Tragédia Ukrajiny vychádza zo snáh uskutočniť nacionalistické fantázie, vraví profesor Nikolaj Petro

Ukrajina si v týchto dňoch pripomína desať rokov od pádu prezidenta Viktora Janukovyča a začiatku občianskej vojny. Pokiaľ ide o pochopenie podstaty konfliktu a zložitého politického napätia, ktoré k nemu viedlo, len málo západných komentátorov má za sebou rozsiahlejšiu životnú prípravu ako profesor Nikolaj Petro, ktorý už 30 rokov pôsobí ako profesor politológie na University of Rhode Island.

Narodil sa nemeckej matke a ruskému otcovi, ktorí po druhej svetovej vojne emigrovali do USA. Plynule hovorí po rusky a na začiatku svojej akademickej kariéry sa ocitol vo Washingtone, kde pracoval na Ministerstve zahraničných vecí USA ako osobitný poradca pre politiku v Úrade pre záležitosti Sovietskeho zväzu. Práve z tohto miesta bol začiatkom 90. rokov 20. storočia svedkom osudného rozpadu Sovietskeho zväzu, pričom jeho dvaja priami nadriadení sa stali veľvyslancami USA v Rusku. Od svojho návratu na akademickú pôdu v polovici 90. rokov 20. storočia intenzívne písal o ruskej zahraničnej a domácej politike a od roku 2008 – keď ho pozvala Ukrajinská akadémia vied, aby prišiel a prednášal o „budúcich víziách“ Ukrajiny – sa priamo zaujímal o ukrajinskú politiku. Odvtedy navštívil túto krajinu takmer každý rok aspoň na jeden mesiac a dvakrát na celý rok ako hosťujúci odborník. Najnovšie vydal knihu s kurióznym názvom The Tragedy of Ukraine – What Classical Greek Tragedy Can Teach Us about Conflict Resolution („Tragédia Ukrajiny – Čo nás klasická grécka tragédia môže naučiť o riešení konfliktov”), v ktorej sa bližšie venuje násilnému občianskemu konfliktu na Ukrajine od roku 2014 a jeho dlhým historickým koreňom.

Hoci Petro zdôrazňuje, že invázia Ruska v roku 2022 nebola oprávnená, napriek tomu sa domnieva, že vnútropolitická situácia na Ukrajine od revolúcie na Majdane pred ôsmimi rokmi – najmä vzostup ukrajinského nacionalizmu a krajnej pravice so silnými protiruskými náladami – zohrala kľúčovú úlohu pri vytváraní podmienok, ktoré viedli k súčasnej vojne.

Petrovu knihu som si prečítal po mojom rozhovore s ukrajinským exilovým pacifistom a disidentom Ruslanom Kocabom z mája minulého roka. Okrem iného som chcel vedieť, či kniha potvrdí to, čo mi Kocaba, ako západnýUkrajinec, povedal o nepriateľskom a ponižujúcom zaobchádzaní postmajdanovskej vlády s východnými, rusky hovoriacimi občanmi.

Potvrdila to a preto som sa rozhodol kontaktovať Nikolaja Petra a priamo sa ho opýtať na jeho názor.

Počuli ste o Ruslanovi Kocabovi?

Určite! Do povedomia sa dostal, keď odsúdil nezákonnosť odvodov do „protiteroristickej operácie“ na východe [oficiálny ukrajinský názov pre vojnu vedenú proti rusky hovoriacim separatistom – pozn. red.]. Tvrdil, že je to v rozpore s ústavou a obhajovala ho známa právnička Tetiana Montianová – a myslím, že svoj prípad vyhral, ak sa nemýlim.

Myslím, že po roku a pol strávenom vo väzbe.

Áno. Obaja sú teraz v exile a obvinení z vlastizrady.

Aký je teda váš názor na Ruslana Kocabu a jeho mierový aktivizmus?

Podľa môjho názoru Ruslan Kocaba ako západný Ukrajinec predstavuje alternatívnu víziu ukrajinskej identity. Konkrétne ide o tú, ktorú pred 20 rokmi propagoval a spopularizoval známy vodca politickej opozície na západnej Ukrajine Vjačeslav Čornovil.

Vjačeslav Čornovil bol vodcom hnutia Ruch – v ukrajinčine doslova „Hnutie“ – ktoré bolo pôvodným populárnym hnutím za nezávislosť Ukrajiny. Ich vízia zjednotenej Ukrajiny si podľa môjho názoru nemýli pomstu týkajúcu sa minulosti so spravodlivosťou. Problém s pomstou – pomstou za to, čo sa stalo Ukrajincom, v tomto prípade západným Ukrajincom – spočíva v tom, že vždy obnovuje kolobeh tragédií, pretože vždy príde ďalšia generácia, ktorá sa bude snažiť znovu nastoliť svoju verziu spravodlivosti na úkor tej druhej. Takže jediným spôsobom, ako tento cyklus prelomiť – a to je to, čo podľa mňa pochopili Kocaba aj Čornovil – je usilovať sa o to, čo Gréci nazývali „skutočnou spravodlivosťou“. A skutočná spravodlivosť je výsledok prijateľný pre všetky strany.

Kocaba povedal, že po revolúcii na Majdane nová vláda podporovaná Západom „ponižovala a dehumanizovala“ svojich rusky hovoriacich občanov na východe a že to bola veľká časť toho, čo viedlo k násilnému občianskemu konfliktu a čo ho udržiavalo. Jednou z hlavných sťažností týchto rusky hovoriacich obyvateľov bolo, že nové jazykové zákony boli navrhnuté tak, aby potlačili používanie ruského jazyka. Keď som sa však na to spýtal istého odborníka na Ukrajinu a Rusko tu na Slovensku, povedal mi pravý opak: že ukrajinská vláda vôbec nediskriminuje svojich rusky hovoriacich občanov a že jediný pokus o potlačenie ruského jazyka bol už dávno zastavený.

Ale to je nesprávne.

Tak mi to, prosím, vysvetlite.

História sa nezastavila v máji 2014. Mali sme množstvo ďalších jazykových zákonov vrátane zavedenia vládneho jazykového ombudsmana od roku 2019. Prvá ombudsmanka, Tetiana Monachová, vysvetlila účel svojho úradu v roku 2019 týmito slovami, citujem: „Snom bolo vždy pestovať, budovať alebo konštruovať silný homogénny ukrajinský monolit, spoločnosť rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí hovoria štátnym jazykom a nemajú žiadne rozpory v hlavných štátnych otázkach. Monolity sa vytvárajú pomocou biča aj pečiva.” Koniec citátu.

Mimochodom, prečo odstúpila? Odstúpila, pretože mala pocit, že jej neboli poskytnuté nástroje potrebné na uvalenie biča a ponúknutie pečiva. Tento problém sa odvtedy napravil, začiatkom roka 2021, keď jazykový ombudsman dostal možnosť ukladať pokuty za verejné používanie ruštiny, teda vo verejnej sfére. Pretože práve teraz môže byť používanie ruštiny vo verejnej službe pokutované. Dokonca aj v súkromných službách: ak napríklad prídem do reštaurácie – súkromnej reštaurácie, súkromnej inštitúcie – a objednám si v ruštine, čašník má právo odmietnuť ma obslúžiť, pokiaľ sa nedohodneme na jazyku, ktorým sa bude hovoriť. Ale predpokladaným jazykom, ktorým sa musí hovoriť podľa zákona, je teraz ukrajinčina.

Dokonca aj v reštaurácii?

Dokonca aj v reštaurácii.