Lex Pfizer v krajine voľnosti a rovnosti

„Boj proti sektárskej aberácii“ je oficiálne namierený proti tomu druhu guruov, ktorí odrádzajú svojich verných napríklad od chemoterapie. A to s prísľubom, že popíjanie cesnakovej šťavy, kloktanie dechtu či rituálny styk s Majstrom budú mať zhodné, teda vlastne úplne opačné, skrátka pre zdravie omnoho prospešnejšie účinky než „terapia založená na súčasnom vedeckom poznaní“, ktorým sa norma zaštiťuje. Kto práve zbystril, nestrávil posledné roky na samotke, v paralelnom vesmíre alebo v kóme.

Problém so „súčasným vedeckým poznaním“ zasadeným do úlohy politickej inštitúcie, samozrejme, odkryl covid, respektíve proticovidové opatrenia, pri ktorých výrobe i aplikácii sa z „Vedy“ s veľkým V stali modla aj obušok. Francúzska administratíva sa opäť vydáva cestou lekárskeho paternalizmu: v občanoch vidí nesvojprávne deti, ktorým by nemalo byť dovolené robiť vlastné – a pokojne bláznivé – rozhodnutia. Ale „moje telo, moja voľba“ tam zrejme platí len pre interrupcie.

Prichádza logická otázka, ako by sa zákon dotkol kritikov mRNA vakcín, ale napokon aj lockdownov, rúšok, rozostupov, krutej sociálnej izolácie detí a všetkých tých ďalších čísel podareného cirkusu, v ktorom ale dosť ľudí účinkovať nechcelo a ktorého program aj realizácia stále uniká zhodnoteniu. Dotkol by sa ich zásadne.

„Heretici“, ktorí by ostatných vyprovokovali „na opustenie terapeutického alebo profylaktického lekárskeho ošetrenia alebo sa ho zdržali“, by totiž mohli dostať pokutu až do výšky 45-tisíc eur alebo tri roky väzenia. Zamýšľaná norma sa už prezýva lex Pfizer. Hodnotili by francúzske súdy osobné skúsenosti s poškodením po covidovej vakcíne zdieľanej na sociálnych sieťach ako „sektársku provokáciu“? Osobne by som sa to dozvedela iba veľmi nerada.

Návrh zákona v každom prípade prešiel francúzskym Národným zhromaždením nielen bez búrlivých protestov, ktoré Francúzi vedia, keď chcú, ale aj bez zásadnejšej debaty. Otázky vyvstávajú dve. Ako je možné, že k obmedzeniu osobných slobôd kráčame čoraz chorľavejšie? A prečo sa podobný paškvil vylúpne práve v krajine voľnosti, rovnosti a bratstva?

Vzťah Francúzov k štátu je úplne iný ako náš. Vzhľadom na roky strávené v onej sladkej krajine a niekoľkým ďalším dlhším zahraničným skúsenostiam verím, že taká love-hate romanca, akú prežíva francúzsky občan a jeho štát, je skutočne kultúrne ojedinelá.

Nie nadarmo pozná každý Francúz scénu z päťdesiat rokov starého animáka o Asterixovi, v ktorej sa galský hrdina (po tom, čo úspešne vykonal nespočetné množstvo hrdinských úloh) snaží na úrade získať lajstrá a spektakulárne vybuchne. Francúzi veľmi dobre vedia, kde im čo nefunguje, a že je toho dosť, ale zároveň na svoj Štát (povýšený rovnako ako Veda) nedajú dopustiť a nejakým bazálnym spôsobom mu veria. Čo je niečím, čo s Francúzskom, rovnako ako s inými krajinami západnej Európy, jej východná polovica bytostne nezdieľa. História nie je najvľúdnejšia učiteľka, ale preto si základné lekcie odnesie aj pomalší žiak.

Bolo to dobre viditeľné práve počas covidu. Ak bolo u nás ťažké uvidieť ľudskú tvár, vo Francúzsku to bolo v podstate nemožné. Na ulici (ale aj v lese, v parku alebo od riadidiel bicykla, kde pritom zakrývanie povinné nebolo) len veľmi výnimočne prebleskol červený rúž. Ak si niekto lajsol vyjsť bez rúška, boli to takmer vždy mladé ženy, čo mi prišlo zaujímavé. Ale rúže tiež niečo stoja a dátum exspirácie nie je naťahovací. Francúzi o zmysluplnosti opatrení veľmi nediskutovali a nadriadených nebojkotovali, Štát s veľkým Š to vedel lepšie.

Masívna rezignácia na telesnú autonómiu vydláždila cestu norme, ktorá má (medicínsky nevzdelaným, ale celkom určite neskorumpovateľným) zákonodarcom dovoliť robiť lekárske rozhodnutia pre celý národ. Zástancovia zákona, samozrejme, tvrdia, že kriminalizácia verejných odporcov mRNA technológií by pomohla pri riešení „nebezpečných dezinformácií“ uprostred ďalšej globálnej pandémie, na ktorú sa okrem vojny s Ruskom zrejme tiež máme začať pripravovať.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.