Ukrajinský pacifista v exile Ruslan Kocaba: Videl som, ako časť nášho obyvateľstva čelí poníženiu

Hoci mimo Ukrajiny o Ruslanovi Kocabovi počul len málokto, v jeho rodnej krajine je dobre známy ako vojnový spravodajca, ktorý sa zmenil na pacifistu a od začiatku roka 2015 verejne spochybňuje vojnovú politiku vlády, čím si vyslúžil hnev jej predstaviteľov. Zúčastnil sa na protestoch na Majdane a pochádza z Ivano-Frankivskej oblasti, ktorá je srdcom ukrajinského nacionalizmu.

Ruslan Kocaba sa vďaka svojej práci vojnového spravodajcu – pokrýval osemročný násilný občiansky konflikt medzi ukrajinskými a Ruskom podporovanými separatistickými silami, ktorý predchádzal ruskej invázii v roku 2022 – dostal do kontaktu s ruskojazyčným obyvateľstvom na východe krajiny, v dôsledku čoho začal vnímať veci aj z ich perspektívy. Práve to – spolu s krviprelievaním, ktorého bol svedkom na oboch stranách frontovej línie konfliktu – ho viedlo k tomu, že sa stal mierovým aktivistom a nakoniec založil Ukrajinské pacifistické hnutie: jednu z troch tých organizácií, ktoré Medzinárodný úrad pre mier minulý rok nominoval na Nobelovu cenu za mier.

Jeho pacifizmus ho viedol aj k tomu, že sa hlasno postavil proti úlohe ukrajinskej vlády v tomto občianskom konflikte. Za svoje pacifistické úsilie čelil množstvu perzekúcií: bol fyzicky napadnutý, označený za ruského propagandistu, zatknutý a poslali ho do väzenia – vo väzbe ho držali rok a pol, čo podnietilo organizáciu Amnesty International, aby ho označila za väzňa svedomia – a nakoniec sa v roku 2022 rozhodol utiecť z krajiny, keď mu hrozil možný doživotný trest za údajný zločin vlastizrady. Odvtedy žije v exile v newyorskom Brooklyne a čaká na deň, keď sa bude môcť slobodne vrátiť do svojej krajiny. Práve tam som si s ním a jeho tlmočníčkou Natou Potjomkinovou –  po rusky hovoriacou Ukrajinkou z Donbasu žijúcou v New Yorku – dohodol stretnutie v miestnej knižnici. To bolo v máji minulého roka, teda už pred deviatimi mesiacmi. Tento neskorší dátum zverejnenia je spôsobený sériou nešťastných odkladov.

Vinou poruchy GPS navigácie a všeobecne žalostnej newyorskej premávky som na naše stretnutie meškal hodinu a pol a bol som zúfalý z toho, či sa mi vôbec podarí rozhovor uskutočniť. Keď som však dorazil, našiel som Ruslana a Natu, ako na mňa trpezlivo čakajú v knižnici bez jediného slova výčitky. Čoskoro som zistil, že obaja sú veľmi priamočiari ľudia.

Ako ste sa stali mierovým aktivistom?

Od chvíle, keď som začal pracovať ako vojnový spravodajca, som bol svedkom rôznych hrozných vecí. To boli momenty, ktoré ma prinútili začať s pacifistickými aktivitami. Dnes už nepochybujem o tom, či tieto veci robiť, alebo nie. Po tom všetkom, čo som videl, som jednoducho pacifista.

K mierovému aktivizmu vás teda priviedla práca vojnového reportéra.

Moja práca vojnového spravodajcu ma prinútila čeliť tejto otázke: Som človek? Mal by som pracovať ako pacifista? Mal by som bojovať proti vojne?

Namiesto toho, aby ste len informovali o vojne.

Dialo sa to paralelne. Moja práca vojnového spravodajcu ma viedla k tomu, aby som zvážil oba pohľady na túto vojnu.

Prečo ste sa rozhodli pokrývať vojnu na oboch stranách? A aké boli vaše skúsenosti s pozorovaním oboch týchto perspektív?

Považoval som to za štandard objektívnej žurnalistiky. Bolo jasné, že „druhá strana” v tomto konflikte, druhý národ, druhá časť obyvateľstva Ukrajiny [teda  po rusky hovoriaci občania na východe – pozn. editora] bola ponižovaná, bola dehumanizovaná našou ukrajinskou vládou. A mojím postojom bolo vypočuť si túto stranu – nechať ju sa vyjadriť nahlas.

Za tento postoj ste však zaplatili určitú cenu. Zažili ste skutočnú perzekúciu od vlastnej vlády.

Bol som absolútne pripravený prežiť túto zlú skúsenosť na Ukrajine. Najprv som videl niekoľko ľudí, ktorí trpeli, a veľmi som sa o nich zaujímal. A potom som videl, ako vo vojne umierajú ľudia, ako sú doslova roztrhaní na kúsky a chcel som sprostredkovať ich pohľad. Celý zmysel môjho vtedajšieho života, môj hlavný cieľ, bol sprostredkovať ich názor na tento konflikt – korektne, bez propagandy. Pretože cenou za ich názor bol ich život. Nebola to ani práca – bola to moja spoločenská funkcia. A bol som aj v ohrození. Bol som v pozícii, v ktorej ma mohli kedykoľvek zabiť a moje deti by zostali bez otca. Chápal som to.

V článku na Wikipédii sa o vás píše, že ste „proruský propagandista z Ukrajiny”. Čo hovoríte na to, že vás označujú za proruského propagandistu? Prečo si myslíte, že vás niekto takto nazval?

Ocitol som sa v situácii, keď ma obe strany konfliktu obviňovali z toho, že údajne pracujem pre druhú stranu. Keď my pacifisti stojíme medzi dvoma stranami konfliktu, nakoniec to schytáme od oboch strán. Obe strany tohto konfliktu ma obviňujú, najmä nacisti: Ruskí nacisti mi napríklad vyčítajú, že som akoby proukrajinský, a ukrajinskí nacisti mi vyčítajú, že som akoby proruský. Niektorí ľudia mi dokonca vyčítajú, že som tak trochu proamerický. Nie, to popieram – som striktne proukrajinský a robím si svoju prácu. Robím prácu novinára, aby som bol dobrý v tom, čo robím. Len preto.

Ste veriaci kresťan a vaša viera zohráva nejakú úlohu vo vašich aktivitách. Môžete o tom niečo povedať? Akú úlohu zohráva vaša viera vo vašom mierovom aktivizme?

Keď som videl zlo vojny, prisahal som si, že aj keby mi zostal len jeden zdravý prst, budem ním písať protivojnové posolstvá. Preto som vytvoril Ukrajinské pacifistické hnutie. Zatiaľ nás nie je veľa, ale viem, že kedykoľvek môže ukrajinská vláda proti nám zakročiť a všetci sa staneme obeťami. V každom prípade však musíme pokračovať.

A pociťujete to tak silno práve pre svoju náboženskú vieru?

Ako kresťanský pacifista, áno. A som presvedčený, že každý kresťan by mal dodržiavať prikázanie nezabíjať. Celá kresťanská civilizácia bola postavená na týchto pravidlách: nezabíjať a odpúšťať. Teraz však máme opačnú situáciu.

Už ste spomínali hrôzy vojny, ktorých ste boli svedkami na bojisku na oboch stranách. Bolo to počas občianskeho konfliktu, dlho pred ruskou inváziou v roku 2022. A myslím, že ste v minulosti hovorili aj o tom, ako tento konflikt ovplyvnil nielen vojakov, ale aj bežných ľudí v spoločnosti. Môžete nám o tom niečo povedať?

Od roku 2014 to bola občianska vojna, ktorá rozdelila všetky rodiny a skupiny priateľov. Ľudia s ukrajinskými pasmi zabíjali iných ľudí s ukrajinskými pasmi. Jedna vec je zabíjať, keď ste na bojisku a máte zbraň a ten druhý má zbraň a zbrane sú namierené proti sebe. Ale iná vec je, ak to robíte, keď žijete medzi civilným obyvateľstvom, ak ste jednoducho jedným z ľudí. Vidím, ako slovanskí ľudia zabíjajú slovanských ľudí, pravoslávni ľudia zabíjajú pravoslávnych ľudí.

Takže to nie sú len vojaci na bojisku. Tvrdíte, že bežní ľudia zabíjajú iných bežných ľudí v spoločnosti.

Áno, konflikt sa rozšíril na úroveň spoločnosti. Štátna propaganda Ukrajiny akoby obhajovala zabíjanie ľudí. To, čo by mali urobiť, je, samozrejme, prestať podnecovať konflikt prostredníctvom svojej propagandy, ale naopak, naďalej vidíme, že propaganda konflikt roznecuje.

Poďme sa teda porozprávať o súčasnej situácii, po ruskej invázii. Neustále nám tu na Západe hovoria, že robíme všetky tie veci, ktoré robíme, posielame všetky tie peniaze a zbrane na Ukrajinu [v roku 2024 je ich už oveľa menej – pozn. editora], aby sme pomohli Ukrajincom. Myslíte si, že to naozaj pomáha ľuďom na Ukrajine alebo nie?

V prvom rade treba povedať, že ukrajinská vláda nie je nezávislá. V tejto vojne robia všetko, čo USA požadujú. Zelenskyj je herec a jeho úlohou je teraz hrať prezidenta.

Takže všetky tie zbrane, ktoré sa posielajú na Ukrajinu, im pomáhajú? Západ hovorí, že s týmito zbraňami môže Ukrajina vyhrať vojnu, a samozrejme, víťazstvo je pre ňu lepšie ako prehra.

O čom to hovoríte? Toto nie je vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Je to vojna medzi Ruskom a NATO – ale táto vojna sa odohráva na mojom území, na území mojej krajiny. Tieto peniaze, ktoré teraz vynakladáme na vojnu, by bolo oveľa lepšie použiť na vzdelávanie, na zdravotnícke systémy a na iné dobré veci. Ale keď sa tieto peniaze vynakladajú na zbrane, niet víťazov. Všetci sme porazení.

Viem si predstaviť, že mnohých ľudí zaráža skutočnosť, že hoci ste dosť kritický voči ukrajinskej vláde, o ruskej vláde toho veľa nehovoríte, čo pravdepodobne podporuje názor, že ste ruský propagandista. Ste Ukrajinec a Rusko napadlo vašu krajinu. Nie ste nahnevaný aj na Rusov za to, čo sa teraz deje?

Kritizujem ukrajinskú vládu, pretože je to moja vláda. Áno, Putin napadol moju krajinu a mal by byť kritizovaný, ale skôr vlastnými ľuďmi. Pokiaľ ide o môj vlastný názor, som prekvapený, že Putin Ukrajinu napadol. Myslím si, že to bola veľká chyba. To nevedel, koľko krajín sa postaví za Ukrajinu? Nevedel, aká bude úroveň konfliktu, ktorý z toho vyplynie?

Viem, že vaše prvé želanie by bolo, aby na Ukrajine vôbec nebola vojna. Ale teraz, keď táto vojna je, v aký najlepší výsledok môžete reálne dúfať?

Dúfam, že tak, ako sme ľudí vystavili propagande a prinútili ich bojovať, môžeme ich aj spod jej vplyvu vymaniť a urobiť ich opäť normálnymi. Som realista a myslím si, že je to realistické – ale som si istý, že za Zelenského vlády sa to nestane. To je úloha pre ďalšiu vládu. Pokiaľ ide o ukončenie vojny: medzi Putinom a Zelenským je rozdiel, a to ten, že Putin je na rozdiel od Zelenského skutočne nezávislý prezident. Ako som povedal, mali by ho kritizovať jeho vlastní ľudia. Ale ak hovoríme o tom, kto by mal byť pri stole, keď sa bude diskutovať o ukončení konfliktu, mali by to byť napríklad Biden a Putin, nie Putin a Zelenskyj.

Ukrajinské pacifistické hnutie nájdete na webovej stránke https://pacifism.org.ua/en a na ich stránke na Facebooku.