Ako a za akých okolností sa to stalo, sa možno niekedy v budúcnosti ešte dozviete, teraz je však dôležité vedieť len toľko, že v roku 2010 som sa spolu so svojou mladou manželkou a takmer jednoročným synom, vtedy ešte jediným dedičom nášho skromného, vtedy ešte prakticky nijakého majetku, rozhodol presťahovať z bratislavského Starého mesta na akési košické sídlisko... No.. ehm.. akési sídlisko..

Nebudem sa teraz rozpisovať o tzv. Terase, čiže mestskej časti Košice–Západ, pretože toto fenomenálne urbanisticko-architektonické veľdielo minimálne európskeho významu si zasluhuje omnoho viac priestoru, ako mu v tomto formáte môžem poskytnúť. Teda aj o tom konkrétnejšie až nabudúce.

Nuž, aký taký úvod do problematiky by sme za sebou mali, teraz už vážne. Veď jedna vec je zmeniť GPS svojho života a vec druhá je samotné prijatie a stotožnenie sa s novým miestom. Veď ono nie je úplnou samozrejmosťou, aby sa človek s niečím takým automaticky naplno zžil. Povedzme si úprimne, niektorí ľudia sa nezžili nikdy. A o to asi aj ide, buď si nové bydlisko zamilujete na prvý pohľad, na prvý rok, alebo nikdy. S tým, že budete dúfať, že si niekedy aspoň zvyknete.

Ja som sa, priznám sa, zamiloval prakticky okamžite. Čo všetko je v Košiciach hodné mestskej lásky, o tom pochopiteľne tiež až niekedy nabudúce, povedzme v ďalších desaťtisíc dieloch. Áno, hĺbka košickej krásy je tak impozantná a možno ani tento z brucha nastrelený počet by nestačil.

Dobre a teraz už stopercentne seriózne. Cítim a cítim, že to cítite aj vy, že sa mi akosi ťažko darí dopracovať k tomu, čo sľubuje samotný nadpis. To je taká vec, že tiež sa dá povedať, ako sa to vezme. Mne sa to nedarí trochu až zámerne, pretože písať o Košiciach a nezblúdiť každú chvíľu myšlienkami k ich zvodom, to by bol možno až hriech k tomu neskĺznuť. Ale dobre, budiž (v rámci národného menu budiš).

Takže kedy? Kedy človek zrazu dokáže bez mihnutia brvou vyhlásiť tú vzletnú frázu.. ba kieho frázu, je to skôr niečo medzi intímnym vyznaním a slávnostnou prísahou, skrátka vetu v znení „som Košičan“? Neviem ako to bolo pri iných ľuďoch a v ich prípadoch, ale u mňa to boli tieto fázy, skúsenosti a prejavy.

V prvom rade človek porovnáva. A ja som porovnával Bratislavu a Košice. Bratislava nemala šancu vtedy a dnes by už nemala ani paródiu na šancu. Prečo a v čom? Bystrejší z vás už vedia, že až na budúce...

V druhom rade, keď má v sebe človek ten ušľachtilý sklon k stádovitosti menom „fandenie svojmu obľúbenému športovému klubu v úrovni pravidelného navštevovania jeho zápolení na verejných štadiónoch a hracích plochách“, tak veľmi rýchlo a precízne zistí, ako na tom je.

Jedna vec je, keď príde do Steel Arény povedzme Trenčín. V poriadku, fandiť Košiciam, to sa akosi patrí, je to niečo ako fanúšikovské prískočné. Ale keď príde Slovan? Áno, tam sa to celé láme. Padne prvý gól a je jedno do ktorej bránky, vieš presne ako na tom si. Keď som to prvýkrát zacítil úplne naplno, pochopil som zároveň celé to opovrhovanie, celú tú frustráciu, celosť toho antibratislavského hejtu. A pochopil som to práve z titulu bývalého Bratislavčana. Neskôr viac, chápeme sa.

V treťom rade s významom radu prvého, ľudia. Keď sa cítiš lepšie v rámci ľudského prostredia. Je to také všeobecné ľudské prostredie, neskúmaš ho pod mikroskopom. Vlastne ho ani neskúmaš, len spätne sa niekedy nad ním v zamyslení pozastavíš. Je to vskutku veľké poznanie v živote, že ľudia, že celé mesto plné tých ľudí, sú v konečnom dôsledku omnoho väčšou ozdobou, dľa tvojho vkusu, ako bolo spoločenstvo ľudí vrátane teba samotného v meste pôvodnom.

Vo štvrtom rade, keď to dáte na papier. Oficiálne, technicky, dôkazne. Trvalý pobyt, ešpézetka, voľba do miestnych, mestských a župných zastupiteľstiev. To bola tiež lahôdka, keď na to prišlo. Cítite tam trochu irónie? Presne toľko jej tam bolo. A možno ešte o štipku viac.

A v piatom rade? V piatom rade vtedy, keď sa vás opýtajú odkiaľ ste a vy im suverénne, s parádnym bratislavským prízvukom poviete že „z Košíc“. Ha! Ten prízvuk! Tá jediná vec, ktorú som si ponechal. Na pamiatku.