Kde majú tí demonštranti rúška?!

Pri sledovaní správ a príspevkov na sociálnych sieťach o včerajších protestoch sa nedá ubrániť pocitu, že mnohí merajú dvojakým metrom.

Okrem našich včerajších protestov sa totiž nedávno uskutočnili veľké demonštrácie aj v Poľsku, kde sa protestovalo proti rozhodnutiu ústavného súdu, ktorý zakázal dovtedy legálne interrupcie z dôvodu hrozby poškodenia plodu. Rozdiel v tom, aké informácie sa k nám dostali z oboch protestov, je zrejmý.

V oboch krajinách boli v časoch konania protestov vysoké čísla novo nakazených koronavírusom. Zatiaľ čo u nás bola hrozba masového šírenia koronavírusu na proteste v médiách veľkou témou, pri poľských protestoch len okrajovou.

Naše čísla poznáme. Včera, v deň konania protestu to bolo 1 311 pozitívnych a 22 úmrtí. Poľské protesty sa začali 22. októbra. V ten deň Poľsko hlásilo 12 107 nových prípadov koronavírusu a 168 úmrtí. Práve čísla z 22. októbra boli v Poľsku impulzom k sprísneniu dovtedajších protiepidemických opatrení.

Poľské protesty však pokračovali a vyvrcholili v nedeľu, 1. novembra, kedy bolo v uliciach Varšavy údajne až 100 000 ľudí a mnoho ďalších bolo zhromaždených v ďalších mestách. V ten istý deň pribudlo v Poľsku 17 107 prípadov koronavírusu a 152 úmrtí. Deň predtým, 30. októbra, Poľsko hlásilo dovtedajší rekord, 21 897 prípadov infekcie. Najvyšší počet novo infikovaných zaznamenali práve v Mazovskom vojvodstve, do ktorého patrí aj hlavné mesto Varšava, kde sa konal najväčší protest.

Okrem toho boli rovnako v Poľsku ako na Slovensku v čase konania protestov zakázané hromadné podujatia. Slovenskí aj poľskí demonštranti teda boli na mítingoch v podstate nelegálne. Pri slovenských je to každému jasné, pri poľských asi málokomu. Práve naopak, apely poľských politikov na demonštrantov, aby ostali doma boli skôr prezentované ako snaha umlčať oprávnený protest. Marta Lempartová, organizátorka protestov v Poľsku dokonca bez väčšieho povšimnutia argumentovala tým, že na protesty kvôli korone chodia len mladí a prirovnala ich k medzigeneračnej solidarite. 

Ďalšou témou sú násilnosti na protestoch. V Poľsku sa demonštranti snažili vniknúť do budovy ústavného súdu, sídla vládnej strany PiS či na biskupský úrad, vandali prerušovali omše, sprejovali hanlivé nápisy na kostoly, dokonca fyzicky napadli kňaza, alebo vyvesili na jednom z mostov bábky pripomínajúce obeseného kňaza a rehoľnú sestru. Tieto násilnosti boli väčšinou iba zmienené v suchých spravodajských správach, alebo prehliadané. O násilnostiach a extrémistoch sme sa dočítali až po tom, čo odporcovia protestov začali brániť poľské kostoly. Extrémistami boli však samozrejme tí, ktorí kostoly bránili a nie tí, ktorí na ne útočili.

Dvojaký meter však nevidieť len v porovnaní s protestami v Poľsku. Vidno ho aj pri výrokoch ministra obrany, Jaroslava Naďa. Ten o demonštrantoch na sociálnej sieti napísal: „Ja normálnych ľudí nevidím demonštrovať. Iba opice, bitkárov, extrémistov a psychopatov.“ Pritom ten istý minister deň predtým písal, že „november patrí slušným ľuďom.“

Voči hrubosti a neslušnosti na protestoch sa niekoľko dní vyhraňovalo mnoho komentátorov, osobností, ale aj iniciatíva Za Slušné Slovensko. Voči hrubým slovám ministra Naďa som nezaregistroval žiadne pobúrené komentáre. Neviem si predstaviť, že by bolo podobné ticho po slovách akéhokoľvek ministra či politika voči účastníkom iných demonštrácií.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, nechcem nijako ospravedlňovať organizátorov včerajších protestov, ani vandalov, ktorí tam prišli škodiť. Naopak, súhlasím s tým, že ako organizátori včerajších protestov, tak aj mnohé indivíduá, ktoré tam chceli robiť výtržnosti, sú výsmechom Novembra ’89 a jeho odkazu.

No pamiatku Novembra ’89 si neuctíme ani vtedy, keď budeme selektívne či prispôsobene zobrazovať realitu, prehliadať problémy, mlčať pri chybách mocných, vychvaľovať „našich“ a kritizovať cudzích, alebo na isté skupiny ľudí používať dvojaký meter.