Podvolenie po anglicky. Ako islamisti ovplyvňujú britský parlament bez toho, aby v ňom sedeli

V britskom systéme agendu parlamentu určuje vláda. Podľa konvencie však má opozícia právo vybrať dvadsať dní za legislatívne obdobie, keď agendu určí ona. Týchto dvadsať dní sa ďalej delí medzi opozičné strany. Na labouristov, druhú najväčšiu partaj, pripadá sedemnásť dní, na Škótsku národnú stranu (SNP) zvyšné tri. V stredu uplatnila právo na opozičný deň práve SNP a vybrala ako tému na debatu vojnu v Gaze.

Labouristi aj vládnuci konzervatívci predložili pozmeňujúce a doplňujúce návrhy rezolúcie SNP. Predseda snemovne sir Lindsay Hoyle, ktorý má právo vybrať, o ktorých pozmeňovacích návrhoch sa bude hlasovať, oznámil, že sa bude hlasovať o oboch.

V tej chvíli sa strhla desivá mela. Konvencia totiž velí, že opozícia nemôže upravovať návrh inej opozičnej strany. Išlo tak o bezprecedentné porušenie tradície a pravidiel. Poslanci SNP boli zúriví, že Hoyle dopustil, aby im labouristi zobrali žiaru reflektorov v deň, ktorý mal patriť im. Konzervatívci sa sťažovali na Hoyleovo politikárčenie.

Všeobecne sa predpokladalo, že Hoyle tak urobil, aby pomohol lídrovi Labouristickej strany, sirovi Keirovi Starmerovi. Ten sa už niekoľko mesiacov snaží o vyvážený prístup ku konfliktu v Gaze, čo sa však nepáči veľkej časti jeho spolustraníkov, ktorí požadujú k Izraelu kritickejší prístup.

Starmer nariadil hlasovanie proti návrhu SNP, ktorý volal po „okamžitom prímerí“. Hrozilo, že až 100 poslancov sa vzoprie jeho rozkazu, a dokonca, že preto rezignujú niektorí jeho tieňoví ministri.

Východiskom z pasce bol predložený pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý požadoval „okamžité humanitárne prímerie“, ale vyzýval aj na prepustenie všetkých rukojemníkov.

Než sa stal predsedom, bol Hoyle labourista. Bolo by tak logické, že chce pomôcť svojmu bývalému straníckemu šéfovi. Predseda snemovne je oficiálne apolitická funkcia, po zvolení zo strany vystupuje. Má však veľkú moc ovplyvňovať debatu, napríklad vyvolávaním poslancov. Preto sú nastavené konvencie, ktoré tieto jeho právomoci obmedzujú. Hoylov zásah tak bol zásadným spreneverením sa jeho úradu.

Lenže sa ukázalo, že je to celé oveľa horšie. Hoyle nenechal hlasovať o labouristickom návrhu, aby pomohol bývalej strane, ale pre obavy zo strachu o bezpečnosť poslancov. Labouristi sa báli, ako sa k nim zachovajú ich voliči, pokiaľ nebudú môcť dokázať, že nejako hlasovali za podporu Gaze.

Pred začiatkom schôdze sa preto Starmer s Hoylom zišiela podľa Financial Times priamo zmienil bezpečnosť svojich spolustraníkov. Vraj mu aj povedal, že pokiaľ mu nevyhovie, labouristi ho po voľbách, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou vyhrajú, odvolajú.

Možno táto vyhrážka zapôsobila viac ako strach o bezpečnosť kolegov, ale práve tým Hoyle obhajuje svoje kroky. Za svoje bezprecedentné správanie sa Hoyle ospravedlnil aj slovami: „Nechcem nikdy zažiť situáciu, keď zdvihnem telefón a zistím, že priateľ, nech už z akejkoľvek strany, bol zavraždený teroristami. Nechcem ani, aby sa v tejto budove odohral ďalší útok.“ Odkazoval tak na teroristický útok z roku 2017, keď islamista zabil v okolí parlamentu päť ľudí a následne nabúral autom priamo do budovy.

Pravda je, že obavy o bezpečnosť poslancov sú reálne a ovplyvňujú ich správanie. Nejde len o nátlak zo strany islamistov. V roku 2016 Britániu šokovala vražda labouristickej poslankyne Jo Coxovej, ktorú zabil krajný pravičiar. Ale ide hlavne o islamistov. V roku 2021 konzervatívneho poslanca sira Davida Amessa ubodal islamista. Na tieto prípady Hoyle vo svojom ospravedlnení narážal.

Niekoľko zákonodarcov dalo jasne najavo, že sa bojí. Konzervatívny poslanec z Peterborough Paul Bristow sa neskôr v parlamente pýtal podpredsedníčky, ako má dať najavo svoje názory ohľadom Gazy, keď sa nakoniec nehlasovalo o návrhu SNP.

Bristow nesúhlasí s politikou svojej strany, a dokonca ho vzhľadom na to premiér Rishi Sunak vyhodil z vlády. Hoci je viac-menej propalestínsky, fakt, že zároveň volal po prepustení rukojemníkov, si jeho voliči vyložili tak, že je proizraelský.

„Pani podpredsedníčka, žiadam vás o radu, ako môžem prezentovať svoje názory svojim voličom. Bol som jedným z prvých poslancov, ktorí vyzvali na prepustenie rukojemníkov a na trvalé prímerie. V dôsledku toho som prišiel o prácu vo vláde. Pretože ľudia skresľujú môj postoj, niekto na sociálnych sieťach navrhol, že mojej žene ukáže skutočného muža. Niekto iný navrhol, že zaútočí na mňa a moju rodinu. Už dnes labouristickí poslanci v mojom obvode tweetujú, že som nepodporil prímerie. Chcel som hlasovať za návrh SNP o prímerí. Môžete mi poradiť, ako môžem svojim voličom objasniť svoje názory vzhľadom na to, že som nemohol hlasovať?“

Iný poslanec vyhlásil: „Niektorí z nás sa naozaj boja opustiť budovu. Jedna z mojich kolegýň bola predtým vo Westminster Hall obklopená nepríjemnými demonštrantmi, ktorí ju natáčali a podobne. Keď sa vrátila do čajovne, mala slzy na krajíčku. Len hovorím, že je to neznesiteľné.“ Ďalší spomenul, že v metre radšej nestojí na kraji nástupišťa a vzhľadom na vyhrážky smrťou každý deň mení trasu svojej cesty do parlamentu.

Za zmienku stojí aj konzervatívny poslanec Mike Freer zastupujúci londýnsky okrsok Finchely a Golders Greem, známy svojou početnou židovskou komunitou. Ten predtým nosil ochrannú vestu a koncom januára ohlásil, že z dôvodu vyhrážok pre svoje proizraelské postoje sa rozhodol znovu nekandidovať.

Na individuálnej úrovni je pochopiteľné, že poslanci chcú predísť útokom na svoje osoby. Dianie v parlamente aj Freerova rezignácia ukazujú, že takéto zastrašovanie funguje, čo len podnieti ďalšie podobné nátlakové akcie. Islamisti síce v parlamente ešte nezasadajú, ale už naň majú nepochybný vplyv.

A nielen na poslancov. Treba pripomenúť kauzu učiteľa z mestečka Batley z marca 2021, ktorý v rámci výučby žiakom ukázal karikatúru Mohameda. Odvtedy sa ukrýva a možno pochybovať, že sa niekedy zbaví policajnej ochrany.

Potom je tu prípad autistického chlapca z mestečka Wakefield z minulého roka, ktorý „poškodil korán“. V skutočnosti mu spadol na podlahu školskej chodby a trošku sa zamazal. Polícia to vyšetrovala ako „nenávistný incident“ a chlapcova matka bola podrobená akémusi moslimskému školeniu. Ľuďom, ktorí sa im vyhrážali, sa nič nestalo.

Udalosti posledných dní dobre zhrnul konzervatívny poslanec Robert Jenrick, keď vyhlásil, že ide o „temný deň pre našu demokraciu. Je to súčasť vzorca správania sa islamských extrémistov, ktorí zastrašujú tých, s ktorými nesúhlasia, podporený vyhliadkou na násilie. Musíme to vedieť správne pomenovať a veriť v naše liberálne hodnoty, aby sme to dokázali rázne potlačiť.“

V máji 1940, keď Winstonovi Churchillovi hrozilo, že ho zvrhnú appeaseri a uzavrú s Hitlerom mier, získal Churchill väčšinu v kabinete vďaka plamennej reči, keď okrem iného vyhlásil: „Ak má tento dlhý príbeh nášho ostrova konečne skončiť, nech skončí najskôr vtedy, až každý z nás bude ležať na zemi a dusiť sa vlastnou krvou.“ Ak islamisti nemajú získať násilné veto v britskej politike, je potrebné, aby poslanci získali trochu churchillovskej odvahy.

Text pôvodne vyšiel na webe Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.