Ako Korčokovo dogmatické myslenie fakticky podporuje zmenu hraníc silou

Churchill kedysi o Rooseveltovi povedal, že sa vždy rozhodne správne – po tom, ako vyskúša všetky ostatné možnosti. Táto veta sa stala reprezentačnou anekdotou politickej naivity. Ale aj svedectvom, že politici sú schopní pod tlakom reality nakoniec meniť zaužívané postoje.

Zdá sa, že po 80. rokoch sa západná politika kamsi posunula. Keď vyčerpáme všetky naše nesprávne pokusy v realite, následne si vyfabulujeme fiktívny svet, ktorý nám poskytne ďalšie spektrum príležitostí na omyl.

Ukazuje to vývoj situácie na Ukrajine. Symbol tohto uvažovania je na Slovensku práve Ivan Korčok.

Prezidentský kandidát a údajná svetlá minulosť aj budúcnosť našej zahraničnej politiky odmieta pripustiť možnosť, aby sa Ukrajina v mene mieru vzdala časti svojho pôvodného územia (napríklad Krymu).

„Neviem si to predstaviť a takúto zmenu by som považoval za veľkú hrozbu pre Slovensko,“ hovorí v rozhovore pre Postoj a pokračuje: „Aj západným elitám uniká jedna vec. Len čo pripustíte debatu, že sa silou zmení medzinárodné právo a vytýčené hranice, tak si to Ruská federácia vysvetlí jediným spôsobom. Ako návrat k 24. februáru 2022, keď ruským cieľom nebolo 26 percent ukrajinského územia, ale Kyjev a celá Ukrajina.“

Akoby nevidel, že o časť svojho územia Ukrajina už definitívne prišla, hoci ešte nevieme, o akú veľkú časť pôjde (skôr väčšiu, než je územie, o ktoré prišla doteraz, než naopak) a rôzne principiálne mantry západných diplomatov s tým akosi nie sú schopné nič urobiť. Ide totiž len o kecy, ktoré nie sú kryté silou.

Korčok dokonca nepripúšťa, že by tento nápad mohol prísť od spojencov: „Ak by takéto niečo malo prísť zo Západu, napríklad po amerických voľbách, tak by to bola vážna hrozba pre Slovensko. Preto o tom, či si sadnú alebo nesadnú za rokovací stôl, môžu rozhodnúť len Ukrajinci.“

Nezdá sa však, že by Anglosasom, ktorí si na začiatku presadili svoj záujem na zastavení mierových rokovaní a pokračovaní vojny, veľmi záležalo na názore Ukrajiny. Dnes už sa nedá pochybovať o tom, že zjavným záujmom Ukrajiny bolo včas ukončiť vojnu a uzavrieť mier za cenu vzdania sa účasti v NATO a v pristúpení na neutralitu. Zelenskyj o tom opakovane hovoril, kým neprišla prepadová „návšteva“ Borisa Johnsona (marec a apríl 2022).

Korčok zablokovanie mierových rokovaní označuje za „legendu, ktorá sa tu šíri“. Vážne? Legenda? Túto „legendu“ tu šíri Ukrajinska pravda, izraelský expremiér Naftali Bennett, ktorý bol na týchto rokovaniach účastný, viacerí nemeckí analytici, analytička Foreign Affairs Fiona Hillová (ktorú Denník N označuje ako jednu z najväčších odborníčok na ruské reálie), ukrajinský diplomat Andryj Meľnyk a Zelenského exporadca Oleksij Arestovyč. A potvrdil ju aj samotný Johnson, keď priznal, že v apríli 2022 žiadal ukrajinskú vládu, aby nerokovala s Ruskom o mierovej dohode a uprednostnila boj, na ktorý Západ dodá zbrane.

Korčok sa k tomu nedokáže vyjadriť inak ako slovom „legenda“. Nepolemizuje s ňou, nevšíma si fakty. Je to skrátka legenda, lebo sa to komusi hodí do debaty. Vybavené.

Podpora mierových rokovaní, ktorá mohla Ukrajinu zachrániť, ešte kým bol čas, sa dlho označovala za proputinovský naratív. Dnes to vyzerá tak, že rokovania odmieta aj Rusko. Konflikt chce vyriešiť silou.

Korčok a západné elity skôr odmietajú pripustiť inú vec. Niežeby princíp o nemožnosti zmeny hraníc silou nebol správny, ten predsa nikto nespochybňuje. Ale realita na Ukrajine ukazuje, že čím viac na ňom dogmaticky trváme, tým viac územia Ukrajina reálne stráca. A tým viac sa Rusko približuje k hraniciam NATO. Čosi tu teda zjavne nesedí.

Nielen Krym už dlhodobo nie je ukrajinským územím, ale nie sú ním ani ďalšie územia, ktoré Rusko získalo od roku 2022. A s najväčšou pravdepodobnosťou príde vyčerpaná Ukrajina aj o ďalšie územia. To platí vzhľadom na realitu na bojisku, kde Rusi už prevzali strategickú iniciatívu. Nezdá sa, že by sa na tom s čoraz viac upadajúcou Ukrajinou a zmenšujúcou sa podporou Západu malo niečo zásadné zmeniť. 

Korčoka však znepokojuje, že Putin sa s jeho princípom o nemožnosti meniť hranice silou akosi nezmieril. Problém je pritom skôr v tom, že Korčok sa nezmieril s tým, že realita sa nevyvíja podľa predstáv Západu, ktorý trval na tom, že ukrajinský konflikt sa nedá riešiť dohodami, len silou. Bojom Ukrajiny. A ten nevedie k výsledkom.

Aj tento postoj je dôkazom, že tu nejde o záujmy Ukrajiny. Sám Korčok predsa nepriamo tvrdí, že ide predovšetkým o západné obavy z Ruska, šírené dezinformáciami o budúcom útoku Ruska na územie štátov NATO.

Keby išlo o najlepší záujem Ukrajiny, Korčok by predsa musel pripustiť debatu o tom, či by pre ťažko skúšanú vojensky napadnutú krajinu nebolo predsa len lepšie vzdať sa časti svojho územia (podobne ako vo Fínskej vojne, ktorá sa na začiatku konfliktu označovala ako vzor pre ukrajinské víťazstvo), než si naďalej nechať zabíjať obyvateľstvo a devastovať už beztak hojne zdevastovanú krajinu.

Aj v tom cítiť posun v debate. Len čo poukážete na rozumnosť tejto hypotézy, okamžite vás aktivistický oponent „spláchne“ tvrdením, že je to Putin, kto mier nechce (čo je pravda, prečo by to chcel, keď je na koni). Na začiatku vojny sme hovorili, že Putin „rýchlu špeciálnu operáciu“ nezvládol a hľadal spôsob, ako konflikt urovnať dohodami o neutralite Ukrajiny (otázka Krymu a Donbasu mala ostať otvorená). Vtedy Západ mier nepripúšťal, pretože by to znamenalo, že Rusko vojenskou silou dosiahne, že Ukrajina nebude v NATO, čo sa vnímalo ako porušenie princípu suverenity.

Dnes sme o krok ďalej. O tom, že sa nezačne prístupový proces vstupu Ukrajiny do NATO, je medzičasom rozhodnuté (vysvetlili im to Američania na samite vo Vilniuse). Tento cieľ už teda Rusko dosiahlo. Ukrajina ale medzitým stratila ďalšie územia a už ani samotné Rusko nemá záujem na ukončení bojov (hoci Putin tvrdí, že je pripravený rokovať).

Všimnime si ten posun: Západ už o ukrajinskej neutralite radšej ani nehovorí a pripúšťa budúce rokovania, no nie za cenu straty území. Takže: Ukrajina je na dne a jej schopnosť bojovať sa kráti. Naopak, Putin, ktorý je pripravený dobýjať ďalšie územia, by sa mal vraj dobrovoľne vzdať nielen tejto ambície, ale dokonca aj dobytých území. Čím viac nie je Západ schopný mu v tom reálne zabrániť, tým viac budú západné elity moralizovať o princípoch.

Možnosť realistického mieru za cenu straty území však Korčok nepripúšťa. Pretože s ohľadom na „naše záujmy“ nemôže pripustiť porušenie medzinárodného práva.

Dohoda s Ruskom predsa nepopiera, že by medzinárodné spoločenstvo nové „ruské“ územia neuznalo, podobne, ako to bolo osem rokov v prípade Krymu, ktorý bol celé obdobie od roku 2014 fakticky a administratívne ruský. Sám Korčok spomína otázku Pobaltia počas trvania Sovietskeho zväzu, ktorá nebola medzinárodne uznaná. Nedá sa však poprieť, že Estónsko, Lotyšsko a Litva boli pod vplyvom reality desaťročia súčasťou Sovietskeho zväzu a k návratu došlo až po zmene geopolitických okolností – a dokonca bez použitia sily. 

Korčokova téza teda znie logicky, no má vážny problém. Nevidno žiadnu stratégiu, ktorá by viditeľne dokázala tento princíp obhájiť a presadiť voči Rusku. Práve naopak, čím dlhšie vojna trvá, tým sa viac ukazuje schopnosť Ruska meniť hranice silou a tým slabšie je odhodlanie Ukrajiny a Západu odolávať.

Mimochodom, ak Korčok hovorí o nemožnosti vzdať sa území ako o princípe, nedáva tým vlastne túto možnosť Ukrajincom ani v prípade, ak by sa tak v pude existenčnej sebazáchovy sami rozhodli. Ako potom môže hovoriť o tom, že Ukrajinci sa musia rozhodnúť sami, keď ich možnosti rozhodovania vopred limituje neprelomiteľným princípom a ešte k tomu naznačuje, že Ukrajina by jeho prelomením ohrozila aj nás, a preto im to vlastne nemôžeme dovoliť?

Radšej teda necháme Ukrajinu vykrvácať a „porušenie princípu“ budeme akceptovať až neskôr, keď už bude zničená, Putin medzitým dosiahne ďalšie ciele a ani falzifikátori reality už nebudú môcť namietať?

Princíp, že medzinárodné právo a hranice sa nesmú meniť vojenskou silou, by sa, pravdaže, mal zachovať. No v tejto chvíli by sme sa mali skôr zamýšľať nad tým, prečo tento princíp v realite zlyhal a kde sa urobili chyby. Ako zachovať tento princíp a zároveň ho dať do súladu s realitou, v ktorej Rusko naozaj získalo veľké územia a Západ s tým nedokáže nič robiť.

Je zjavné, že hľadanie riešenia je veľmi ťažké a komplikované.

Najjednoduchší a najľahší spôsob, ako z nej vykorčuľovať, je strčiť hlavu do piesku a dookola opakovať frázy a poučky o morálke a práve.

Pripustiť mier za cenu straty území by znamenalo priznať kolosálne zlyhanie celej generácie západného establišmentu, ktorému Korčok ako verný psík vždy poslušne držal tašku.

Preto Korčok tvrdí, že takúto „debatu nemôžeme ani len pripustiť“, a to ani tvárou v tvár zjavnej realite a zbytočnej strate ďalších desaťtisícov ukrajinských mladých životov.   

Ide predsa o našu bezpečnosť, opakuje Korčok. „Držme sa slovenského životného záujmu,“ tvrdí. „Ním je Ukrajina vo svojich hraniciach. Západný svet nikdy neuznal a neuzná anexiu Krymu.“

Zdá sa, že státisíce Ukrajincov, ktorí vo vojne prišli o svoj život a zdravie a čoraz viac devastovaná Ukrajina nie sú faktory, ktoré by vstupovali do hry a nad ktorými by títo „diplomati“ boli ochotní uvažovať. Vraj ide aj o náš záujem.

Paradoxné je, že reprezentanti týchto názorov doteraz opakovali, že brať ohľad na naše záujmy by bolo sebecké, keď je náš sused napadnutý. Takto sa zdôvodňovalo napríklad aj to, keď sme odovzdali našu protivzdušnú obranu bez adekvátnej (vlastnej) náhrady.

Vyzerá to tak, že západné elity radšej nechajú Ukrajinu vykrvácať, než by si priznali svoje staré chyby a neschopnosť riešiť ich následky.