Palko o rómskych rabovačkách pred 20 rokmi: Keď sa začne páchať trestná činnosť verejne a bez ostychu, štát musí ukázať silu

V týchto dňoch si pripomíname 20 rokov od rómskych rabovačiek najmä na východe štátu. Rozprávali sme sa s Vladimírom Palkom, vtedajším ministrom vnútra, ako si na tie dni spomína a čo bolo dôležité pre nastolenie poriadku.

V týchto dňoch je to dvadsať rokov od rabovania Rómov na východnom Slovensku. V tom čase ste boli ministrom vnútra, v televíziách o tom vtedy išli dramatické reportáže, dodnes občas zaznie odkaz na tie dni, často prehnaný. Ako si na to spomínate, ako dramaticky ste to vtedy videli z funkcie ministra vnútra?

Bolo to najmä na východe, ale nielen tam. Sporadicky sa to vyskytlo i na južnom Slovensku a, ak si dobre spomínam, i na Záhorí. Áno, asi tri dni som prežíval i ja dramatické chvíle.

Prvé správy o prepadávaní obchodov Rómami prichádzali cez víkend na začiatku tretej dekády februára 2004. V pondelok 23. februára ráno som ešte mal pocit, že to nebude nič silné, ale počas dňa sa situácia veľmi zhoršovala v Trebišove. Tam páchatelia útočili na obchody hromadne a hádzali na policajtov kamene. Teda to už malo taký charakter pouličných nepokojov. Telefonoval som s košickým krajským riaditeľom polície Jakabovičom a rozhodol som sa, že hneď na otočku poletím na východ.

Zdalo sa mi, že sa deje niečo, čomu sme ešte nečelili a chcel som mať istotu, že policajti situáciu zvládajú a že vedia, čo majú robiť. Riaditeľ Štefan Jakabovič sa ukázal byť schopný, bol to taký pokojný a zároveň rozhodný typ.  

Na druhý deň som letel na východ aj s premiérom Dzurindom. Dzurinda vedel, že teraz treba podporiť políciu. Spomínam si na zvláštnu situáciu, keď sme sa v tmavom večeri na pokraji rómskeho sídliska prihovorili nastúpenej jednotke kukláčov.

Čo ste im povedali?

Posilňovali sme ich, povzbudzovali na duchu. Vyjadril som im dôveru, že situáciu zvládnu. Že plnia dôležitú úlohu, obnoviť poriadok je základná funkcia štátu. (Ticho.) A ešte sme im poďakovali, že odvádzajú dobrú robotu. Obyčajné poďakovanie je niekedy veľmi dôležité.  

Z čoho presne ste mali najväčšie obavy?

Bolo to nezvyčajné. Rabovanie znamená, že ľudia začnú páchať trestnú činnosť verejne, bez nejakého ostychu, niekedy to bolo sprevádzané násilím, poškodzovaním majetku a ako som spomínal, boli aj zrážky Rómov s policajtmi. Došlo aj k napádaniu predavačov v obchodoch.

Civilizovanosť, to je najmä pokoj, usporiadanosť, platnosť zákonov. A keď sa deje niečo také, tak cítite, ako sa v múroch civilizácie objavujú praskliny.

A to sú chvíle, keď štátna moc musí obstáť, lebo na to je. Aby udržiavala civilizovanú spoločnosť. Teda musí nevyhnutne zjednať poriadok. A obstáť znamenalo, že poriadok sa musí zjednať bez zbytočných škôd. Mám na mysli zranenia a straty ľudských životov. A toho som sa bál najviac. Že niekto príde o život. 

Nič také sa nestalo.

Chvalabohu, je to tak, nič také zlé sa nestalo. Spomínam si na chvíľu, keď mi bolo najťažšie. Boli sme rozhodnutí, že polícia musí zadržať všetkých páchateľov, o ktorých sa vedelo, že sa zúčastnili rabovačiek.

Na celom východe to boli desiatky osôb, takmer stovka ľudí. Bolo potrebné ísť po nich do ich obydlí, kde boli spolu s ich rodinami. Tam mohli prepukať vášne. V Trebišove toto zatýkanie začalo v stredu ráno. Spomínam si, ako som sa zobudil ešte za tmy a už som nespal a napadlo mi, čo keď tam zahynie nejaké dieťa. Trápilo by ma to do konca života.

Našťastie to dopadlo všetko dobre, k žiadnej tragédii nedošlo. To bolo to najťažšie. Aj konať rýchlo a rázne, aj tak, aby sa nestali nejaké hrozné veci.

Ako dlho kríza trvala?

Z môjho pohľadu tri dni. Už cez víkend dochádzalo ku krádežiam, ale skutočná kríza bola od pondelka 23. februára do stredy 25. februára. V stredu už televízie vysielali spravodajstvo o veľkom zatýkaní výtržníkov, čo rabovali v Čaklove, to pôsobilo veľmi upokojujúco na občanov a, samozrejme, odstrašujúco na páchateľov.

Inak asi dva dni predtým bolo v televízii možné vidieť nadšenú rómsku mládež v jednej osade, ako skandujú „My budeme kradnúť“. Pozvali sme na rokovanie zástupcov televízií a poprosili sme ich, aby boli opatrní pri odvysielaní takýchto materiálov. Aby sa vlna nezákonnosti nešírila.

A myslím, že to bolo v stredu, keď vláda schválila návrh ministrov vnútra a obrany na spoločné hliadkovanie vojakov a policajtov v uliciach miest, čo aj v ten deň začalo. Vojaci neboli ozbrojení, ale uniformy upokojujú verejnosť. Dostával som správy, že ľudia na ulici zmiešaným hliadkam spontánne tlieskajú.

Vo štvrtok som už nadobudol pocit, že je po všetkom. Chvalabohu.  S odstupom času to už všetko vyzerá tak menej dramaticky, ale vtedy mi nebolo všetko jedno.

Ako reagovala opozícia, čelili ste kritike či nejakému spochybneniu?

Opozícia to proti nám nikdy nepoužila, ani nemala ako. Polícia urobila dobrý dojem, všetko bolo zvládnuté dobre a rýchlo, na pochybnosti či kritiku neostal priestor. Niektoré liberálne médiá sa pohrávali s myšlienkou, že zákrok polície bol príliš tvrdý, tieto námietky ale nemali veľký ohlas.

Pamätám si, ako raz pri jednej debate vnútri KDH Anton Neuwirth formuloval hypotézu, že pre Rómov by bolo dobre, keby si uvedomili svoju etnicitu a dokázali formulovať svoje záujmy, Neuwirth to nazval rómskym nacionalizmom, že by bolo dobre, keby niečo také vzniklo. Tieto rabovačky a ochota siahnuť po násilí niečo také iniciovať mohli, ale nestalo sa tak. To platí pre spoločnosť, ale keď ste za tie roky stretli Rómov, nepripomínajú vám to individuálne?

Možno by som spojenie rómsky nacionalizmus radšej nazval rómskou spolupatričnosťou. Mám k tomu jednu spomienku. O dva roky neskôr, ešte ako politik KDH, som robil volebnú kampaň v Trebišove. Na ulici sme videli skupinu Rómov, ako s krompáčmi robia nejaké pozemné práce. Pristavil som sa pri nich, reku, či si ešte spomenú na zásah polície spred dvoch rokov. Boli milí, zvedaví, podávali sme si ruky a na udalosti spojené s rabovačkou si už nespomenuli.