„Považujeme za samozrejmé, že nič nevydrží, že sme zrnkami prachu v rozpínajúcom sa vesmíre, že realita ako taká napreduje bez stanoveného cieľa, bez stredu. Jediná vec, v ktorú ešte veríme, je pohyb alebo „pokrok“. Ideológie dvadsiateho storočia urobili z pokroku absolútnu hodnotu. Trhové hospodárstvo je na ňom založené. Čoraz viac si upevňuje svoj vplyv v antropológii.
Rozprávanie o „transhumanizme“ sa už netýka orwellovskej hyperboly. Je pred nás kladený ako nevyhnutná ďalšia fáza „pokroku“, o ktorej niektorí predpovedajú, že stroj prekoná ľudské bytosti. Tak úplne sme podľahli takémuto spôsobu myslenia, že „modernosť je charakterizovaná obrovským hnevom voči každému, kto nechce skočiť do jej rytmu. Naša vášeň pre zmenu sa stala obsesívnou a totalitnou...“
Prvý biskup po päťsto rokoch
Tieto myšlienky francúzskeho filozofa a konzervatívneho politika François-Xaviera Bellamyho zazneli v rámci nedávnej konferencie na prestížnej Navarrskej univerzite neďaleko Pamplony. V rámci svojej prednášky o „evanjelizácii v časoch zabudnutia“ ich použil biskup z nórskeho Trondheimu Mons. Erik Varden.
Curriculum hlavného rečníka prezrádza, že bol pokrstený v Nórskej luteránskej cirkvi, no vyrastal v nepraktizujúcej rodine a počas univerzitných štúdií konvertoval na katolicizmus. Vstúpil do cisterciánskej rehole, kde bol vysvätený za kňaza a stal sa opátom kláštora Mount Saint Bernard v Anglicku.
V roku 2020 bol vysvätený ako prvý katolícky biskup po takmer poltisícročnej prestávke na nórskej pôde a do pastoračnej starostlivosti dostal maličké biskupstvo v prístavnom meste Trondheim s piatimi farnosťami a šestnástimi tisíckami veriacich.
Je autorom kníh Čistota, Zmierenie zmyslov a Výbuch samoty. Spoločným menovateľom jeho titulov a príspevkov je snaha ísť až k jadru problému, ktorá sa prejavila aj na prednáške 8. februára.
Ako doma
Po diagnostike súčasnej doby vo všeobecnosti sa presunul na cirkevné pole, kde identifikoval podobnú vášeň pre zmenu, ktorá spôsobuje veľké napätie v tele cirkvi ohrozujúce jeho jednotu a celistvosť. Práve preto sa biskup Varden vo svojom príspevku odrazil od koreňov slova katolícky.
„Byť katolíkom znamená obývať rozsiahly a pohostinný priestor a dýchať čerstvý horský vzduch. Byť pohostinný znamená pozývať hostí do svojho domova, ale domov má svoje hranice. Navyše, domov je priestor, v ktorom žijeme a ktorý milujeme. Na to, aby sme dom považovali za svoj, nestačí vymenovať jeho zariadenie, musíme ho používať, vážiť si ho, urobiť ho svojím. Katolícky teológ je ten, kto prijíma katolícku tradíciu v jej celistvosti, s jemnosťou hosťa, s vďačnosťou, že v nej našiel domov, a s radosťou pozýva iných, aby vstúpili a umožnili im zažiť, že sú doma,“ povedal biskup Varden, aby položil základy svojich ďalších úvah.
Krásne ikony, ktoré sa nesmú vystavovať
Vychádzajúc z gréckej pôvodiny kath’holon (podľa celku) varoval biskup pred nebezpečenstvami uviaznutia v čiastkových oblastiach.
„Teológia, ktorá sa usiluje byť katolíckou, sa nemôže preorientovať na menej významné veci. Musíme sa vystríhať projektov, ktoré sa snažia rozvíjať teológiu toho či onoho,“ zdôraznil biskup a pripomenul starú známu zásadu: „Teológia je inteligentný, pokorný a modlitebný prístup k pokladu viery odovzdanému v Cirkvi; nič menej a nič viac.“
Problémom je podľa biskupa Vardena to, ak sa Cirkev snaží držať krok s prechodnými módnymi výstrelkami. Takýto pokus je jednoznačne odsúdený na neúspech, pretože vždy bude o niekoľko krokov pozadu. „Riskuje, že bude pôsobiť žalostným, ba až komickým dojmom, ako rodičia v strednom veku, ktorí sa snažia obliekať tak, ako ich dospievajúce deti,“ prirovnal biskup a dodal: „Dialóg katolicizmu a súčasnej kultúry musí podľa neho siahať do pokojných hlbín a nesmie sa uspokojiť s odpadkami, ktoré príliv vyplavuje na plážach.“
Biskup Varden sa v prednáške podelil aj o svoju osobnú skúsenosť, keď ako opát kláštora chcel v duchu rád svätého Benedikta vynášať z pokladu viery veci nové i staré, no nebolo mu to umožnené.
„Je to ťažké, keď je toľko starých vecí, ktoré boli odpísané ako nepotrebné a vyhodené,“ spomína biskup a rozvíja obraz, že sa často „cítil ako správca zbierky krásnych ikon, ktorý ich nesmie vystavovať; ktorý musí namiesto toho vystavovať množstvo prstových malieb vyrobených v miestnej škole a od ktorého sa očakávalo, že povie, že prstové maľby sú lepšie. A to všetko dlho potom, čo väčšina detí, ktoré ich vytvorili, opustila školu a odišla domov.“
Biskup Varden nepolemizuje o dôležitosti Druhého vatikánskeho koncilu, ale kritizuje jeho inštrumentalizáciu a nesprávnu aplikáciu.
Riešenie: Izákove studne
Pre opis riešenia dnešnej situácie si biskup Varden „odskočil“ až do dvadsiatej šiestej kapitoly starozákonnej knihy Genezis, v ktorej Abrahámov syn Izák hľadá útočisko pred hladomorom. Nachádza ho u filištínskeho kráľa Abimelecha, kde sa mu navzdory očakávaniam dobre darí. Jeho úspech však vyvolá závisť u Filištíncov, ktorí sa uchýlia k sabotážam a zasypú studne, ktoré dal kedysi dávno vykopať pre Izáka jeho otec Abrahám. Lenže Izáka to nezničilo. Pamätal si, kde boli studne a znova ich vykopal a okrem nich vykopal ešte ďalšie. A na to sa mu zjavil Pán a zopakoval svoje prisľúbenie a požehnanie.
Tento obraz sa dá preložiť do každej doby, aj tej dnešnej. Vždy sa bude niekto snažiť sabotovať prístup k životodarnej vode a zasypávať staré studne. Našou úlohou je zapamätať si ich miesta a vykopať ich. A k nim ešte ďalšie pre našich potomkov...
To neznamená odmietanie zmien a reforiem, ale znamená to, že „predmet“ teológie „je daný, zjavený a vyžaduje si úctu". „Poklad viery nachádza stále nové spôsoby vyjadrenia, hovorí mnohými jazykmi, nadobúda rôzne kultúrne formy," povedal biskup Varden. „Nájsť jeho správnu artikuláciu v súčasnosti je výzvou každej generácie. Na tom záleží, nie na jej redukovaní na menej, než je,“ uzavrel.