Kedy sa stane z Bratislavčana Košičan

Košice si zaslúžia viac pozornosti a aj viac košických autorov. Štandard predstavuje nového fejtónistu a herca Národného divadla Košice, ktorý o svojom meste bude pravidelne písať. Začína tým najpodstatnejším, identitou.

Zmeniť svoje bydlisko, to sa stáva. Vlastne sa ani celkom nedá predstaviť, že by to niekto v dnešnej dobe nezažil. Všetci sa hýbeme. Lenže, nie je zmena ako zmena.

A moja zmena, to nebola Austrália alebo Guatemala. Kdeže, nič tak sprofanované a vo svojej podstate s ohľadom na dnešné časy totálne nezaujímavé. Ja som si trúfol na úplne inú ligu. Povedal by som až ligu majstrov.

Totiž, pred trinástimi rokmi som sa presťahoval zo supervyspelej a rozšíreným poznaním obdarenej Bratislavy do .. ako sa tomu, vždy s pravidelnou presnosťou a nikdy inak, hovorieva: metropoly východu!

Ako neurčito a takmer až smiešne mi to do 27 rokov znelo, naozaj sa nad tou spomienkou musím pousmiať. Vážne, veď čo si pod tým názvom mohol predstavovať taký bratislavský výrastok ako ja? Že metropola! Nejaká zabudnutá, možno o trochu viac ako iné, prerastená dedina. Ja vám dám metropolu! Nie som si istý, či je zrovna pocit hanby za svoje názory na Košice z mladosti úplne adekvátny, ale hrdý na ne rozhodne nie som.

Ako a za akých okolností sa to stalo, sa možno niekedy v budúcnosti ešte dozviete, teraz je však dôležité vedieť len toľko, že v roku 2010 som sa spolu so svojou mladou manželkou a takmer jednoročným synom, vtedy ešte jediným dedičom nášho skromného, vtedy ešte prakticky nijakého majetku, rozhodol presťahovať z bratislavského Starého mesta na akési košické sídlisko… No.. ehm.. akési sídlisko..

Nebudem sa teraz rozpisovať o tzv. Terase, čiže mestskej časti Košice–Západ, pretože toto fenomenálne urbanisticko-architektonické veľdielo minimálne európskeho významu si zasluhuje omnoho viac priestoru, ako mu v tomto formáte môžem poskytnúť. Teda aj o tom konkrétnejšie až nabudúce.

Nuž, aký taký úvod do problematiky by sme za sebou mali, teraz už vážne. Veď jedna vec je zmeniť GPS svojho života a vec druhá je samotné prijatie a stotožnenie sa s novým miestom. Veď ono nie je úplnou samozrejmosťou, aby sa človek s niečím takým automaticky naplno zžil. Povedzme si úprimne, niektorí ľudia sa nezžili nikdy. A o to asi aj ide, buď si nové bydlisko zamilujete na prvý pohľad, na prvý rok, alebo nikdy. S tým, že budete dúfať, že si niekedy aspoň zvyknete.

Ja som sa, priznám sa, zamiloval prakticky okamžite. Čo všetko je v Košiciach hodné mestskej lásky, o tom pochopiteľne tiež až niekedy nabudúce, povedzme v ďalších desaťtisíc dieloch. Áno, hĺbka košickej krásy je tak impozantná a možno ani tento z brucha nastrelený počet by nestačil.