Andrijan Turan

Kiná mojej mladosti nám všetkým vzal nový, nezmieriteľný, dravý kapitalizmus. V súčasnosti už nikoho nezaujíma, že pre nás vtedy nebezpečne mladých neslúžili primárne len na pozeranie filmu. Úplne bežne sme si ich premieňali na improvizované krčmičky, kde niekoľko fliaš počas predstavenia kolovalo medzi stále veselším publikom.

Kino mojej mladosti stálo za veľa, hoci cena lístku bola skôr symbolická, 3 až 5 korún (najväčšie peniaze, teda celých 10 Kčs, som vysolil za panoramatické Čeluste od S. Spielberga v kine Dukla). V kine mojej mladosti sme videli mnohé veľké filmy od svetových režisérov, ako boli Fellinni, Saura, Kurosawa, Kieslovski, Antonioni, Bergman, Szabó a mnohých ďalších. V súčasnosti si tieto filmy musíte objednať na digitálnych nosičoch, ak vôbec na nich už sú.

Na celý život mi zostal v pamäti film Solaris od Andreja Tarkovského z roku 1972, ktorý som videl ako dvanásťročný v kine Hviezda. Polovica našej ZDŠ išla vtedy povinne v rámci vyučovania na sovietsky film. Síce som ho dodnes celkom nepochopil, bol pre mňa skvelou pozvánkou na ďalšie filmy tohto veľkého ruského génia.

Cez Tarkovského filmy som sa dostal potom aj k iným dobrým ruským režisérom, ako Michalkov, Bondarčuk, Rou, Samsonov, Sokurov či Tabakov. Kde si dnes môžete pozrieť filmy režisérov z bývalého OST bloku, alebo republík bývalého Sovietskeho zväzu? No nikde. Nehovoriac o kinematografii africkej, ázijskej, juhoamerickej, ktorá sa do EÚ dostáva skutočne sporadicky.