Jozef Onačilla

Problémom nie je pozastavenie zákona, ale spôsob, akým ho Ústavný súd odôvodnil. Porušil svoju niekoľko desaťročí trvajúcu kontinuitu v názore, že rozhodovať možno iba o zákone zverejnenom v Zbierke zákonov.

Dôvod v podobe nenapraviteľných následkov možno obstojí. Ale dvaja sudcovia ponúkajú odlišné stanovisko, v ktorom poukazujú na rýchlosť rozhodnutia, ktorá bola zrejme na úkor jeho kvality. Pozastavené boli ustanovenia, ktoré požadoval zapracovať nielen samotný Ústavný súd, ale aj Európsky súd pre ľudské práva.

Sudca Peter Straka vo svojom odlišnom stanovisku vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024 hneď v úvode prezentuje výhradu, že sa nestotožňuje s väčšinou pléna Ústavného súdu o úplnom pozastavení účinnosti novely. Na rozdiel od väčšiny sa sudca Straka prikláňa k názoru, že hoci je jednoduchšie pozastaviť novelu celú, bolo potrebné preskúmať napadnutý predpis z hľadiska každého napádaného bodu, a venovať sa iba tým, ktoré skutočne prestavujú možné riziko neústavnosti už na prvý pohľad.

Procesná zložitosť celého procesu posudzovania novely by podľa sudcu nemala byť prekážkou, pretože v záujme ústavnosti je potrebné voliť vždy ten najmenej intenzívny postup, aj keď pôjde o postup zložitejší a značne komplikovanejší. Nevyčíta rozhodnutiu pozastavenie ako také, ale mal zvoliť komplikovanejšie riešenie výberu problematických ustanovení napr. o premlčaní. Pri pozastavovaní účinnosti je potrebné aplikovať princíp proporcionality a využívať tento inštitút len ako prostriedok ultima ratio. Sudca poukazuje na to, že všetky kľúčové obavy navrhovateľov bolo možné vtesnať do užšieho rámca a tomu prispôsobiť pozastavenie účinnosti.