Ďalší rozdiel medzi Korčokom a Pellegrinim je pomenovaný a pre voľby je to len dobre

Nás by však malo predovšetkým zaujímať, aké sú ich základné hodnotové a politické postoje, ich vzťah k štátu a k jeho kľúčovým inštitúciám.

Do tejto sféry prirodzene spadá aj téma národných záujmov. Očakáva sa, že prezident by mal v tom mať jasno. Nemám na mysli abstraktné pojmy či všeobecné frázy. Ide o veľmi konkrétne veci. Jednu z nich, možno nechtiac, otvoril v rozhovore pre denník Postoj Ivan Korčok. Ide o právo veta, ktoré si môžu členské štáty EÚ v niektorých dôležitých oblastiach uplatniť. Vyplýva z neho, že rozhodnutie Európskej rady v určitých otázkach nemôže byť prijaté bez súhlasu všetkých štátov, vrátane tých malých.

Ivan Korčok síce nevyhlásil explicitne, že je za zrušenie práva veta, no deklaroval, že v tejto veci dospel k posunu a vie si prinajmenšom predstaviť, že by pribudli ďalšie oblasti, v ktorých by sa rozhodnutia hláv štátov a premiérov EÚ prijímali kvalifikovanou väčšinou. To znamená, že aj v prípade nášho zásadného nesúhlasu, by sme mohli byť prehlasovaní.

Pozoruhodné je jeho vysvetlenie – Európska únia je slabým hráčom v zahraničnej politike, pretože s právom veta nedokáže často zaujať spoločnú pozíciu. Bez neho by však podľa Korčoka Európska únia smerom navonok mala väčší výtlak, čiže by bola silnejšia a silná Únia je v záujme Slovenska. O tom niet pochýb. Zároveň však tvrdí, že silná pozícia EÚ je aj podporou slovenskej suverenity. A takéto tvrdenie je už príliš veľkou skratkou, pretože obchádza iné dôležité aspekty súžitia členských štátov. Dokonca by sa dalo povedať, že je pritakávaním úsiliu premeniť Európsku úniu na jednotný štát.

V každom prípade Korčok uvažuje o práve veta ako o čomsi, čo je v rozpore so slovenskými záujmami. Ale radšej ho odcitujme, aby sme neboli osočení, že fabulujeme: „Ľpieť na niečom ako dogme bez toho, aby sme zvážili, že vo svete nikoho náš názor nezaujíma a v kritických momentoch sa všetko zužuje na právo veta, podľa mňa nie je slovenským záujmom.“

Opačný postoj zaujal momentálny favorit prezidentských volieb Peter Pellegrini, ktorý v reakcii na Korčokove úvahy vyhlásil, že „na výsadu práva veta v rámci Únie nemožno nikdy rezignovať“.

Je len dobre, ak sa táto naozaj prezidentská téma stane súčasťou volebnej kampane a nebude sa viesť len na úrovni krčmových debát. Hoci autor komentára je na strane zachovania práva veta vo všetkých oblastiach, kde ho ešte môžeme uplatniť, považuje za dôležité túto debatu trochu skomplikovať poukázaním na príklad, ktorý dokazuje, že už aj v súčasnosti môže byť právo veta viac ilúziou než reálnym nástrojom, ktorým by sme mohli hájiť našu suverenitu.

Poslúžiť na to môže nedávny príbeh Maďarska a jeho veľkého odhodlania vetovať 50-miliardový balík pomoci Ukrajine. Nie je teraz dôležité rozoberať dôvody, pre ktoré Viktor Orbán pomoc Ukrajine ešte na vlaňajšom decembrovom samite EÚ zablokoval. V každom prípade, na nasledujúcom januárovom samite, kde sa očakávalo dlhé rokovanie s rizikom, že sa nedosiahne potrebná jednomyseľná zhoda, došlo k prekvapivo rýchlemu odsúhlaseniu balíka pomoci všetkými členskými štátmi vrátane Maďarska. Zmena maďarského postoja sa zdôvodňovala všeličím, napríklad prísľubom, že Európska komisia bude každoročne vyhodnocovať, ako sa poskytnuté miliardy na Ukrajine budú využívať. Môžeme veriť aj tomu. Ale…

Inú verziu ponúkli renomované Financial Times, ktoré krátko pred januárovým samitom zverejnili článok pod názvom: Brusel hrozí, že zasiahne maďarskú ekonomiku, ak Viktor Orbán bude vetovať pomoc Ukrajine. V tomto článku citujú a rozoberajú dôverný plán z Bruselu, ktorý mali možnosť vidieť v podobe dôveryhodného písomného dokumentu. Načrtáva sa v ňom spôsob, akým by bolo možné fatálne poškodiť maďarskú ekonomiku, ak Orbán odmietne zrušiť svoje veto. Predovšetkým malo dôjsť k stopnutiu všetkých eurofondov pre Maďarsko, čo by v konečnom dôsledku viedlo k devalvácii forintu a ďalším vážnym následkom.

Až sa nechce veriť, že by to bola pravda. Ale Financial Times sú príliš vážne noviny na to, aby zverejnili neoverené informácie. Namieste je skôr otázka, do akej miery bol tento informačný únik riadený, aby sa v predvečer samitu dobre vedelo na príslušných miestach, čo je v hre.

Nebol by to príliš demokratický obraz Európskej únie, ak sa členskému štátu zabráni uplatniť právo veta takýmto tvrdým vydieraním. Treba to však vziať na vedomie a mať na pamäti, že ak ide o veľa, napríklad o rozpor so záujmom veľkých štátov, v takom prípade ťahá malý štát aj s právom veta za kratší koniec. O to viac stojí za to zviesť debatu o ňom a rozobrať si, či je ešte stále poistkou alebo už viac len predstieraním našej aj tak obmedzenej suverenity.

Osobná poznámka na záver: To, že vám niekto bráni uplatniť vaše právo, ešte neznamená, že sa toho práva máte vzdať. Naopak, možno ešte viac stojí za to trvať na jeho zachovaní.