Dať sa pri obede ponižovať za tisíce dolárov? Aj to je americká realita

Preukázali ho autorky projektu Race To Dinner (Rasa na večeru) z Denveru, ktoré za odplatu degradujú biele liberálne ženy, hoci teda iba orálne.Obe podnikateľky, etnická černoška a Indka, parazitujú na amerických belochoch intenzívnym vnucovaním pocitu viny za dejiny, na ktorých sa však nepodieľali. Ten však vywokovaná časť spoločnosti zdieľa, alebo to aspoň presvedčivo predstiera. O čo ide? Dámy predávajú bielym liberálnym ženám možnosť nechať sa pozvať na večeru, počas ktorej im vysvetlia, že sú rasistky.

Slovo vytmaví by v danom kontexte použil len provokatér. Nie že by sa predtým poznali osobne – sú ale biele, a to stačí. Hostiteľky majú nad tanierom a pohárom kvalitného vína nahliadnuť na svoj automatický podiel na belošskej nadradenosti a svoju belosť dekonštruovať, nech už to znamená čokoľvek. Otázka, čo rasistického ste v poslednej dobe urobili, v každom prípade padá ešte pred aperitívom.

Klientky niekedy predvedú trestuhodne málo sebaspytovania a na nič zlé si nespomenú. Ha, ha. „Nevedieť o vlastnom rasizme je belošská klasika,“ majú ich podnikateľky prekuknuté skrz-naskrz. Je totiž podprahový, túžba bieleho jedinca utláčať a vylučovať internalizovaná a boj s vlastnou belosťou z princípu večný.

Že nejde o ojedinelý výron chorých myslí, ale o rozšírený a akceptovaný spôsob premýšľania o sebe aj o svete, dokazujú frekventantky, v ktorých životopise by rasistické tendencie nenašla azda ani španielska inkvizícia (adoptovali černošské deti, majú černošských partnerov či zamestnávajú černošských spolupracovníkov). Napriek tomu majú pocit, že morálne zlyhávajú. Keď ho nemajú, vysvetlia im, že by ho mať mali. Očakávaným výstupom príjemne stráveného večera sú účastníčky rozložené na vzlykajúce prvočinitele.

Mimochodom, s bielymi mužmi (a bielymi republikánkami) sa podnikateľky porozprávať nechcú, pretože usúdili, možno múdro, že tieto dve kategórie sú aj tak stratené. Projekt funguje niekoľko rokov a je taký úspešný, že cena za ponižovaciu párty vzrástla z pôvodných dva a pol tisíca dolárov na súčasných päťtisíc. Dobrú chuť!

O niekoľko dní sa skončí Mesiac černošskej histórie. Je pomerne zvláštne uznať, že protibelošský rasizmus je jediný rasizmus na vzostupe. Afirmatívne programy, povinná rovnosť výsledku, nie šancí, školské akcie s vylúčením bielych detí, aby minoritám nekazili popoludnie, alebo kvílenie na sociálnych sieťach nad situáciami domnelej mikroagresie (napríklad, že biela osoba zložila, alebo tiež nezložila čiernej osobe kompliment) – to je stará, ale čoraz obľúbenejšia vesta.

Rasizmus naruby však poskytuje aj jedinečné biznisové príležitosti, ako dokazujú bohaté voličky demokratov nechávajúce si napľuť do tváre. (Stále teda premýšľam, čo ich k tomu vedie – jediný ospravedlniteľný dôvod je azda rozšírenie zbierky bizarných zážitkov, ktoré všetci na svojej ceste životom chtiac či nechtiac nazbierame, ale len skutoční majstri sú schopní a ochotní sa pre perly do bahna potápať dobrovoľne.)

Race To Dinner je síce populárny, ale rozhodne nie ojedinelý projekt svojho druhu. Podujatí adresujúcich domnelú bielu vinu je toľko, že sociálny masochista musí chrčať blahom. Od verejných projektov a akademikov po postavy typu kartárky Jolandy. Priznám sa, že pre tých mám slabosť, na rozdiel od suchárov za katedrou. Len taká koučka menom Wanda ma vyložene upútala tvrdením, že svalová hmota belochov je prirodzene rasistická, ale ona ju to dokáže odnaučiť. Ako sa toto robí? Keby som mala o podobné služby záujem, idem za Wandou

.Je to najskôr svalová pamäť, čo ma ako bumerang – ach, ospravedlňujem sa za kultúrne privlastnenie, to viete, som len beloška s internalizovanou túžbou utláčať a vylučovať – vracia späť k Race To Dinner. Agilné duo totiž dokázalo prísť s atraktívnou ponukou aj pre černošky, Hispánky, americké Indiánky a ďalšie marginalizované ženy a dievčatá (pomôžu im s „hľadaním autentického ja vo svete, v ktorom sú v podstate neviditeľné“). A to sa mi zase páči. Schopnosť obrať úplne všetky je doklad skutočnej inkluzivity.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.