Ukrajinský Armagedon. Ako vyzeral smrteľný zápas mesta na frontovej línii

„Avdijivka je pod neustálym náporom leteckých bômb," povedal v piatok Maksym Zhorin, zástupca veliteľa tretej špeciálnej útočnej brigády. „Mám pocit, akoby to bol najväčší počet zhodených leteckých bômb na takomto úseku zeme v celej histórii ľudstva. Tieto bomby úplne ničia všetky pozície. Všetky budovy, stavby sa už po jednom nálete menia na krátery."

Podľa správcov mesta a polície zostalo v meste viac ako 900 civilistov z predvojnového počtu 30-tisíc obyvateľov, ktorí žili v podzemí a prežívali vďaka potravinám a zásobám, ktoré prinášali humanitárni pracovníci.

Po ukrajinskom ústupe bol ich osud neznámy.

„Už dva dni sa mi nepodarilo nikoho kontaktovať," povedal Ihor Fir, mechanik v koksovni pred jej zničením, ktorý pravidelne riskoval svoj život, aby priniesol jedlo, vodu a lieky civilistom, ktorí stále žijú v Avdijivke a okolitých dedinách.

Posledné správy, ktoré dostal, boli od ľudí, ktorí sa zúfalo snažili utiecť, ale za stavu neustáleho bombardovania sa nemohli pohnúť. Povedal, že všetci, ktorí v meste prežili, pravdepodobne uviazli. „Nemajú žiadnu možnosť dostať sa von," oznámil v sobotu telefonicky. „Cesta je bombardovaná."

V rozhovore z minulého týždňa Fir označil podmienky v Avdijivke „jednoducho za hrozné" a podelil sa o videá a fotografie skazy z jeho poslednej cesty do mesta začiatkom tohto mesiaca. „Všade sú ruiny," povedal. „Niet jediného domu, ktorý by zostal nedotknutý."

Vitalij Barabaš, náčelník vojenskej správy v Avdijivke, povedal, že viacposchodové budovy „sa rúcajú ako domčeky z kariet", a dodal: „Veľmi často zostávajú ľudia pod troskami a my sa k nim, bohužiaľ, nemôžeme dostať."

Začiatkom tohto mesiaca odhadol, že tento rok bolo na území mesta zhodených najmenej 800 navádzaných bômb, z ktorých každá vážila od 250 do 1 500 kilogramov. Jeho tvrdenie nebolo možné nezávisle potvrdiť, ale britská spravodajská služba uviedla, že len za štyri týždne zhodili ruské vojenské lietadlá na Avdijivku približne 600 riadených bômb, pričom za jediný deň ich bolo zaznamenaných až 50.

Ruská taktika v Avdijivke bola „učebnicovou trestnou kampaňou, ktorú organizovali v Čečensku, Sýrii, na Ukrajine a dokonca aj v Afganistane", povedal Seth G. Jones, vojenský analytik z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie.

„Jeho cieľom je zvýšiť spoločenské náklady na pokračujúci odpor a prinútiť protivníka a jeho obyvateľstvo, aby sa vzdali," povedal. Putin označil dobytie Avdijivky za „dôležité víťazstvo", uviedol v sobotu Kremeľ.

Neexistujú žiadne spoľahlivé štatistiky o počte vojakov alebo civilistov zabitých pri bombardovaní.

Fir sa podelil o fotografie trosiek supermarketu, ktorý minulý týždeň zasiahla bomba. 15 ľudí sa ukrývalo v suteréne. Podľa jeho slov najmenej 10 z nich zomrelo a zostalo pochovaných v troskách.

„Človek ide spať a nezobudí sa," povedal počas prevozu jedla a vody utečencom v dedine vzdialenej asi päť kilometrov od Avdijivky. Ako Rusi postupovali na sever a západ, zrovnali so zemou aj túto dedinu. Bombardovali najmenej polovicu domov, v ktorých sa utečenci ukrývali.

Avdijivka je v prvej línii bojov už desať rokov, od prvej ruskej snahy o odtrhnutie časti východnej Ukrajiny v roku 2014. Neustále potýčky často ustupovali do pozadia. Život 30-tisíc obyvateľov bol síce ťažký, ale zvládnuteľný.

Mesto bolo vtedy známe vďaka žiarivo modrým jazerám, ktoré vypĺňali bývalé kameňolomy. Obyvatelia boli hrdí a odhodlaní zostať a žiť aktívnym životom napriek tomu, že boli na frontovej línii. Na každoročnom festivale na oslavu založenia mesta v roku 1956 hlasná hudba prehlušovala vzdialené bombardovanie.

„Avdіjivka bola dobré, krásne mesto," povedala 52-ročná Viktória, ktorá ako jedna z posledných civilistov utiekla tento mesiac z Avdіjivky a požiadala, aby sa nepoužívalo jej priezvisko, pretože sa obáva o svoj život. „Žili sme. Pracovali sme. Všetko bolo pre nás dobré."

To všetko sa skončilo 24. februára 2022, keď Kremeľ začal inváziu v plnom rozsahu.

Kremeľ sa okamžite zameral na Avdijivku, bombardovali ju z diaľky a útočili na priemyselné zóny, ale opakovane sa im nedarilo prelomiť ukrajinské opevnenia.

Po zničení jeho domu v máji minulého roka utiekol Fir aj s manželkou. V júni bolo v Avdijivke menej ako dvetisíc civilistov, väčšina z nich žila prevažne v podzemí.

Obrovský priemyselný závod s labyrintom protijadrových krytov zo sovietskej éry poskytol ľuďom útočisko, keď sa boje zintenzívnili. Nakoniec však boli civilisti evakuovaní a závod sa stal pevnosťou ukrajinskej armády. Civilisti, ktorí zostali v Avdijivke, sa väčšinou ukrývali v pivniciach.

Viktória sa odmietla evakuovať. „Môjho manžela zabila bomba 15. júla 2022," povedala. Podľa jej slov práve čerpal vodu zo studne, keď ho výbuch rozmetal. Keď zomrela aj jej matka, spoločnosť jej robil len jej pes a pes jej matky.

„Nechcela som odísť, pretože tu zostali hroby mojich príbuzných," povedala.

Z desiatok rozhovorov za posledné dva roky vyplýva, že dôvody, prečo civilisti zostávajú vo vojnových oblastiach, sú komplikované.

„Jednoducho som sa s tým zmierila," povedala Viktória. „Myslela som si, že skôr či neskôr sa to musí nejako skončiť. Neprestalo to – bolo to len horšie a horšie."

Začiatkom októbra Rusko spustilo prvú zo série rozsiahlych ofenzív zameraných na úplné obkľúčenie Avdijivky.

Podľa ukrajinských a západných predstaviteľov boli v opakovaných vlnách útokov zabité a zranené desaťtisíce ruských vojakov. Ukrajina sa napriek stratám udržala.

Rusi túto zimu vypracovali nový plán, v ktorom sa pomocou tri kilometre dlhého odvodňovacieho tunela presunuli popod ukrajinské opevnenia, prenikli do štvrte v juhovýchodnej časti mesta a prepadli Ukrajincov.

Keď Rusi postupovali, niektorí civilisti utiekli pešo do centra mesta, kde ich čakala špeciálna policajná jednotka známa ako Bieli anjeli, aby ich evakuovala.

Ukrajinská polícia z evakuácie minulý mesiac zdieľala video, na ktorom civilisti opisujú chaos a krviprelievanie pri vstupe Rusov do ich štvrte.

„Keď prišli ruské vojská, nebola to len nočná mora, bol to akýsi armagedon," povedal jeden starý muž. „Krv, smrť, rabovanie. Tridsaťštyri rokov v baniach a všetko, čo som urobil pre svoju rodinu, je zničené."

Ich výpovede nebolo možné nezávisle overiť.

Obyvatelia, ktorým sa podarilo dostať von, keď sa ruské jednotky prebojovali hlbšie do mesta, však vyrozprávali desiatky hrôzostrašných príbehov.

87-ročný Viktor Hrydin, ktorý pomáhal budovať koksovňu, ktorá bola dlho ekonomickým motorom Avdijivky, odmietol odísť, aj keď jeho svet okolo neho horel. 52-ročná suseda Teťana sa k nemu nasťahovala, aby sa o neho postarala.

Na Vianoce v ich dome vybuchla bomba.

„Bol som celý od krvi," povedal Viktor v rozhovore v nemocnici, kde sa zotavoval. „A jej krv tiekla ako rieka."

Teťana mala roztrhnutú nohu a jemu guľka prerazila ruku. Napriek tomu ju dokázal odtiahnuť do bezpečia. Zotavovala sa v miestnosti s ďalšími siedmimi ťažko zranenými ženami. Boli nažive, ale ich životy boli zničené.

„Na starobu mi nezostalo nič," povedal Viktor.

Ani po dvoch rokoch nevyspytateľného násilia nebola Viktória pripravená na poslednú snahu Ruska zničiť jej mesto.

Obyvatelia Černyševského ulice pri vstupe do mesta boli podľa jej slov „bombardovaní tak veľmi, že ľudia sa jednoducho zabalili do bielych plachiet" a vychádzali na ulicu v nádeji, že sa nájde dobrovoľník, ktorý ich vyvedie von.

„Ľudia tam zomierali každý deň," povedala. „Nemôžete nič urobiť, aby ste unikli, žiadna pivnica, nič."

„Uvedomila som si, že ak neodídem, jednoducho sa zbláznim," povedala. Bola jednou z posledných ľudí, ktorým sa podarilo dostať z Avdijivky 2. februára pred tým, ako sa evakuácia stala nemožnou.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.