Divadlo malo pred vaším nástupom turbulentné obdobie, striedalo sa tu množstvo zriaďovateľov a riaditeľov. Potom ste nastúpili vy a fungujete stabilne takmer 20 rokov. Čo zabralo?

Dôležité je, aby divadlo fungovalo zo svojej podstaty, ktorá mu je prirodzene daná. A prirodzene daná podstata tohto divadla je určená prostredím, v ktorom existuje, t. j., že sa nachádza  v Prešove, že sú tu diváci, ktorí majú svoje očakávania a divadlo si musí udržať kontakt so svojimi divákmi. Ale zároveň môže poskytnúť len to, na čo má. Nemôže prepínať svoje sily, robiť veci, ktoré nezvláda. Divadlo musí byť pravdivé, autentické, aj keď, paradoxne, ide o hru a predstieranie. Ale aj tie musia byť dobre urobené. Tí, ktorí to hrajú, musia byť dôveryhodní, musia tomu veriť a režisér to musí zvládať. Vždy je potrebné usilovať sa o dokonalosť a drobné nedokonalosti časom odstraňovať.

V akom stave bolo divadlo, keď ste nastúpili ako riaditeľ?

Nikto vtedy nechcel byť riaditeľom. Ja som bol tiež v prvej fáze iba poverený riadením a výberové konanie sa konalo až po polroku. Tam som ukázal, že, žiaľ, či chceme alebo nie, nedokážeme vo vtedajších pomeroch udržať v divadle dva súbory, ktoré vtedy existovali. Muselo prísť na rad zlúčenie týchto súborov – činohry aj spevohry, aby sme mohli byť muzikálové divadlo. Týmto spôsobom sa podarilo divadlo zastabilizovať finančne, organizačne, a potom aj vo vzťahu k divákom. Budoval sa repertoár, ktorý bol pre nich atraktívny, funkčný a zaujímavý. Najzávažnejším problémom bolo, že tu naozaj nebolo veľa peňazí. Divadlo malo obrovské záväzky po splatnosti, boli to miliónové čiastky ešte v korunách. Existovali dlžoby vo vzťahu k energiám, k autorským honorárom, tantiémam. To bol najväčší problém a to sa muselo riešiť ako prvé. Nikdy nič neviete poctivo urobiť, ak nedokážete poctivo splácať svoje záväzky.

Nastali aj personálne zmeny?

Došlo k poklesu počtu zamestnancov. Keď som prišiel do divadla, zamestnancov bolo takmer 200, potom ich 50 odišlo. Nedalo sa inak, mzdy boli na minimálnej úrovni, neboli ani postačujúce množstvo práce a dostatočný repertoár. Vedel som, že to musím dostať do čistejšej podoby. Postupne sa k nám umelci začali vracať, ale už vo forme externej spolupráce. Napríklad aj teraz máme živú hudbu, orchester Júliusa Selčana, ktorá nie je naša interná. Spolupracujeme tiež s PUĽS-om. Ale to sú už naše organizačné záležitosti. Dôležité je zachovanie činnosti divadla. Pretože keď si raz diváci od divadla odvyknú, už ich nikto nevráti.

Dospeli ste do štádia, že divadlo v tomto období plne funguje a v repertoári má množstvo žánrov od činohry až po zložitý áčkový svetový muzikál. Ste momentálne spokojný s tým, ako sa divadlu darí?

Nikdy to nebude podľa mojich predstáv. Stále si po tých rokoch uvedomujeme, že je to veľmi labilné. Všetko je založené na ochote ľudí, do systému vkladajú viac, ako z neho napokon dostávajú. Vždy si to vyžaduje veľký osobný vklad všetkých zamestnancov. Na jednej strane je to aj dobré, pretože z nášho divadla cítiť autenticitu, radosť a úprimné hranie. Keď sme sa už niekam prepracovali, chceli by sme sa finančne zastabilizovať, aby sme dokázali našim ľuďom vytvoriť stabilné profesionálne zázemie.

Aký bol váš vzťah k divadlu predtým, ako ste sa stali jeho riaditeľom? Nastúpili ste doň iba ako manažér, alebo aj ako zanietenec divadelného umenia?

Študoval som filozofiu a dejepis, čiže všeobecný rozhľad a vzťah k umeniu a kultúre som mal v sebe vždy. Ale čo bolo dôležité, ja som už prišiel z odboru kultúry, kde som predtým pracoval. Bol som vedúci odboru kultúry Krajského úradu v Prešove a divadlo som poznal. Vedel som, aké sú tu problémy, ako funguje/nefunguje, mal som dosť času. Do divadla som prišiel mentálne pripravený.

Dnes vo voľnom čase zájdete do divadla?

Samozrejme, navštevujem aj iné predstavenia. Vyplýva to z titulu mojej funkcie a budovania vzťahov. Radosť z predstavenia ešte mám, len si už viac vyberám. Divadlo je neustály kontakt s ľuďmi. Manželka sa niekedy, keď som mal fázu, že si dám od divadla pauzu, usmievala, že nevydržím bez ľudí ani jeden deň. Teraz už vydržím. (úsmev)

Čo všetko obnáša príprava jednej divadelnej premiéry, kým sa dostane pred diváka?

Keby sa to dalo povedať v skratke, bolo by to fajn. Je to ako pri filme. Keď ho pozeráme, nezaujíma nás, koľko je za ním roboty, že niekto musel dokonca aj navariť obed pre hercov. Za divadlom je kopa obyčajnej práce, no je tam aj množstvo výnimočnej práce. Jeden rozmer je fungovanie budov, aby boli estetické, bezpečné a organizované. Je to komplex služieb od stavbárskych cez prevádzkové až po údržbové. Druhý rozmer je samotná divadelná činnosť, a tam ide o množstvo remeselnej práce pri výrobe scény, kostýmov, cibrenie umeleckej a hudobnej dramaturgie, množstvo skúšania a kooperácie hercov a režisérov. Toto všetko prebieha súbežne. V premiére sa to všetko stretne a diváci to prijmú alebo neprijmú.

Práce a povinností je teda požehnane. Ste typ riaditeľa, ktorý musí mať všetko pod kontrolou?

Som riaditeľ, ktorý chce vedieť, ale necháva priestor ľuďom. Pretože nemôžem rozhodovať o všetkom sám. Rozhodovať musí človek, ktorý je pripravený za rozhodnutie niesť aj zodpovednosť. Sú tu ľudia, ktorí tú zodpovednosť majú, vedia, čo robia a ja ich koordinujem. Pretože ako riaditeľ si nemôžem dovoliť o veciach nevedieť a tváriť sa, že sa ma netýkajú. Idú cezo mňa aj triviálne záležitosti, ale nesnažím sa ich usmerňovať len cez vlastné ja.

To znie rázne.

Každá pozícia si vyžaduje istú dávku autority. Nikomu by neprospelo, ak by riaditeľ behal s metlou po divadle. Riaditeľ poprosí upratovačky, aby pozametali. Nie je to preto, že sa metly štítim, som chlapec z dediny, nemám s tým žiadny problém. Ale sú tu na to ľudia, ktorí to majú na starosti. Nikdy som však nebol prívržencom tlaku na ľudí. Pretože vychádzam z predpokladu, že keď niekoho do niečoho nútite, tak to urobí raz, dvakrát, a tretíkrát to aj tak urobí po svojom, keď sa nebudete pozerať. Nevedie to k ničomu. To je dobré pre armádu, keď generál potrebuje, aby vojak bežal do útoku, tak mu to prikáže a on beží. Ale nedá sa očakávať, že potom bude bežať do útoku sám od seba. Toto pre nás neplatí. U nás platí, že ľudia majú k práci osvojený vzťah, musia ju chcieť robiť na základe svojich schopností a svojho vedomia.

Koľko má momentálne divadlo stálych zamestnancov?

Momentálne je interných zamestnancov 130.

Aký počet premiér v priebehu roka je pre divadlo únosný a zvládnuteľný?

Štyri sú klasika, päť je už výnimka. Počas covidu sme mali napríklad iba dve.

Podľa čoho vyberáte, do akého titulu investujete čas, peniaze a energiu?

Je to o klasickej divadelnej dramaturgii. Spolu s umeleckým šéfom vyberáme tituly, komunikujeme aj s našimi režisérmi a externými dramaturgmi. No základným motívom je, že okrem činohry sa sústreďujeme na muzikál a snažíme sa mať predstavenia aj pre deti, mládež a školy.  Zaraďujeme slovenskú dramatickú tvorbu, ale aj svetovú. Pri svetovej sa snažíme hľadať také hry, ktoré by mali na Slovensku premiéru.

Existuje predstavenie, o ktorom ste predpokladali, že bude úspešné, ale dopadlo to úplne inak?

Boli premiéry, kde sme už vedeli, že to bude zlé. Vieme to určiť podľa reakcií ľudí. Ale ako dôverujeme našim režisérom, tak dôverujeme aj nášmu publiku. Nie vždy sa všetko podarí, niekedy už vieme, že to nebude dobré, ale v danej chvíli to nevieme nijako zmeniť a musíme tomu dať priestor. Ale boli aj predstavenia, o ktorých sme si mysleli, že budú slabšie, no diváci nás presvedčili o opaku. Divadlo neponúka hotový výrobok. Divadelné predstavenie nie je auto, od ktorého môžete očakávať, že bude dobré, bezpečné a bude spĺňať určité parametre. Divadelné predstavenia sú neustály proces, robia ich ľudia, líšiť sa môže aj rovnaké predstavenie, no v inom hereckom obsadení. Dôležitá je emócia, ktorá z predstavenia vychádza a diváci si to možno neuvedomujú, ale podľa toho, ako reagujú, podľa toho potom idú aj herci.

Aký žáner je obľúbený v Prešove? Čo prešovské publikum preferuje?

Komédia je žáner, ktorý divácky veľa odpúšťa. A keď je niečo vážne a tragické, s tým majú už ľudia problém. Sú predstavenia, ktoré pôsobia uvoľňujúco a relaxačne, a sú také, ktoré si od diváka vyžadujú angažovanosť, vtiahnutie do deja, prijatie emócie, často aj emóciu smútku a vtedy vieme, že to nebude mať toľko repríz ako dobrá komédia.

Napriek tomu v repertoári máte aj takéto predstavenia...

Áno. Pretože sa nájdu aj diváci, ktorí to vyhľadávajú a potrebujú. Okrem toho, naši herci musia byť rozvinuté herecké osobnosti, nemôžu hrať iba komédie. DJZ nie je divadlo jedného žánru a divák si musí vedieť nájsť predstavenie, ktoré ho naplní.

Aký bude pre DJZ rok 2024? Začal veľkolepým galavečerom osláv 80. výročia. Ako bude pokračovať?

Celý rok bude pestrý, zaujímavý, verím, že si ľudia nájdu cestu do nášho divadla. Vždy sa tešíme na prvú premiéru a v tomto prípade to bude pôvodná slovenská dramatická tvorba Tri ženy pod orechom. Premiéru bude mať 22. marca 2024 na Malej scéne. Radi všetkých privítame.