroky pána dekana, som sa rozprával nielen so spolužiakmi, ale aj s doktorandmi a aj s ľuďmi z katedry trestného práva, ktorí taktiež vnímali istú pluralitu názorov v tejto oblasti, a všetci s výrokmi dekana nesúhlasili. Preto sme nechceli, aby zaznieval iba jeden názor za právnickú fakultu. Nechcem sa ale dostať do názorovej polemiky a zdôrazňujem, že my sme volali po slobode slova a po tom, aby boli pomenované argumenty oboch strán. Práve na to má slúžiť akademická pôda.

Problematické bolo tiež to, že v troch požiadavkách voči dekanovi ste požadovali aj akúsi strešnú kontrolu nad výrokmi vášho dekana. To znelo ako kádrovanie.

V žiadnom prípade to nebola strešná kontrola, komisia alebo nejaký zbor ľudí, ktorí by určovali pánovi dekanovi, čo má povedať. Ja som takúto interpretáciu aj rázne odsúdil. Viem, že aj v Štandarde vyšiel článok od českého advokáta, ktorý to kritizoval. My sme to rázne odmietli. Nebolo to dostatočne vysvetlené a ak to tak bolo pochopené, ospravedlňujeme sa za to. Sám pán dekan sa totiž na jednom z našich koordinačných stretnutí vyjadril, že by takýto “guideline” uvítal. Naopak, pán dekan bol ten, kto navrhol na akademickom senáte právnickej fakulty prijať uznesenie, ktorým by sa mu obmedzovali jeho vyjadrovania pre verejnosť. Každý jeden senátor [člen akademického senátu, pozn. red.] vrátane mňa to rázne odmietol a nikto zaň nezahlasoval.   

Dekan z diskusie nevycúval úplne, ale chcel ju s vami realizovať až vtedy, keď bude uzavretý legislatívny proces, aby ten politický rozmer neprenikol na pôdu právnickej fakulty. Nebolo by to primerané?

Bolo by to primerané v momente, keby pán dekan nedal ústne stanovisko vláde k urýchlenému zrušeniu špeciálnej prokuratúry, ak by nebol nominovaný stranou Hlas a zvolený ako predseda Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán a ak by sa dvaja naši vyučujúci nestali štátnymi tajomníkmi a onedlho proaktívne vystupovali na akademickom senáte. Vtedy by som dokázal lepšie pochopiť, prečo pán dekan nechce fakultu politizovať. Teraz tomu nerozumiem. On sám sa ohrádza mojim výrokom: „Neklamme si, že táto téma spolitizovaná je.“ Za týmto výrokom si stojím, pretože ju spolitizovali práve tie veci, ktoré som spomenul. Navyše, aj pán rektor na univerzitnom senáte vyhlásil, že v tomto s pánom dekanom nesúhlasí a myslí si, že naša diskusia spolitizovaná nebola. 

Viem, že sme na hrane, lebo právo sa od politiky veľakrát oddeliť nedá. To sme ani nežiadali, v otvorenom liste sme vyslovene uviedli, že akademici máju právo, ba aj povinnosť vyjadrovať kritiku k takýmto javom, ktoré sa týkajú práva.   

Nebolo by však vhodnejšie organizovať diskusiu mimo akademickej pôdy?

Nerozumiem prečo. Diskusiu sme robili primárne pre študentov, nevystúpila na nich žiadna politicky činná osoba. Dovolím si odcitovať zákon o vysokých školách, kde sa rovno v prvom paragrafe píše, že vysoké školy napĺňajú svoje poslanie zapájaním sa do verejnej diskusie o spoločenských a etických otázkach a o utváraní občianskej spoločnosti. To je predsa jedna z úloh vysokých škôl. Nesúhlasím s tým, že o akejkoľvek živej téme by sa na akademickej pôde nemalo rozprávať. Práve naopak, toto by mal byť priestor, kde zaznejú odborné a vecné argumenty, tak ako to býva na najprestížnejších školách ako Oxford či Harvard.

Súčasná deštrukcia špeciálnej prokuratúry a zmena trestných kódexov však neprišla len tak, predchádzalo jej dlhodobé a veľmi problematické konanie špeciálnej prokuratúry, podozrivých vyšetrovaní z politického hľadiska. Boli tu vážne pochybnosti o využívaní systému kajúcnikov na politické ciele. Vyšetrovatelia z NAKA sú podozriví, že nevhodne zasahovali do prípadov. Vy ste to predtým reflektovali?

Áno, my sme sa vyjadrili, že je tu o čom debatovať. Všetko, čo ste spomenuli, môže byť predmetom diskusie. My nebojujeme za pána Lipšica. V žiadnom prípade. My bojujeme za princíp akademickej diskusie a za otázku, prečo sa má práve teraz rušiť ÚŠP, keď bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika stíhal za korupciu jeho vlastný podriadený prokurátor. Nerozumieme tomu. Sme preto veľmi otvorení diskusii o zákonnosti v trestných konaniach, ktorú navrhoval pán dekan Burda. Vnímam, že to nie je čiernobiele a treba odbornú diskusiu. Ale to, že nám bola naša diskusia na právnickej fakulte zatrhnutá, hovorí samo za seba.

Jeden z dôvodov, prečo dekan Burda diskusiu zatiaľ nechcel, bol ten, že považoval za dôležité, aby na nej vystúpili ľudia z generálnej prokuratúry. Maroš Žilinka mu dal jasné stanovisko, že jeho úrad chce zostať neutrálny k tejto téme až do momentu, kým sa neuzavrie legislatívny proces. 

Témou zasadnutia akademického senátu s pánom dekanom mala byť forma, čas a miesto diskusie. Nakoniec sme sa nebavili ani o jednej z týchto vecí. Trikrát sme položili pánovi dekanovi otázku, ktoré nedostatky by sme mali odstrániť, aby diskusia nebola politická. Ani raz sme odpoveď na túto otázku nedostali. Ak by tam povedal, že podmienkou je, aby tam vystúpil niekto z generálnej prokuratúry, chápali by sme to. Ani na takúto základnú otázku sme však nedostali odpoveď. 

Robert Fico na vás nevyberane zaútočil, snažil sa vás okrem iného spochybniť aj výrokom, že ste „absolútne nepodstatným“ študentom práva. Uvažovali ste predtým o tom, že vstupujete do vysokej politickej hry?

Absolútne nie, a považujem za potrebné dodať, že ja som do nej ani nikdy nevstúpil. Ak ma tam niekto chcel vtiahnuť, tak to bol práve premiér. Ja som deklaroval, že nevstupujem do politiky a nevyjadrujem ani sympatie k žiadnej strane. Považoval som za korektné verejnosti vysvetliť výsledky nášho koordinačného stretnutia, objasniť verejnosti, o čom je naša iniciatíva, aby sa predišlo dezinterpretáciám, ako napríklad tej, že útočíme na pána dekana a podobne. S týmto som nepočítal. Akceptujem aj výhrady, že som sa vyjadril do médií a musím s týmto rátať. Nerozumiem však tomu, že aj ak sa to vníma ako vstup do ringu, tak predsa nemôže najmocnejší človek v republike dávať ranu pod pás. Veľká vďaka patrí najmä takmer polovici pedagógov, ktorí sa zastali bezprecedentného útoku na akéhokoľvek študenta.

Vás si však „osvojili“ aktivistické médiá, ktoré túto tému komunikujú jednostranne a politicky a sú v nepriateľstve s premiérom. Pre premiéra Fica ste sa tak stali ľahkou korisťou, ktorú on zvykne využiť na profiláciu svojho zápasu s médiami a opozíciou, čo je sféra, pred ktorou by mali byť študenti uchránení. Cítite sa byť súčasťou opozičnej názorovej agendy?

Rozhovory som dával médiám, ktoré ma oslovili. Som rád, že môžem aj čitateľom Štandardu vysvetliť naše pohľady. Nemám problém vystúpiť v akomkoľvek médiu, ktoré ma pozve a nebude na mňa útočiť. Naším cieľom bolo od začiatku spájať. Nerobili sme rozdiely, či ide o Denník N, SME alebo Štandard. Odpovedali sme každému, kto nás oslovil kvôli reakcii. Neprikláňame sa na žiadnu stranu, v tomto sme čistí. Na začiatku sme boli piati študenti, nestojí za nami ani žiadna politická strana, ani žiaden podnikateľ, nikto. Je veľmi nešťastné, že sa to hodnotí ako spor medzi konzervatívcami a liberálmi. Pán Harabin ma nazýva odborníkom z progresívneho tábora. Nerozumiem, čo má táto téma s kultúrno-etickým nastavením. Najmä preto, že niektorí z nás majú práve konzervatívne presvedčenie a nikdy to medzi nami nehralo žiadnu rolu. Mrzí ma, že sa to vykresľuje ako čisto liberálna agenda, pretože to tak nie je. Naša snaha je diskutovať o právnom štáte, nie stavať sa na barikády a zvádzať boje medzi liberálmi a konzervatívcami.

Skôr sa to vníma tak, že ste do hry vstúpili ako zástancovia opozičného názoru.  

Do “hry” sme vstúpili ako zástancovia názoru, že o významných zmenách v spoločnosti sa má slušne, vecne a odborne diskutovať.

Vaša kolegyňa na jednom vašom vyhlásení pred prezidentským palácom používala aj rodovo neutrálny jazyk, čo je tiež vnímané ako radikálny extrém, ktorý presadzuje len jedno politické spektrum. Na toto ste si nedávali pozor?

Nešlo o moju kolegyňu, ale o predsedníčku Študentskej rady vysokých škôl, čo je jedna z troch oficiálnych, zákonom ustanovených vysokoškolských reprezentácií. Nemal som si teda na čo dávať pozor. Nemôžem a nechcem nikomu hovoriť, ako sa má vyjadrovať. Ako som už spomenul, toto celé pre mňa nie je o boji dvoch extrémov, ale o právnom štáte.  

Pýtam sa v tejto súvislosti aj preto, že na Postoji ste ešte pred tromi rokmi uverejnili blog, kde ste sa vyhranili voči gender ideológii. Medzitým sa ale aj na vašej škole udialo veľa posunov. Ako vnímate to, ako sa tieto témy presadzujú najmä na filozofickej fakulte?

Aj v prípade tohto blogu išlo o slobodu slova a pluralitu názorov. V jednom študentskom združení vtedy vyslovene vynucovali, aby boli ľudia oslovovaní zámenami, ktoré si sami vybrali, a ako sankcia za nedodržanie bolo ich vylúčenie. Vtedy som práve toto v zmysle ohrozenia slobody slova kritizoval. Nebol som ešte na právnickej fakulte, ale ani teraz by som sa nechcel stavať na barikády. Zasadzujem sa o to, aby sme sa aj o týchto témach rozprávali, lebo diskusiu naozaj treba, a ako spoločnosť máme stále na čom pracovať z hľadiska rešpektu k akejkoľvek menšine.

Nedávno na vašej fakulte prebehol spor o konzervatívnu esejistickú súťaž k rozhodnutiam ESĽP v otázke rovnakopohlavných manželstiev, ako ste ho vtedy vnímali?

V prvom rade bolo neakceptovateľné zverejnenie statusu o tejto konferencii práve v deň, keď uplynul rok od teroristického útoku na Zámockej ulici. No aj pri tejto súťaži na fakultu chodili rôzne e-maily o tom, že o tejto téme by sa vôbec nemalo diskutovať. Ja mám opačný názor. Jasné, že by sa malo diskutovať aj o takejto téme, veď kde inde sa má diskutovať o ľudských právach, ak nie na právnickej fakulte? 

Plánujete ešte podobné diskusie?

Aktuálne sa k nám pridali študenti z Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorým pomáhame zorganizovať diskusiu o novele trestných kódexov na ich akademickej pôde. Ich dekan s usporiadaním diskusie súhlasil a my sme radi, že nejde iba o pár študentov v Bratislave, ale potrebu pluralitnej odbornej diskusie vnímajú aj ďalší. O deň neskôr bude prebiehať podobná diskusia na právnickej fakulte v Košiciach. My následne veríme, že sa nám podarí otvoriť aj iné ako právne témy.

Ako sa vám teraz žije ako študentovi na právnickej fakulte, ktorý sa dostal do sporu s vedením? To by asi žiadnemu študentovi pred skúškami nepridalo na pokojnom spánku...

Od začiatku som sa snažil vyhnúť osobnému sporu s pánom dekanom Burdom a ešte pred naším prvým verejným stretnutím na fakulte som mu písal e-mail, či by nemal záujem stretnúť sa ešte pred tým, ako pôjdu vyjadrenia médiám, a nájsť „spoločný prienik”. Odpoveď som nedostal.

Je to citeľné. Spolužiakom sa dostáva poznámok od učiteľov typu: „Vy niečo neviete, hoci máte v ročníku také hviezdy ako pán Janiga, ktorý ešte nemal trestné právo a už je najmúdrejší?“ Takých je však minimum. Nie je to príjemná situácia, ale veľa pedagógov, naopak, iniciatívne bojuje a snaží sa zabezpečiť, aby sa neobjavili represálie. Za to som im úprimne vďačný. 

Tak držíme palce pri tých skúškach... 

Ďakujem! (Úsmev)

Foto: Matúš Zajac