Víkendové čítanie: Muž so zázračnými rukami

Tretia kapitola

Zázrak sa každé ráno zopakoval. Každé ráno boli pazúry a drápy bolesti skrotené rukami, ktoré sa Himmler naučil mať rád aj s bolesťou, ktorú mu spôsobovali. Takto aj ten, kto trpí, miluje bolesť spôsobenú ihlou podávajúcou liek, ktorý mu uľaví. Tu však nešlo o liek a o nástroj. Dobrodenie, blaženosť záviseli od prstov jedného muža, dobrého tučného doktora s dobrou tvárou, s dobrým úsmevom, s dobrými rukami. Preto vítal Reichsführer Kerstena ako kúzelníka, ako čarodeja.

Hoci si však doktor zvykol na prekvapenie, na nadšenú vďačnosť svojich pacientov, keď ich zbavil bolesti, z ktorej už nedúfali, že sa môžu vyliečiť, Himmlerovo správanie ho ohromovalo. Nikdy mu nikto z jeho pacientov nepreukázal takú úctivosť, takmer až poverčivé velebenie. Kerstenovi sa pri Himmlerovi zdalo, že má v rukách zaostalé dieťa.

A tento muž, po Hitlerovi najmocnejší v Tretej ríši, a obávaný ešte viac než Hitler, tento muž, ktorého úlohou bolo zachovávať najväčšie a najhrozivejšie štátne tajomstvá, prejavoval neuveriteľnú indiskrétnosť. Keď sa pod Kerstenovými rukami upokojil, uvoľnil, ochabol, keď bol obeťou blaženosti podobnej tej, ktorú zažívajú nadrogovaní a ktorá potláča reflexy opatrnosti, strehu, Himmler mal potrebu nenútenosti aj v tom, kde by sa v normálnom stave mal na pozore pred všetkým a pred všetkými.

Dôverností sa dopúšťal vždy počas ošetrovania. Kersten mal pravidlo nechať nervom, ktorými manipuloval, približne každých päť minút oddych. Jedno sedenie, ktoré trvalo hodinu, tak zahŕňalo viacero prestávok, viacero páuz. Aby uvoľnil pacienta aj seba samého, Kersten v týchto intervaloch začínal rozhovor.