Ukrajinský pacifista v exile Ruslan Kocaba: Videl som, ako časť nášho obyvateľstva čelí poníženiu

Zanietený mierový aktivista Ruslan Kocaba, ktorého organizácia bola nedávno nominovaná na Nobelovu cenu za mier, musel zo svojej rodnej Ukrajiny utiecť. Som striktne proukrajinský, ale ukrajinská vláda nie je nezávislá – v tejto vojne robí všetko, čo požadujú USA, hovorí Ruslan Kocaba.

Hoci mimo Ukrajiny o Ruslanovi Kocabovi počul len málokto, v jeho rodnej krajine je dobre známy ako vojnový spravodajca, ktorý sa zmenil na pacifistu a od začiatku roka 2015 verejne spochybňuje vojnovú politiku vlády, čím si vyslúžil hnev jej predstaviteľov. Zúčastnil sa na protestoch na Majdane a pochádza z Ivano-Frankivskej oblasti, ktorá je srdcom ukrajinského nacionalizmu.

Ruslan Kocaba sa vďaka svojej práci vojnového spravodajcu – pokrýval osemročný násilný občiansky konflikt medzi ukrajinskými a Ruskom podporovanými separatistickými silami, ktorý predchádzal ruskej invázii v roku 2022 – dostal do kontaktu s ruskojazyčným obyvateľstvom na východe krajiny, v dôsledku čoho začal vnímať veci aj z ich perspektívy. Práve to – spolu s krviprelievaním, ktorého bol svedkom na oboch stranách frontovej línie konfliktu – ho viedlo k tomu, že sa stal mierovým aktivistom a nakoniec založil Ukrajinské pacifistické hnutie: jednu z troch tých organizácií, ktoré Medzinárodný úrad pre mier minulý rok nominoval na Nobelovu cenu za mier.

Jeho pacifizmus ho viedol aj k tomu, že sa hlasno postavil proti úlohe ukrajinskej vlády v tomto občianskom konflikte. Za svoje pacifistické úsilie čelil množstvu perzekúcií: bol fyzicky napadnutý, označený za ruského propagandistu, zatknutý a poslali ho do väzenia – vo väzbe ho držali rok a pol, čo podnietilo organizáciu Amnesty International, aby ho označila za väzňa svedomia – a nakoniec sa v roku 2022 rozhodol utiecť z krajiny, keď mu hrozil možný doživotný trest za údajný zločin vlastizrady. Odvtedy žije v exile v newyorskom Brooklyne a čaká na deň, keď sa bude môcť slobodne vrátiť do svojej krajiny. Práve tam som si s ním a jeho tlmočníčkou Natou Potjomkinovou –  po rusky hovoriacou Ukrajinkou z Donbasu žijúcou v New Yorku – dohodol stretnutie v miestnej knižnici. To bolo v máji minulého roka, teda už pred deviatimi mesiacmi. Tento neskorší dátum zverejnenia je spôsobený sériou nešťastných odkladov.

Vinou poruchy GPS navigácie a všeobecne žalostnej newyorskej premávky som na naše stretnutie meškal hodinu a pol a bol som zúfalý z toho, či sa mi vôbec podarí rozhovor uskutočniť. Keď som však dorazil, našiel som Ruslana a Natu, ako na mňa trpezlivo čakajú v knižnici bez jediného slova výčitky. Čoskoro som zistil, že obaja sú veľmi priamočiari ľudia.

Ako ste sa stali mierovým aktivistom?

Od chvíle, keď som začal pracovať ako vojnový spravodajca, som bol svedkom rôznych hrozných vecí. To boli momenty, ktoré ma prinútili začať s pacifistickými aktivitami. Dnes už nepochybujem o tom, či tieto veci robiť, alebo nie. Po tom všetkom, čo som videl, som jednoducho pacifista.

K mierovému aktivizmu vás teda priviedla práca vojnového reportéra.

Moja práca vojnového spravodajcu ma prinútila čeliť tejto otázke: Som človek? Mal by som pracovať ako pacifista? Mal by som bojovať proti vojne?

Namiesto toho, aby ste len informovali o vojne.

Dialo sa to paralelne. Moja práca vojnového spravodajcu ma viedla k tomu, aby som zvážil oba pohľady na túto vojnu.

Prečo ste sa rozhodli pokrývať vojnu na oboch stranách? A aké boli vaše skúsenosti s pozorovaním oboch týchto perspektív?

Považoval som to za štandard objektívnej žurnalistiky. Bolo jasné, že „druhá strana” v tomto konflikte, druhý národ, druhá časť obyvateľstva Ukrajiny [teda  po rusky hovoriaci občania na východe – pozn. editora] bola ponižovaná, bola dehumanizovaná našou ukrajinskou vládou. A mojím postojom bolo vypočuť si túto stranu – nechať ju sa vyjadriť nahlas.

Za tento postoj ste však zaplatili určitú cenu. Zažili ste skutočnú perzekúciu od vlastnej vlády.