Podobných príkladov by sme za tie dva roky mohli vymenovať viacero. Aj dojem z konca minulého roka, že vojna je zaseknutá, že front sa nehýbe, bol falošný. Napísal to generál Zalužnyj (stalemate), o pár týždňov na to padla Avdijivka, Rusi obnovujú kontrolu nad Robotyne a začali tlačiť na ďalších úsekoch vyše tisíckilometrového frontu.

Čo si po dvoch rokoch môže človek myslieť, ak zo Západu počujeme, že vojna bude dlhá?

Po dvoch rokoch vojny sa však aj Západ pomaly – a veľmi neochotne – začína liečiť z vlastnej propagandy. Už sa nehovorí, že Ukrajina má prevahu, nepočujeme o dobytí Krymu, ani Putinovom konci, nepodceňuje sa ruská armáda, ktorá sa mala rozpadnúť. Už sa dokonca nehovorí ani o víťazstve Ukrajiny. To sú tiež výsledky vojny. Väčšina z tých, ktorí na začiatku vojny stavali svoje tvrdenia na tom, že neradno podceňovať Ukrajinu, sami podceňovali Rusko. Trvalo takmer dva roky, kým sa to zmenilo.

Zaujímavá je aj ďalšia vec. Nemusíme sa zhodnúť v hodnotení toho, čo viedlo k vojne, ani v tom, kto vo vyčerpávajúcom konflikte ťahá za kratší koniec, prípadne kto má bližšie k víťazstvu, ale v jednej veci sa už dnes zhodujeme všetci: dôsledky vojny sú horšie pre Ukrajinu ako pre Rusko. Sú horšie pre Európu, ako pre Ameriku.

Amerika pritom na vojnu dopláca, ale najmä globálne. Oslabuje sa jej postavenie vo svete a s tým, ako vzniká multipolárny svet, oslabuje sa pozícia petrodolára a mení sa aj pomer celých blokov, ako vidieť na priemyselnej produkcii a obchode (G7 verzus BRICS). V užšom zmysle však Amerika z vojny ťaží, najmä vďaka masívnemu predaju zbraní, exportu skvapalneného plynu a energetickej samostatnosti. Európa (na čele s Nemeckom) vstupuje do fázy de-industrializácie. Slovensko, kedysi jeden z uzlových bodov pre export ruskej ropy a plynu, sa stáva vazalom vývoja, ktorý nedokážeme ovplyvniť.

Pri pohľade na tento stav by si európski politici mali začať klásť jednoduchú otázku: Ak má vojna iné dopady na Európu ako na Ameriku, mali by mať európske štáty a USA k Ukrajine a Rusku rovnakú zahraničnú politiku?

Tento text sa pokúsi ukázať, že je to ešte horšie. Že už ani položiť si takúto otázku neuspokojuje, pretože o odpovedi je už rozhodnuté. Európa bude doplácať na vojnu aj dlho po jej konci, keď sa Američania stiahnu.

Viedla a vedie k tomu séria chybných rozhodnutí, neschopnosť západnej politickej triedy za uplynulé dve desaťročia, ak nie ešte dlhší čas. A kým sa na starých budú kopiť chyby nové, problém sa bude zväčšovať. To, čoho neboli v roku 2008 schopní Merkelová so Sarkozym, dnes zhoršujú Scholz s Macronom a von der Leyenovou.

Too big and failed

Ukrajina je skrátka príliš veľké sústo, ktoré ohrozuje príliš veľa. Vojna na Ukrajine povedie k novému usporiadaniu (minimálne) Západu, Európy a našej časti sveta. Namiesto starej tradície metternichovsko-kissingerovského konceptu rovnováhy síl, sme si nechali vnútiť predstavu ideologického poriadku sveta, kde sú nielen potenciálne zisky, ale aj riziká násobne väčšie.

Ekonómovia o niektorých firmách hovoria, že sú too big, to fail, príliš veľké, aby mohli skrachovať. Preto ich štát, ak sú v kríze, musí zachrániť. Za každú cenu, pretože sú dôležité pre chod celého hospodárstva.

Západní politici to s Ukrajinou vidia podobne. Preto bolo podľa nich nevyhnutné, aby členské štáty pred pár týždňami schválili 50-miliardovú pomoc EÚ pre Ukrajinu. Nota bene, keď v Amerike balík šesťdesiatich miliárd dolárov blokuje prezident Biden, ktorý nie je ochotný reagovať na výzvu tamojšieho parlamentu, aby riešil nekontrolovanú imigráciu na hranici s Mexikom. Ono to vskutku nevyhnutné bolo, ale aj pre vývoj, na ktorom mali európski politici podiel.

Rolu peňazí ukazuje malý príklad. Generál Zalužnyj pred svojím odvolaním prezidenta Zelenského žiadal, aby došlo k mobilizácii 500-tisíc mužov, inak sa ukrajinská armáda nedokáže brániť. Vojaci, pochopiteľne, potrebujú zbrane a muníciu, ktorú Ukrajina nemá, ale ostaňme nateraz iba pri dostatku mužov v uniforme. Odvedený branec poberá mzdu 160 dolárov (6-tisíc hrivien), ak je presunutý do oblasti bojov, ale nie je nasadený v priamom boji, dostáva necelých 800 dolárov (30-tisíc hrivien), ak je nasadený v priamom boji tak asi 2 600 dolárov (100-tisíc hrivien). Ak by Ukrajina bola schopná mobilizovať 500-tisíc mužov a nasadila by ich v priamom boji, išlo by o náklady vyše 15 miliárd dolárov ročne.

Ukrajina je odkázaná na pomoc zo Západu v každom smere, ale v tej vete je vyčíslený len jeden problém. Nehovoríme ešte, že existuje možnosť, že nedokážu mobilizovať 500-tisíc nových mužov (Mearsheimer hovorí, že budú radi, ak sa im podarí mobilizovať 150-tisíc), že ďalšia mobilizácia naráža na záujmy ukrajinskej elity, celebrít a výhod pre privilegovaných (viď rozhovor s Jurijom Lucenkom, bývalým ministrom vnútra, ktorý je na fronte a je politikom Porošenkovej strany) a že novo-mobilizovaní nebudú mať vojenskú morálku ako vojaci doteraz.

Plus, podľa poľských zdrojov je na Ukrajine viac starších ľudí nad 65 rokov, ako produktívnej populácie vo veku 20 – 65 rokov. Štát s 25 miliónmi ľudí sa môže dokázať brániť, ale ak demografická skladba spoločnosti vyzerá ako palma, kde najväčšiu časť tvoria dôchodcovia, je to podstatne zložitejšie.    

Hlavná správa po dvoch rokoch vojny znie, že Ukrajina nielen bez západných zbraní, ale ani bez západných peňazí nedokáže viesť vojnu s Ruskom. Nemá dostatočné zdroje na vyplácanie miezd, dôchodkov, ničoho. Najneskôr od Bachmutu vieme, že na Ukrajine sa nevedie vojna o územie, ale v prvom rade opotrebovacia vojna, kde prehrá ten, kto nevládze bojovať. Po dvoch rokoch vidíme, že Ukrajina už vyčerpaná je.

Dokazujú to aj prieskumy verejnej mienky. Robiť prieskum v čase vojny je neistá vec, otázkou napríklad je, ako zadefinujete reprezentatívnu vzorku obyvateľstva, ale to ponechajme teraz bokom. Podľa amerického výskumu z novembra minulého roka podporuje 42 percent Ukrajincov mier s Ruskom aj za cenu územných ústupkov.

Otvára to paradox: Takýto pohľad na koniec vojny nazývajú naši domáci aj americkí liberáli pro-ruským postojom. Pre 42 a možno už aj viac percent Ukrajincov je však pokračovanie vojny horšou možnosťou.

Je to ešte horšie. Plán, aby jedného vojaka podporovali štyria pracujúci na Ukrajine, môže byť pri ďalšej mobilizácii ťažké naplniť. Vláda pripúšťa, že bude rušiť sociálne dávky, ktoré predpisuje ústava, aby mohol štát pokračovať vo vojne. 46 percent Ukrajincov si myslí, že ich krajina ide zlým smerom, opačný názor má 44 percent.

Stále nástojčivejšie tak vystupuje otázka, či Ukrajina nie je too big and already failed. A teda, či aj ďalšie balíčky a ďalšie zbrane nie sú iba kupovaním času a zvyšovaním dlhu, ktorý nebude nikdy splatený, a vyčerpaná Ukrajina bude ešte viac zničená. Či táto stávka na pokračovanie vojny, všetky tie ahistorické porovnávania situácie dnes s rokom 1941 počas druhej svetovej vojny, či to stále viac nie je iba obrana čelných ukrajinských a čelných západných politikov, ktorí nesú zodpovednosť za vývoj, ktorý viedol k vojne a jej eskalácii. A teda či Ukrajina nie je na zlej ceste nielen rok a trištvrte, odkedy Zelenskyj zastavil mierové rokovania s Putinom, ale minimálne dekádu, odkedy Ukrajinci uverili tomu, že ich najbližším spojencom je Amerika, že sa raz môžu stať členským štátom NATO a Američania budú za nich bojovať a zomierať.

Ako vidieť, nejde tu len o Ukrajinu, ale stále viac o Európu. Ukrajina opísala za posledných desať rokov oblúk – od túžby po členstve v EÚ cez členstvo v NATO a naspäť k EÚ. Tento oblúk je osou ukrajinskej tragédie.

F.ck the EU

Ukrajinská kríza začala v dôsledku vývoja, ktorý začal v decembri 2013, keď prezident Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Rusko dalo Ukrajine ponuku, ktorú vtedy označil Janukovyč za výhodnejšiu, išlo o dodávky zemného plynu a miesto v euroázijskom hospodárskom spoločenstve. Pokojne to môžeme považovať zo strany Ruska za účelové, aj nátlakové. Ale politicky išlo o jasný signál: Ak sa Ukrajina obráti na Západ, bude to za cenu konfrontácie s Ruskom. 

Janukovyč ponuku Ruska prijal, kyjevské ulice to odmietli. Na Majdane začali protesty, došlo k zmene vlády neústavným spôsobom (preto sa používa slovo puč), konfrontácia s Ruskom na medzinárodnej úrovni kontaminovala aj vnútroštátnu úroveň. Symbolom toho sa stal neskorší výrok prezidenta Porošenka, ktorý ruskojazyčným a ruským obyvateľom Ukrajiny na východe povedal, že zatiaľ čo ich deti budú v pivniciach, ukrajinské deti budú v školách.

Všetky varovania, ktoré celé roky predtým formulovali významní americkí autori ako Huntington, Kissinger či Mearsheimer, že Ukrajina je vnútorne príliš rozdelená, aby si vybrala, že patrí „iba“ na Západ, alebo „iba“ na Východ, povedú k občianskej vojne.

Treba pripomínať dôležitú vec, že na Euromajdane nebola reč o NATO. Spor vznikol pre asociačnú dohodu s EÚ, témou bolo približovanie k EÚ a odmietanie ponuky z Ruska. Lenže podstatne väčší vplyv ako politici EÚ (vrátane weimarskej trojky – troch ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska, v tom čase Frank-Walter Steinmeier, Laurent Fabius a Radoslaw Sikorski, tie mená sú dôležité, pretože dvaja z nich sú pri moci aj teraz), ktorí prebrali za EÚ zodpovednosť za rokovanie s Ukrajinou a formovanie jej budúcnosti (išlo predsa o asociačnú dohodu s EÚ), mala Victoria Nulandová a americké ministerstvo zahraničných vecí. Ide o slávny telefonát, ktorý zverejnil Kiyv Post, kde Nulandová zhrnula pointu do vety: „F.ck the EU.“

Najneskôr od tohto momentu, ako potvrdzuje telefonát, to boli Američania, kto mal zásadný vplyv na to, kto bude vo vláde a na akom poste.

V novembri a decembri 2013 začali demonštrácie pre dohodu s EÚ, ale o pár týždňov v priebehu januára a februára 2014 už bola Amerika dôležitejšia ako ktorýkoľvek politik alebo štát EÚ. Vzťahy s Washingtonom nahradili vzťahy s Bruselom či Berlínom.

Prirodzene to viedlo k silnejšej orientácii na USA, vyvrcholením čoho bola vojenská bilaterálna dohoda o strategickom partnerstve medzi Washingtomom a Kyjevom z novembra 2021 (ešte stále sme pred vojnou). Európsky parlament síce po Euromajdane v druhej polovici roka schválil asociačnú dohodu s Ukrajinou, ale išlo o formálny krok, o členstve Ukrajiny v EÚ sa začalo aktívne hovoriť až po začiatku vojny a najmä počas posledných mesiacov. Pozvánku dostala Ukrajina až nedávno, keď sa oblúk od Ameriky opäť otáča k Európe.

Možno si položíte otázku, prečo by sa malo stratiť NATO a najmä vedúca rola Ameriky. Veď od roku 2008 Aliancia na každom samite potvrdí, že Ukrajina patrí do NATO, prezident Biden Ukrajine sľuboval pomoc až do konca, prečo dnes nedokáže urobiť dohodu s republikánmi v otázke imigrácie (ktorá by mala byť aj v jeho záujme), aby Ukrajine pomohol? Je možné, že sa Američania stiahnu („..as they always do“), ako to predpokladá Wolfgang Streeck?

Amerika, si to môže na rozdiel od Európy dovoliť. Jednak je na to dostatočne vzdialená (geopolitika je vždy o mape), a jednak má doma voči súčasnej politickej línii presvedčivú alternatívu: Donalda Trumpa. V Británii, Nemecku, Francúzsku, Taliansku ani Poľsku nič podobné neexistuje. Napokon, Trump už dávnejšie povedal, že napätie medzi Ruskom a Ukrajinou považuje za európsky problém, ktorý by mali riešiť Európania. Teraz sa k tomu môže len vrátiť.

Takéto východisko je dlhodobo možné aj pre zadefinovaný vojenský cieľ USA: Američania za svoj cieľ považujú podporu Ukrajiny, ale tak, aby sa Amerika nedostala do vojny s Ruskom. Sú ochotní podporovať vojnu proti Rusku, ale nie za Ukrajincov zomierať a riskovať tretiu svetovú vojnu.

V tejto vete sa skrýva aj odpoveď na to, či môže byť Ukrajina členom NATO. Formuloval ju samit vo Vilniuse v júli 2023. Formálne sa stále opakuje veta, že „budúcnosť Ukrajiny je v NATO“ (článok 11), ale pozvánku na členstvo Ukrajina nedostane, kým nebude mať vysporiadané vzťahy so svojimi susedmi. Samit vo Vilniuse už otvorene oddelil otázku bezpečnosti Ukrajiny od členstva v NATO. Zrejme tušíme, aký bude ďalší krok.

O 7 mesiacov neskôr a ešte stále dlhé mesiace pred americkými voľbami, už Amerika nedokáže schváliť, respektíve odkladá schvaľovanie balíčku vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine. Trump ešte nie je v úrade, a sľuby Ameriky Ukrajincom už nedokáže Biden plniť. Uvážte aj ten dôvod: preto, že nie je ochotný riešiť mimoriadnu situáciu s nelegálnou migráciou vo svojej krajine.

A tak sa opäť vracia do hry EÚ. Finančne a politicky. Zatiaľ vo výrazne menšej miere vojensky.

Ak by voľby v novembri vyhral Trump, vznikne zaujímavý paradox: európske štáty budú nakupovať výrazne viac zbraní z Ameriky (pre obavy z Ruska), zároveň budú financovať chod ukrajinského štátu a podporovať buď vojnu, alebo inú formu nepriateľstva Ukrajiny proti Rusku. Kvôli jednému aj druhému budeme posilňovať svoju izoláciu od Ruska, a zároveň zvyšovať závislosť od Ameriky.

Mení sa preto aj európska ideológia. Základom integrujúcej sa Európy bola viera, že spoluprácou, obchodom a spoločnými inštitúciami ("ever closer Union") sa dá vyhnúť vojne. EÚ bola ekonomickým a politickým klubom, ktorého zmysel je v tom, že spolupráca je na prospech všetkým. To sa teraz mení. EÚ sa stáva geopolitickým projektom, ktorého poslaním je podporovať vojensky slabšiu Ukrajinu vo vojne proti Rusku.

Geopolitický projekt sa správa inak ako ekonomický klub, cieľ už nemusí byť ekonomicky výhodný, členské štáty naň môžu doplácať, pretože jeho účel svätí prostriedky. Mení sa preto aj pohľad na nacionalizmus. Len nedávno bol v Bruseli vždy preklínaný za ničivé európske vojny. Problém s ukrajinským nacionalizmom, ktorý nesie diel viny na vojne, je, že z európskych dejín poznáme primnoho príkladov, ako môže byť nacionalizmus národa po prehratej vojne silnejší než pred ňou.

Oblúk sa tým mení na dokonalú pascu. Európa si sama sebe dáva dvojitého Nelsona.

V niektorých štátoch sa už začínajú proti tomuto vývoju búriť niektoré segmenty spoločnosti. Ako vidíme na ukrajinsko-poľskej hranici, poľnohospodári nie sú ochotní akceptovať ukrajinský export. Posun vidíme aj na stave nemeckej verejnej mienky, už 41 percent Nemcov si myslí, že finančná pomoc pre Ukrajinu ide príliš ďaleko a 51 percent, že diplomacia nerobí dosť pre ukončenie vojny.

Je tu aj dlhodobý problém. Ak by bola Ukrajina členom EÚ (spomeňme, že nadšenci ako Petr Fiala ju chceli prijať hneď), tak by sa štáty, ktoré dnes nie sú čistými platcami, takýmito platcami stali. Ako dlho by vydržala takáto podoba EÚ?

Who bleeds first

Predtým, než pokročíme ďalej, by sme si mali pripomenúť vojenskú stránku konfliktu na Ukrajine. Profesor Mearsheimer v najnovšom rozhovore pre PBS hovorí, že Rusi majú delostreleckú prevahu v pomere 10:1, ďalšie zdroje ukazujú prevahu v dronoch 7:1, Rusko má prevahu v počte mobilizovaných mužov, zároveň má vojenský priemysel, ktorý dokáže zásobovať potreby armády. Ukrajina už prehrala, hovorí Mearsheimer.  

Dá sa tomu čeliť?

Podľa niektorých dá, ale iba zvýšením stávky.

Rodí sa variant, ako sa vyhnúť totálnemu vyčerpaniu Ukrajiny, a to v prípade, ak by na Ukrajinu prišli vojaci niektorých západných štátov NATO (nebola by to akcia aliancie, ale koalície ochotných ako v Iraku). Už nie neoficiálne, ako je to dnes (viď nedávny incident so zabitím desiatok francúzskych vojakov v Chersone, po ktorom Macron rýchlo vyhlásil, že Francúzsko nie je vo vojne s Ruskom), ale oficiálne. Nazýva sa to kórejským scenárom.

Príklad však klame dojmom. V Kórei síce došlo vďaka vstupu amerických vojsk k prímeriu na 38. rovnobežke, ktoré trvá dodnes, ale nedošlo ku konfliktu sovietskych a amerických jednotiek. Sovieti totiž iba podporovali Čínu. Vstup amerických jednotiek na Ukrajinu protirečí jednému z dvoch vojenských cieľov USA v tejto vojne, protirečí aj základnej ruskej požiadavke, kvôli ktorej do vojny vstúpili, a to je demilitarizácia Ukrajiny. Možno kórejské riešenie dosiahnuť bez Američanov?

Alebo inak. Ak by kórejský scenár mali „naplniť“ iba európske armády (podporované Američanmi, tak ako Severnú Kóreu podporovala Čína, ktorú podporovali Sovieti), otázka znie: Ktorá európska armáda si trúfne postaviť sa na Dnepri ruskej armáde?

Ak hovoria niektoré európske štáty, že sa obávajú útoku Ruska na ich územie, prečo by ho provokovali svojím zapojením do vojny? Nie je náhodou už teraz problémom Európy to, že nedokáže Ukrajinu zásobovať, pretože na to nemá dostatok zbraní a munície?

Vstup európskych štátov do vojny na Ukrajine by bol najväčším hazardom Európy, viedol by nepochybne k eskalácii vojny, ale je veľkou otázkou, či by súčasná britská armáda bez dostatočného počtu tankov či poľská armáda boli schopné viesť vojnu s Ruskom. Kórejský scenár vyzerá viac ako hrozba pre vlastné rady.

Existuje však aj jedna pozitívna správa pri druhom výročí začiatku vojny. Niečo, čo sa môže stať riešením prehratej vojny na Ukrajine.

Na Ukrajine síce nebudú prezidentské voľby, čo je vzhľadom na vojnu úplne pochopiteľné, ale stalo sa niečo dôležitejšie. Nútený odchod generála Zalužného spôsobil, že prvýkrát od začiatku vojny vznikla politická alternatíva k Zelenskému. Jeden z ostatných prieskumov ukázal, že Zelenského popularita klesla na 60 percent, Zalužnyj dosiahol dôveru až 94 percent.  

Zelenského už má kto nahradiť. Pre Západ vítanejšia predstava než zapojenie sa do vojny.

Kedy skončí ukrajinizácia Európy

Po začiatku vojny sme od európskych aj slovenských politikov opakovane počúvali, že Ukrajina bojuje za nás a naše hodnoty, že pri Kyjeve ide aj o Bratislavu. Paradoxným javom za tie dva roky bolo, že súčasne s tým sa v európskych médiách a verejnom priestore zúžila sloboda politického prejavu.

Týka sa to aj Ameriky, stačí sa pozrieť, že Jeffrey Sachs či John Mearsheimer nedostanú pozvánku do veľkej televízie, hoci ich príspevky na YouTube majú milióny pozretí, prítomní sú tak skôr na okrajových kanáloch alebo na akademickej pôde.

Aj na Slovensku, vo všetkých televíziách a všetkých mainstreamových médiách, sa začala zužovať diskusia a iný názor na príčiny vojny alebo jej priebeh, bol považovaný za proruský postoj. Pritom ide o absurdný jav, ktorý obmedzuje to, kvôli čomu mala Ukrajina bojovať za naše hodnoty – slobodu prejavu.

Poukazuje na to aj nedávny nemecký prieskum, v ktorom iba 40 percent opýtaných hovorí, že môžu slobodne vyjadriť svoj názor. O tom, kde je problém, názorne vypovedá to, že o slobode prejavu sú najviac presvedčení voliči strany Zelených.

Na Slovensku sme v slobodnejšej situácii, ako je to v Česku či v Nemecku, ale Európa ako taká zaostáva za Amerikou. Dôkazom je rozhovor Tuckera Carlsona s prezidentom Putinom, ktorý by nemohol vzniknúť v inej krajine (dopyt pritom bol: videlo ho 207 miliónov ľudí), ale aj čerstvý rozhovor v PBS, kde diskutovali John Mearsheimer s Michaelom Kofmanom. Mimochodom, koľko takýchto diskusií, kde sa stretnú rešpektované osobnosti s opačnými názormi na vojnu, ste za dva roky videli? Takáto diskusia stále v podstate neexistuje. Vývoj sa odohráva v dvoch oddelených bublinách. Na Ukrajine, ktorá je vo vojne, tomu možno rozumieť, ale prečo nedokáže do štúdia pozvať profesora Sachsa napríklad Fareed Zakaria?

A to je posledná poznámka tohto textu, za dva roky sa síce rozpadla predstava, že by Ukrajina mohla byť súčasťou NATO, a domnievam sa, že podobne to skončí aj s EÚ, ale pomerne úspešne sa podarilo, že sa v Európe sami začíname na Ukrajinu v niečom podobať. U nášho suseda to viedlo k tragédii, dúfajme, že sa zobudíme skôr.