Na začiatku tretieho roku vojny. Z Ukrajiny sa stáva nočná mora Európy

Z vojny na Ukrajine už nie je iba katastrofa pre ukrajinský národ, ale aj nočná mora pre Európu.

Tie najdôležitejšie veci, ktoré sa o vojne za uplynulé dva roky hovorili, boli často naopak, ako ich vnímala verejnosť a médiá. Potvrdiť to vieme až zo spätného pohľadu. Pri druhom výročí začiatku vojny, keď je dobrý dôvod sa obhliadnuť späť a zároveň sa potrápiť pohľadom dopredu, je čas na malú rekapituláciu.

Aj posledné dni pred 24. februárom 2022 len málokto predpokladal, že vypukne taká rozsiahla vojna. Ilustroval to argument o nízkom počte ruských vojenských síl na hraniciach s Ukrajinou. Rusi naozaj nemali dostatok mužov na obsadenie Ukrajiny. K rozsiahlej vojne však došlo. Naopak, Rusi vtedy verili, že to bude špeciálna operácia, ktorá zvrhne režim v Kyjeve. Aj to sa ukázalo ako omyl.

Neskôr, keď politici aj analytici presviedčali verejnosť, že dohoda s Putinom nie je možná, že Putin je blázon a novodobý Hitler, s ktorým sa nedá rokovať, boli obidve strany v skutočnosti najbližšie k mieru za celý čas trvania vojny. Putinove ústupky, ako dnes hovorí Arestovič, by Ukrajine splnili takmer všetky ciele, o ktorých dnes môže Kyjev iba snívať.

Keď si boli Rusi istí svojimi pozíciami, prekvapili ich Ukrajinci a vytlačili z časti dobytých území v Chersone a okolí. A neskôr, keď sa zdôrazňovala už nielen prevaha ukrajinskej morálky, ale aj novo vycvičené jednotky, podpora západných spravodajských informácií a vojenskej techniky, keď to všetko malo viesť k dobre naplánovanej protiofenzíve, sa opäť ukázal opak. Najskôr sa dlho odkladala, potom dopadla neúspešne.

Podobných príkladov by sme za tie dva roky mohli vymenovať viacero. Aj dojem z konca minulého roka, že vojna je zaseknutá, že front sa nehýbe, bol falošný. Napísal to generál Zalužnyj (stalemate), o pár týždňov na to padla Avdijivka, Rusi obnovujú kontrolu nad Robotyne a začali tlačiť na ďalších úsekoch vyše tisíckilometrového frontu.

Čo si po dvoch rokoch môže človek myslieť, ak zo Západu počujeme, že vojna bude dlhá?

Po dvoch rokoch vojny sa však aj Západ pomaly – a veľmi neochotne – začína liečiť z vlastnej propagandy. Už sa nehovorí, že Ukrajina má prevahu, nepočujeme o dobytí Krymu, ani Putinovom konci, nepodceňuje sa ruská armáda, ktorá sa mala rozpadnúť. Už sa dokonca nehovorí ani o víťazstve Ukrajiny. To sú tiež výsledky vojny. Väčšina z tých, ktorí na začiatku vojny stavali svoje tvrdenia na tom, že neradno podceňovať Ukrajinu, sami podceňovali Rusko. Trvalo takmer dva roky, kým sa to zmenilo.

Zaujímavá je aj ďalšia vec. Nemusíme sa zhodnúť v hodnotení toho, čo viedlo k vojne, ani v tom, kto vo vyčerpávajúcom konflikte ťahá za kratší koniec, prípadne kto má bližšie k víťazstvu, ale v jednej veci sa už dnes zhodujeme všetci: dôsledky vojny sú horšie pre Ukrajinu ako pre Rusko. Sú horšie pre Európu, ako pre Ameriku.

Amerika pritom na vojnu dopláca, ale najmä globálne. Oslabuje sa jej postavenie vo svete a s tým, ako vzniká multipolárny svet, oslabuje sa pozícia petrodolára a mení sa aj pomer celých blokov, ako vidieť na priemyselnej produkcii a obchode (G7 verzus BRICS). V užšom zmysle však Amerika z vojny ťaží, najmä vďaka masívnemu predaju zbraní, exportu skvapalneného plynu a energetickej samostatnosti. Európa (na čele s Nemeckom) vstupuje do fázy de-industrializácie. Slovensko, kedysi jeden z uzlových bodov pre export ruskej ropy a plynu, sa stáva vazalom vývoja, ktorý nedokážeme ovplyvniť.

Pri pohľade na tento stav by si európski politici mali začať klásť jednoduchú otázku: Ak má vojna iné dopady na Európu ako na Ameriku, mali by mať európske štáty a USA k Ukrajine a Rusku rovnakú zahraničnú politiku?

Tento text sa pokúsi ukázať, že je to ešte horšie. Že už ani položiť si takúto otázku neuspokojuje, pretože o odpovedi je už rozhodnuté. Európa bude doplácať na vojnu aj dlho po jej konci, keď sa Američania stiahnu.

Viedla a vedie k tomu séria chybných rozhodnutí, neschopnosť západnej politickej triedy za uplynulé dve desaťročia, ak nie ešte dlhší čas. A kým sa na starých budú kopiť chyby nové, problém sa bude zväčšovať. To, čoho neboli v roku 2008 schopní Merkelová so Sarkozym, dnes zhoršujú Scholz s Macronom a von der Leyenovou.

Too big and failed

Ukrajina je skrátka príliš veľké sústo, ktoré ohrozuje príliš veľa. Vojna na Ukrajine povedie k novému usporiadaniu (minimálne) Západu, Európy a našej časti sveta. Namiesto starej tradície metternichovsko-kissingerovského konceptu rovnováhy síl, sme si nechali vnútiť predstavu ideologického poriadku sveta, kde sú nielen potenciálne zisky, ale aj riziká násobne väčšie.

Ekonómovia o niektorých firmách hovoria, že sú too big, to fail, príliš veľké, aby mohli skrachovať. Preto ich štát, ak sú v kríze, musí zachrániť. Za každú cenu, pretože sú dôležité pre chod celého hospodárstva.

Západní politici to s Ukrajinou vidia podobne. Preto bolo podľa nich nevyhnutné, aby členské štáty pred pár týždňami schválili 50-miliardovú pomoc EÚ pre Ukrajinu. Nota bene, keď v Amerike balík šesťdesiatich miliárd dolárov blokuje prezident Biden, ktorý nie je ochotný reagovať na výzvu tamojšieho parlamentu, aby riešil nekontrolovanú imigráciu na hranici s Mexikom. Ono to vskutku nevyhnutné bolo, ale aj pre vývoj, na ktorom mali európski politici podiel.

Rolu peňazí ukazuje malý príklad. Generál Zalužnyj pred svojím odvolaním prezidenta Zelenského žiadal, aby došlo k mobilizácii 500-tisíc mužov, inak sa ukrajinská armáda nedokáže brániť. Vojaci, pochopiteľne, potrebujú zbrane a muníciu, ktorú Ukrajina nemá, ale ostaňme nateraz iba pri dostatku mužov v uniforme. Odvedený branec poberá mzdu 160 dolárov (6-tisíc hrivien), ak je presunutý do oblasti bojov, ale nie je nasadený v priamom boji, dostáva necelých 800 dolárov (30-tisíc hrivien), ak je nasadený v priamom boji tak asi 2 600 dolárov (100-tisíc hrivien). Ak by Ukrajina bola schopná mobilizovať 500-tisíc mužov a nasadila by ich v priamom boji, išlo by o náklady vyše 15 miliárd dolárov ročne.

Ukrajina je odkázaná na pomoc zo Západu v každom smere, ale v tej vete je vyčíslený len jeden problém. Nehovoríme ešte, že existuje možnosť, že nedokážu mobilizovať 500-tisíc nových mužov (Mearsheimer hovorí, že budú radi, ak sa im podarí mobilizovať 150-tisíc), že ďalšia mobilizácia naráža na záujmy ukrajinskej elity, celebrít a výhod pre privilegovaných (viď rozhovor s Jurijom Lucenkom, bývalým ministrom vnútra, ktorý je na fronte a je politikom Porošenkovej strany) a že novo-mobilizovaní nebudú mať vojenskú morálku ako vojaci doteraz.

Plus, podľa poľských zdrojov je na Ukrajine viac starších ľudí nad 65 rokov, ako produktívnej populácie vo veku 20 – 65 rokov. Štát s 25 miliónmi ľudí sa môže dokázať brániť, ale ak demografická skladba spoločnosti vyzerá ako palma, kde najväčšiu časť tvoria dôchodcovia, je to podstatne zložitejšie.    

Hlavná správa po dvoch rokoch vojny znie, že Ukrajina nielen bez západných zbraní, ale ani bez západných peňazí nedokáže viesť vojnu s Ruskom. Nemá dostatočné zdroje na vyplácanie miezd, dôchodkov, ničoho. Najneskôr od Bachmutu vieme, že na Ukrajine sa nevedie vojna o územie, ale v prvom rade opotrebovacia vojna, kde prehrá ten, kto nevládze bojovať. Po dvoch rokoch vidíme, že Ukrajina už vyčerpaná je.

Dokazujú to aj prieskumy verejnej mienky. Robiť prieskum v čase vojny je neistá vec, otázkou napríklad je, ako zadefinujete reprezentatívnu vzorku obyvateľstva, ale to ponechajme teraz bokom. Podľa amerického výskumu z novembra minulého roka podporuje 42 percent Ukrajincov mier s Ruskom aj za cenu územných ústupkov.