Ak už pápež nesúdi homosexuálov, prečo by mal slobodomurárov? Čo zaznelo na konferencii zástupcov kúrie a lóží

Na „historickom stretnutí“ sa zišli veľmajstri troch talianskych lóží - Stefano Bisi za Veľký Orient Talianska, Luciano Romoli za Veľkú lóžu Talianska a Fabio Venzi za Regulárnu veľkú lóžu Talianska. Katolícku cirkev zastúpili milánsky arcibiskup Mario Delpini, bývalý prezident Pápežskej rady pre legislatívne texty kardinál Francesco Coccopalmerio, františkánsky kňaz Zbigniew Suchecki a biskup Antonio Staglianò, prezident Pápežskej teologickej akadémie. Hoci sú v Taliansku slobodomurári verejne aktívni a dochádza k občasným gestám aj zo strany katolíkov, najnovšia konferencia predsa len vyvolala zvýšenú pozornosť. Prekvapil totiž obsah.

Pápežovo „všetci“ pre slobodomurárov neplatí?

Traja zástupcovia slobodomurárov sa vo svojich príspevkoch snažili zdôrazniť kompatibilitu slobodomurárstva a katolíckej viery. Stefano Bisi je presvedčený, že jeho výchova v katolíckom prostredí ho priviedla k priľnutiu k Veľkému orientu. Bisi vyjadril svoje sklamanie zo skutočnosti, že pápež František otvoril dvere homosexuálom a znovu zosobášeným rozvedeným, no zabudol, že aj medzi slobodomurármi je veľa katolíkov, ktorým sa odopiera sväté prijímanie. Je možné, že pápežovo „kto som, aby som súdil?" a jeho „všetci, všetci, všetci..." pre slobodomurárov neplatí?

Fabio Venzi zas poukázal na kresťanský charakter anglických slobodomurárskych rituálov. Prehlásil, že všetky odsúdenia slobodomurárstva zo strany katolíckej cirkvi boli len dôsledkom nedostatočného pochopenia, o čom vlastne slobodomurárstvo je. To, naopak, správne pochopil kardinál Carlo Maria Martini (milánsky arcibiskup, zomrel v roku 2012, pozn red.) vo svojej vízii, že „jedného dňa sa pápež a veľmajster budú môcť stretnúť a spoločne prejsť kus cesty za denného svetla“.

Čo na to povedali katolíci

Zástupcovia katolíckej strany arcibiskup Delpini a kardinál Coccopalmerio v úvodnom vstupe i záverečnej bodke vyjadrili inými slovami dve rovnaké skutočnosti. Okrem spokojnosti s historickým „stretnutím ľudí a nielen protichodných symbolov“ zdôraznili aj potrebu pokračovať a zintenzívniť tieto stretnutia zriadením „permanentného rokovacieho stola“. Túto iniciatívu podporil vo svojom príspevku aj prezident Pápežskej teologickej akadémie biskup Antonio Stagliano, ktorý mal pôvodne pomôcť vybudovať katolícku základňu a hovoriť o dôvodoch nezmieriteľnosti medzi učením katolíckej cirkvi a slobodomurárstvom.

V skutočnosti sa však priblížil k slobodomurárskym predrečníkom a argumentačne opustil františkánskeho teológa otca Sucheckiho a jeho prehľad o doterajších vyhláseniach magistéria proti slobodomurárstvu. Podľa biskupa Staglioneho sa príslušnosť cirkvi neodráža len v prijatí cirkevnej doktríny.

Niekedy stačí dážď Božieho milosrdenstva  

„Zaujíma ma kresťanská udalosť, nie doktrína. A ako definovať kresťanskú udalosť? Že v Ježišovi Kristovi sa zjavuje Boh, ktorý je láska; len a vždy láska, a preto milosrdenstvo,“ prichádza biskup Staglione ku kľúčovému pojmu svojej argumentácie. Ak je totiž svet skazený prvotným hriechom, milosrdenstvo prichádza ešte pred ním a „prší na spravodlivých i nespravodlivých“, na každého. A v tomto bode sa prezident Pápežskej teologickej akadémie zhodol so slobodomurárom Bisim: „Či homosexuálny pár má dostať požehnanie, o tom rozhodne Boh, nie ja. ´Kto som, aby som súdil?´ znamená presne toto: (...) Kto som, aby som súdil, že stav človeka je taký, že "pršiace" Božie milosrdenstvo na spravodlivých a nespravodlivých sa ho ani nedotkne svojím dažďom? Veď niekedy stačí len dážď Božieho milosrdenstva, aby sa znovuzrodil život.“

Čo je nezlučiteľné

Pripomeňme, že vzťahu katolíckej cirkvi a slobodomurárstva sa venovalo Dikastérium pre náuku viery v polovici novembra v odpovedi na otázku filipínskeho biskupa Julita Cortesa, ktorý je vo svojej diecéze často konfrontovaný s názorom katolíckych veriacich, že medzi členstvom v katolíckej cirkvi a v slobodomurárskych lóžach neexistuje protiklad.

Odpoveď Dikastéria však potvrdila, že aktívne členstvo katolíkov v slobodomurárstve je zakázané z dôvodu nezlučiteľnosti a odkazuje na vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery z roku 1983 k tejto záležitosti. Vtedajší prefekt kongregácie kardinál Joseph Ratzinger zopakoval, že katolíci, ktorí by sa stali slobodomurármi, „sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu“.

Kongregácia zároveň stanovila, že „nespadá do kompetencie miestnych cirkevných autorít vyjadrovať sa o povahe slobodomurárskych združení úsudkom, ktorý by zahŕňal odvolanie toho, čo je vyššie stanovené“. Zákaz vstupu k slobodomurárom platí pre katolíkov od vydania buly In eminenti pápežom Klementom XII. v roku 1738.

Dôvod – iné náboženstvo   

„Katolícka cirkev neprijíma slobodomurárstvo, pretože je v skutočnosti istým druhom náboženstva samo osebe,“ napísal v príspevku pre EWTN rímskokatolícky kňaz William Saunders. „Prax slobodomurárstva zahŕňa chrámy, oltáre, morálny kódex, bohoslužby, rúcha, sviatky, hierarchiu, iniciačné a pohrebné obrady a prísľuby večnej odmeny a trestu," vysvetľuje otec Saunders.

Kým slobodomurári pochádzajúci z kresťanstva mávajú na svojom ‚oltári‘ ako posvätnú knihu Bibliu, ak sú do lóže prijatí židia, moslimovia, hinduisti alebo iné nekresťanské náboženstvá, môžu používať svoje vlastné posvätné texty. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že jeden „obrad“ zahŕňa výslovné odmietnutie pápežstva. „Keď človek dosiahne v slobodomurárskej hierarchii tridsiaty stupeň, nazývaný Kadosh, rozdrví nohou pápežskú tiaru a kráľovskú korunu a prisahá, že oslobodí ľudstvo z otroctva despotizmu a duchovnej tyranie,“ opísal otec Saunders dôvod nezlučiteľnosti slobodomurárstva s doktrínou katolíckej cirkvi.

Milánske "historické" stretnutie je ďalším príkladom toho, ako šikovne vedú nové významy pojmov k novým "historickým" záverom. Čo nové prinesie prípadný ďalší rokovací stôl medzi katolíckou cirkvou a slobodomurármi, závisí zrejme aj od toho, kto nový si k nemu sadne.