So slovenskými a českými kolegami zo Štandardu, Echa a maďarského Hungary Today/Ungarn Heute sme sa rozhodli, že v našich médiách začneme rubriku, kde budú prispievať autori zo strednej Európy. Tento článok je úvodným maďarským príspevkom do tejto série. Skôr, než však začneme analyzovať spoločné, aktuálne problémy nášho regiónu, dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o niekoľko myšlienok o tom, čo ja ako Maďar považujem za strednú Európu.
Stredná Európa je historické a osudové spoločenstvo, ktoré síce existovalo po stáročia, do povedomia sa však prebudilo až po prvej svetovej vojne. Nevytvorila sa so zrodom národov, dokonca ani s túžbou národov po sebaurčení, ale s vytvorením novej politickej mapy po Versaillskom mieri. Ako identita sa zrodila v dôsledku rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku nových, dovtedy nepoznaných štátnych hraníc: na jednej strane ako dôsledok obáv, dokonca strachu z krehkosti nového pomierového usporiadania, a tiež z intelektuálneho a politického boja o zabezpečenie jej integrity. Na druhej strane, a to platí najmä pre nás Maďarov, je to pocit života s fantómovými bolesťami, ktoré sa stali súčasťou našej národnej identity. Bolesťami, ktoré vznikli oddelením historických území. V tomto nikdy sa nekončiacom zápase proti vonkajším hrozbám, ale aj pre neustále geopolitické umiestňovanie sa medzi našimi staronovými susedmi, nikdy sa nekončiace hľadanie suverenity a národnej identity, ale aj argumenty o spoločnej príslušnosti, vytvorili akúsi stredoeurópsku identitu.
Nikto to takto neplánoval, nikto sa o strednú Európu neusiloval, takéto historické a kultúrne spoločenstvo ani nemohlo vzniknúť vedome. Historické okolnosti jednoducho spôsobili, že sa to „nemohlo nestat”.
Po vojne, v roku 1918, sme zrazu zistili, aké je v skutočnosti Rakúsko malé, a predstava veľkého brata vo Viedni, ktorá naše národy po stáročia takmer hypnotizovala, sa v úžasne krátkom okamihu stala pre oslobodené národy absurdným historickým blufom.
Samozrejme, nebol to rakúsky bluf, ktorý držal monarchiu celé stáročia pohromade, a národy v nej v akomsi babylonskom zajatí, ale mnoho vrstiev väzieb, ktoré mali Habsburgovci s ostatnými rodmi a panovníkmi, ktorí vládli Európe. Boli to cárske, pruské a iné mocenské záujmy, ktoré poskytovali rakúskemu blufu silu, autoritu a legitimitu.
Po jeho páde sa však naše národy ocitli v akomsi vyhnanstve na periférii, v neustálom procese boja a hádok o presadenie vlastného členstva v európskom klube, do ktorého nám skoršie nepriamo poskytovala vstup monarchia. Nepodarilo sa to a stále sa to nedarí. Tento exil je stále určujúcim aspektom nášho stredoeurópskeho vedomia.
Po zmene režimu v roku 1989 nadobudla táto stredoeurópska myšlienka dovtedy neznámu a nevídanú podobu: spoluprácu krajín Vyšehradskej štvorky.
Bol to veľmi špecifický okamih, keď nám ani konkurenčná identita globalizmu neodvádzala pozornosť od seba navzájom, neprekážala ani polarizácia ľavice a pravice, ani iná podoba polarizácie, ktorú poznáme dnes, nebránila v tom, aby sme sa navzájom objavili. Bol to vtedy príspevok troch konkrétnych lídrov, ktorí pomohli svojim národom cez nepriateľské sovietske objatie do priateľského európskeho exilu, ktoré podpísali dohodu o spolupráci. Bolo to niečo, čo predtým nikdy nebolo, ale čo sa stalo nevyhnutným. Naši bardi, Walesa, Antall a Havel: takmer nikto nerozumel súčasnosti lepšie ako oni, nemohol oceniť vážnosť historického okamihu, ale ani jeden z nich nemohol tušiť, že kladú základy platformy posteurópskeho prežitia svojich národov, aké sa neskôr už nebude dať zopakovať. Slovák tam vtedy nebol, ale dnes už by V4 bez Slovákov strácala zmysel, tak organicky sa spolupráca vyvinula.
Mnohí dnes hovoria, že aliancia Vyšehradskej štvorky je anachronizmus, že pre ňu neexistuje historický precedens. Majú v tom pravdu asi do tej miery ako tí, ktorí celý koncept "strednej Európy" označujú za anachronizmus, Európu za umelý pojem, národy za historickú utópiu. No ak z našej civilizácie a kultúry odstránime takéto anachronizmy, utópie, koncepcie založené na historickom konsenze, zostane nám obraz Európy, ktorý je približne taký, ako si náš kontinent predstavuje priemerný americký stredoškolák. Stovežatá Praha, maďarský guláš a slovenský bača.
Mnohí ľudia však tvrdia, a okolo tejto myšlienky sa už formujú politické strany, že koncept strednej Európy aj V4 je zastaraný, pretože máme Európsku úniu, ktorá to všetko robí zbytočným. Nová, celoeurópska identita, solidarita založená na nadnárodných ideáloch, ktorá nám, malým národom, konečne ponúka členstvo v starom klube, je vraj slávnym ukončením sto rokov trvajúcej samoty a exilu. Ak však na chvíľu načúvame koncepčnému systému a novej euromorálke, ktorá sa buduje a ktorá hlása nadnárodnú Európu, rýchlo pochopíme, aká je v skutočnosti štrukturálne protieurópska. EÚ je len placebo riešenie pre identitu popierajúce multikultúrne národy. Pre nás to predstavuje ilúziu, ktorá akoby realizovala utópiu rovnosti a zasvätenia do veľkého posthabsburského európskeho klubu.
Nanešťastie je to všetko len tá ilúzia. Pre tých, ktorí podobne ako Maďari veria, že národná suverenita je nedotknuteľná, je pocit exilu a periférie takmer hmatateľnejší ako kedykoľvek v minulom storočí. Pod novou zástavou, s novým politickým slovníkom v rukách, ale aj tak sme dnes obklopení všetkými zložkami a aktérmi modernej verzie Mníchovského dohovoru 21. storočia. Obetovanie nášho práva na sebaurčenie, porušenie nedotknuteľnosti našich hraníc, je pre členov starého veľkého klubu stále prijateľnou obetou, aby napravili svoje vlastné chyby. Ak urobia kompromis, môže to byť len na náš úkor. Ak nebudeme posilňovať stredoeurópsku identitu a spoluprácu, je len otázka času, kedy tak znovu urobia.
Kto nevidí, že stará, kresťanská, občianska Európa, Európa národov, bola takmer úplne odsunutá k nám, do stredoeurópskej sféry, je úplne slepý. To, čo ju obklopuje, je dnes len globálna dedina. Odtiaľto už nemáme kam ísť, musíme sa posilniť práve tu, a postaviť sa úlohe, ktorá nás čaká.
Na to budeme potrebovať jeden druhého viac ako kedykoľvek predtým.