Ako americké bábky škodia vlastným štátom

Diplomacia má tlmiť konflikty. Diplomati preto obvykle komunikujú umiernene a snažia sa vyhýbať ostrým slovám. Ak napríklad najvyšší politickí predstavitelia vyrieknu také slová, ktoré si druhá strana môže vysvetľovať ako nežiaduci obrat, diplomati sa pokúšajú vysvetliť, že vyrieknuté slová sú vytrhávané z kontextu alebo chybne vykladané. Prosto obmedzujú škody.

Na druhej strane občas sa profesionálni diplomati pustia do nediplomatickej rétoriky. S výnimkou prípadov profesionálneho zlyhania ide buď o demonštráciu sily, alebo o službu cudzím záujmom.

Keď pred rokmi francúzsky prezident Macron vyhlásil, že NATO je v stave mozgovej smrti a že Američania môžu predstavovať hrozbu pre Európu, šli jeho diplomati pri napravovaní škôd tak ďaleko, že ich Macron musel verejne napomenúť. Keď pred týždňom vyhlásil, že nevylučuje vyslanie francúzskych vojakov na Ukrajinu a zostal sám, uisťujú, že Francúzsko nič také neplánuje, a varujú pred ruskou propagandou.

Na americkom ministrovi zahraničných vecí Blinkenovi bolo minulý rok vidieť takmer fyzické utrpenie, keď prezident Biden po inak celkom úspešnom stretnutí so Si Ťin-pchingom označil svoj čínsky náprotivok na tlačovej konferencii za "diktátora".

Blinken vedel, že Číňania dobre chápu, že tu nejde o politologickú úvahu ohľadom odlišností medzi americkým a čínskym režimom, ale o urážlivý výrok na ich adresu. Tá časť amerického aparátu, ktorá má záujem na slušných vzťahoch s Pekingom, určite v zákulisí Číňanov uisťovala, že nejde o premyslený útok, ale o ďalší z Bidenových úletov. 

Čo keď však diplomati postupujú opačne? Sú situácie, keď diplomat môže dostať pokyn správať sa nediplomaticky, aby dostal druhú stranu pod tlak. Často takýmto spôsobom dávajú najavo svoju mocenskú prevahu západní veľvyslanci v strednej Európe.

Naposledy to urobil britský veľvyslanec v Bratislave, keď verejne poučoval premiéra Fica o Ukrajine. Keď niečo podobné robil pred pár rokmi americký veľvyslanec v Prahe, prezident Zeman dal najavo, že sa s ním nehodlá baviť. Podobne odkázali do príslušných hraníc aj amerického veľvyslanca v Budapešti.

Ale o pokusoch veľvyslancov demonštrovať silu vedia svoje aj v Berlíne. Pred rokmi ťažko predýchavali aroganciu, s ktorou ich úkoloval Trumpov nominant Richard Grenell. Po ruskej invázii na Ukrajinu zažili niečo podobné od ukrajinského veľvyslanca Andreja Melnika. Verejne urážal nemeckých politických predstaviteľov, ktorí nesúhlasili s neobmedzenou podporou Ukrajiny.

Ak by mu do plachiet vial iba vietor z Kyjeva, nič podobné by si nemohol dovoliť; zakrátko by sa stal v Nemecku nežiaducou osobou a balil by si kufre. Melnik však vedel, že za ním stojí aj Washington. Kufre si musel zbaliť, až keď začal verejne oslavovať Banderu. Aj Američania chápu, že v Nemecku, na rozdiel od takej Kanady alebo Pobaltia, zatiaľ stále ešte nie je možné uctievať nacistov, hoci by išlo o zaslúžilých rusovbijcov.

Melnik, medzitým povýšený na námestníka ukrajinskej diplomacie, obhajoval záujem svojej vlády s podporou ochrannej veľmoci. Sú však prípady, keď diplomati svojou dobre prepočítanou neohrabanosťou záujem svojho štátu poškodzujú. Príčinou môžu byť záujmy mocných ochrancov, ktoré v očiach týchto diplomatov prevažujú nad všetkým.

Tu pravdepodobne patrí aj nedávny útok chorvátskeho ministra zahraničných vecí Grlića-Radmana na srbského prezidenta Vučiča. Chorvátskemu ministrovi prekážal srbský prístup k Ukrajine a Vučiča označil za ruský satelit, ktorý si bude musieť vybrať medzi Európou a Ruskom.

Pripomína to neslávny výpad slovenského ministra zahraničných vecí Kačera proti Orbánovi z februára minulého roka. Najskôr tvrdil, že Maďarsko si nárokuje kus Ukrajiny, a potom sa dokonca na adresu susedov vyjadril vulgárne.

Obidva prípady sú ako cez kopirák. Káčer aj Grlić-Radman sú diplomati s veľvyslaneckými skúsenosťami, vedeli, čo robia. Na svojich diplomatických misiách boli socializovaní do západných štruktúr, Chorvát v Berlíne, Slovák vo Washingtone. Obaja nevyprovokovane zaútočili na susedný štát pre jeho postoj k Ukrajine, teda k otázke, ktorá sa netýka susedských vzťahov, ale ktorá patrí medzi hlavné záujmy Washingtonu v regióne.

V oboch prípadoch cielili na politikov, ktorí Washingtonu dlhodobo ležia v žalúdku. V oboch prípadoch poškodili krehký susedský vzťah, ktorý ich predchodcovia usilovne budovali. Nekonali ako svojprávni zástupcovia svojprávnych vlád, ale ako americkí agenti.

Na celej veci neznepokojuje najviac to, že Američania majú v strednej Európe na dôležitých miestach svojich ľudí, to na pôde atlantického impéria neprekvapuje. Znepokojujúci je smer, ktorým sa ich bábky uberajú.

Keď v 90. rokoch Američania do strednej Európy prichádzali, dávali jasne najavo, že tu chcú stabilitu a žiadne lokálne konflikty. Tlačili na urovnanie susedských sporov. Dnes sa to obracia opačným smerom.

A to je vážnejší problém ako nediplomatickí diplomati.