Včerajšok bol jedným z míľnikov onej kvázivojnovej mentality, v ktorej žijeme už dva roky. Český premiér Peter Fiala letel do Paríža na schôdzku, kde sa 27 pozvaných štátnikov dohadovalo, ako pomôcť Ukrajine s dodávkami zbraní. Fialov slovenský náprotivok Robert Fico predtým vyhlásil, že mu ide mráz po chrbte z toho, čo sa kuloárne dozvedá: že vraj sa niektoré vlády v NATO pohrávajú s vyslaním vojakov na Ukrajinu.
Fiala za za Česko, rovnako ako Fico za Slovákov, takúto možnosť vylúčil, ale bolo toho toho v posledných dňoch viac, čo pošteklí nervy. Prezident Českej republiky Petr Pavel sa vyslovil za znovuzavedenie odvodov (brancov), poslanci koaličných strán ho v tom napospol podporujú. Predseda výboru českej snemovne pre bezpečnosť Pavel Žáček vysvetľuje, že keď náčelník generálneho štábu českej armády Karel Řehka nadnesie možnosť „povinnej alebo dobrovoľnej služby“ v armáde, nehovorí to z rozkoše, ale chcú to tak v NATO.
Aj také balóniky dnes lietajú vzduchom. Nesú ich zrejme zlé správy z frontu. Ukrajina prehráva. Ale namiesto toho, aby sme sa zamysleli, čo to pre nás môže znamenať, pokračuje výroba tvrdení, že Rusko pochoduje na západ, do Európy, a keď ho Ukrajina nezastaví na Donbase, máme ho o chvíľu na slovenskej a poľskej hranici. Fiala úplne explicitne pripúšťa, že odtiaľ bude pokračovať ďalej, do Česka.
V tejto situácii vyšiel úplne výbušný článok v denníku New York Times. Jeho témou je robustná spolupráca medzi Ukrajinou, ukrajinskou tajnou službou a americkou CIA. Nie je to vec posledných dvoch rokov, ten robustný program sa vraj začal vzápätí po Majdane a posledných osem rokov prevádzkovala CIA na ukrajinskej hranici s Ruskom dvanásť rozvedných základní. Okrem toho školila ukrajinské komandá, ktoré za „čiarou“ Rusom koristili drony alebo komunikačnú techniku a potom to všetko odovzdávali Američanom na dešifrovanie a výskum.