Vojna s Ruskom je nový európsky tmel. Ako by na to mala reagovať stredná Európa

Vojna dnes nahradila motív mieru v pozadí európskeho zjednocovania. Zdá sa, že Putin ako spoločný nepriateľ môže Európu stmeľovať ako máločo iné. Ak však má byť stredná Európa miestom mieru a prosperity, potrebuje prehodnotiť vlastné geopolitické mentálne nastavenie. Píše profesor Petr Drulák.

Premiér Fico šokoval nedeľným prehlásením, že mu behá mráz po chrbte z toho, o čom majú v Paríži rokovať šéfovia európskych vlád. Po pondelňajšej tlačovke prezidenta Macrona by malo mraziť všetkých Európanov. Vojnu na Ukrajine, ktorú vyprovokovali Anglosasi, sa chystajú prevziať Európania. Nielen preto, že niektorí z nich urobia Američanom to, čo im vidia na očiach. Ale niektorí začínajú vo vojne s Ruskom nachádzať nový tmel európskeho zjednocovania.

Na podporu vojny vzniká podivná koalícia britských euroskeptikov, kontinentálnych atlantistov, eurofederalistov a východoeurópskych rusofóbov. Britskí euroskeptici a kontinentálni atlantisti stavajú aj do budúcnosti na USA, urobia čokoľvek, aby poslúžili Američanom. Dobre vnímajú, že vojna na Ukrajine prestáva ich mocných ochrancov baviť a že by ocenili väčšie európske zapojenie. Európski federalisti, naopak, snívajú o silnej a samostatnej Európe, neveria v budúcnosť NATO a hovoria o európskej strategickej autonómii. Putin ako spoločný nepriateľ môže Európu stmeľovať ako máločo iné. Východoeurópski rusofóbovia sú pripravení pustiť sa do čohokoľvek, o čom sú presvedčení, že oslabí Rusko. Ťažko by sme našli inú otázku, na ktorej sa dnes zhodnú britský premiér Sunak, francúzsky prezident Macron, predsedníčka Európskej komisie Leyenová a poľský prezident Duda.  

Eurofederalisti vždy potrebovali mocný motív, ktorý by odôvodnil posilňovanie bruselského centra a oslabovanie členských štátov. Spočiatku odkazovali na európsky mier založený zmierením medzi Francúzskom a Nemeckom. Mier však čoskoro zovšednel a eurofederalisti museli hľadať nové spojivo, ktorým by Európanov presvedčili o nutnosti ďalšej centralizácie.

Novým tmelom sa stáva prosperita, ktorú mal priniesť jednotný trh a voľný obchod. Dokáže prepojiť takých odlišných politikov, ako boli nemecký konzervatívec Kohl, francúzsky socialista Mitterand a britská euroskeptička Thatcherová. Neskôr pribudla spoločná mena a prepájanie hospodárskych politík. Napriek nesporným čiastkovým prínosom bol dosah týchto krokov na prosperitu sporný. Jednotný trh s voľným obchodom priniesol výhody európskym spotrebiteľom, ale, ako pripomínajú protesty poľnohospodárov, časť výrobcov zničil. Mnoho štátov a firiem profitovalo zo spoločnej meny, ale Taliansko a Grécko za to draho zaplatili.

Eurofederalisti preto po kríze eurozóny radšej prestávajú hovoriť o prosperite a presedlávajú na ľudské práva. Európa má byť posilnená strážením demokracie, riadením migrácie a kontrolou klímy. Európsky projekt sa nanovo definuje presadzovaním práv sexuálnych menšín, moslimov a migrantov, a zavádzaním klimatických práv. Ľudské práva však Európu stmeľujú len pre progresivistickú elitu, inak Európu rozdeľujú. Masová migrácia hĺbi priekopu medzi elitou a ľudom, bruselská koncepcia ľudských práv a demokratických hodnôt odcudzuje východnú Európu od západnej. Keď dnes eurofederalisti navrhujú odbúravať jednomyseľnosť, nemajú v rozdelenej Európe najmenšiu šancu.

Tvárou v tvár civilizačnému nepriateľovi sa to môže zmeniť. Európska vojna sa dnes pravdepodobne stáva rovnakým motívom európskeho zjednotenia, akým bol svojho času európsky mier. Určite možno namietať, že niečo také by bolo šialené. Európske vojenské schopnosti sú v porovnaní s ruskými smiešne; Rusi majú možnosť kedykoľvek vymazať z mapy akékoľvek európske veľkomesto bez toho, aby Európa mohla adekvátne reagovať. To Európania vedia. Ale uvedomujú si všetky dôsledky? S akým odporom sa stretol Green Deal ničiaci tunajší priemysel a poľnohospodárstvo? Na aký odpor narazilo plošné covidové očkovanie, ktoré poškodzuje zdravie mladých ľudí? Ukazuje sa, že dobre pripravená propaganda časť ľudí presvedčí a časť zastraší. Nie je zrejmé, či má európska schopnosť sebadeštrukcie vôbec nejaké hranice. 

Od minulého roka sme výrokmi vysokopostavených generálov a prominentných komentátorov systematicky pripravovaní na vojnu s Ruskom. Parížske stretnutie bolo ďalším medzníkom. Ako konštatoval Macron, zatiaľ nie sú európski lídri jednotní. Niektorí nasadenie svojich vojsk vylučujú, iní ho pripúšťajú. Zo zdrojov blízkych gréckemu premiérovi vyplýva, že do prvej skupiny patrí Fínsko, Slovensko, Rumunsko, Bulharsko a Grécko a patrí do nej aj Maďarsko, ktoré v Paríži ani nebolo.

Na vojenské zapojenie sú, naopak, údajne pripravené Spojené kráľovstvo, Poľsko a Pobaltie. Z Macronovej tlačovky vieme, že ho do budúcnosti nevylučuje ani Francúzsko. Zvyšok účastníkov počas tejto vášnivej debaty pravdepodobne mlčal.

Nemecko však dalo ústami svojho kancelára Scholza na známosť, že s nemeckými vojakmi nikto nemôže počítať. Od atlantickej a eurofederalistickej vlády v Berlíne ide o odvážny postoj. Jedným z cieľov parížskeho stretnutia vraj dokonca malo byť jeho nalomenie. Nielenže sa Nemecko zdráha uvažovať o priamej vojenskej angažovanosti, ale dokonca odmieta poskytnúť Ukrajine balistické rakety Taurus, ktoré by dokázali zasiahnuť ruské územie a ktorých nasadenie by vyžadovalo nemeckú obsluhu. Scholz čelil tlaku Paríža a Londýna tým, že verejne upozornil na ich existujúce, doteraz utajované vojenské zapojenie do vojny práve prostredníctvom obsluhy podobných raketových systémov, a vylúčil, že by Nemecko nasledovalo ich príklad.

Berlín vo veľkých európskych otázkach uplynulého desaťročia neomylne volí ideológiu proti realite: odmieta jadrovú energiu a podporuje masovú migráciu, Green Deal, zrušenie práva veta či progresivistické chápanie demokratických hodnôt. V otázke Ukrajiny na rozdiel od mnohých iných aspoň váha, dôvody sú hlboké. Na rozdiel od Francúzska a Spojeného kráľovstva je súčasný nemecký režim založený na desivej skúsenosti z poslednej východnej výpravy.

Ale Nemecko v tom nie je samo. Hlas mieru a zdravého rozumu dnes, paradoxne, prichádza z Balkánu poznamenaného konfliktmi, korupciou a nestabilitou, zatiaľ čo z dvoch kolísok západnej demokracie a inak úspešného Pobaltia sa šíri vojnový fanatizmus.

Znamená to dve veci: prehodnotiť zaužívané schémy mentálnej geopolitiky a uvedomiť si, kde sú hranice stredoeurópskeho priestoru, ak má byť miestom mieru a prosperity.