Víkendové čítanie: Muž so zázračnými rukami

Tretia kapitola

Zázrak sa každé ráno zopakoval. Každé ráno boli pazúry a drápy bolesti skrotené rukami, ktoré sa Himmler naučil mať rád aj s bolesťou, ktorú mu spôsobovali. Takto aj ten, kto trpí, miluje bolesť spôsobenú ihlou podávajúcou liek, ktorý mu uľaví. Tu však nešlo o liek a o nástroj. Dobrodenie, blaženosť záviseli od prstov jedného muža, dobrého tučného doktora s dobrou tvárou, s dobrým úsmevom, s dobrými rukami. Preto vítal Reichsführer Kerstena ako kúzelníka, ako čarodeja.

Hoci si však doktor zvykol na prekvapenie, na nadšenú vďačnosť svojich pacientov, keď ich zbavil bolesti, z ktorej už nedúfali, že sa môžu vyliečiť, Himmlerovo správanie ho ohromovalo. Nikdy mu nikto z jeho pacientov nepreukázal takú úctivosť, takmer až poverčivé velebenie. Kerstenovi sa pri Himmlerovi zdalo, že má v rukách zaostalé dieťa.

A tento muž, po Hitlerovi najmocnejší v Tretej ríši, a obávaný ešte viac než Hitler, tento muž, ktorého úlohou bolo zachovávať najväčšie a najhrozivejšie štátne tajomstvá, prejavoval neuveriteľnú indiskrétnosť. Keď sa pod Kerstenovými rukami upokojil, uvoľnil, ochabol, keď bol obeťou blaženosti podobnej tej, ktorú zažívajú nadrogovaní a ktorá potláča reflexy opatrnosti, strehu, Himmler mal potrebu nenútenosti aj v tom, kde by sa v normálnom stave mal na pozore pred všetkým a pred všetkými.

Dôverností sa dopúšťal vždy počas ošetrovania. Kersten mal pravidlo nechať nervom, ktorými manipuloval, približne každých päť minút oddych. Jedno sedenie, ktoré trvalo hodinu, tak zahŕňalo viacero prestávok, viacero páuz. Aby uvoľnil pacienta aj seba samého, Kersten v týchto intervaloch začínal rozhovor.

Ak chceme preniknúť a pochopiť hlboké vlákna neobyčajného príbehu, ktorý sa tu začína nadpriadať, treba si Himmlera predstaviť v týchto chvíľach stíšenia.

Vynára sa z ukrutných vírov bolesti nad hladinu podivuhodne pokojnej vody. Jeho obnažené, umŕtvené telo sa kúpe a pláva v bezhraničnej fluidite, blaženosti. Pozerá na ruky, ktoré ho vytiahli z priepasti. Spočívajú Kerstenovi na kolenách alebo ich má prepletené na mocnom bruchu. Nad nimi pozvoľna dýcha hrudník, mohutné plecia. Ešte vyššie sa usmieva široká, mäsitá, ružová, vľúdna tvár s dobrými a múdrymi očami. Všetko na dobrotivom kúzelníkovi vyzýva k dôvere, priateľstvu.

A Reichsführer, dvojako porazený najskôr bolesťou a neskôr zastavením tejto bolesti, Reichsführer, ktorého celé bytie je bez výčitiek či vášne oddané tým najtajnejším, najšpinavším, najkrvavejším úlohám, a ktorý nemôže mať iných kumpánov ako policajtov, špiónov, fanatických stúpencov alebo katov, Reichsführer Heinrich Himmler prejavuje neporaziteľnú túžbu konečne a aspoň raz prehovoriť bez zábran, podozrenia či špekulácie.

K tomu, aby sa rozrečnil o sebe samom, o svojej bolesti, ho vedie tá najprirodzenejšia pohnútka. Vždy sa bál rakoviny: jeho otec na ňu zomrel. Kersten ho upokojuje. Himmler sa vtedy ešte viac ponára do osamelosti, do spovede. Jeho utrpenie nie je len fyzické. Hanbí sa sám za seba. Divoko skrýva svoje potenie, svoju nevoľnosť, svoje kŕče. Je potrebné, aby ho nikto v jeho okolí nemohol ani len upodozrievať.

„Ale prečo?“ diví sa Kersten. „Byť chorý nie je hanba.“
„Je to hanba, keď velím SS, elite nemeckého národa, ktorá je sama elitou sveta,“ odpovedá Himmler.

A už je tam. Kersten počúva dlhú prednášku o germánskej krvi a sláve prisľúbenej SS za to, že je jej najčistejšou zložkou. Himmler s týmto úmyslom sám vyberá svojich vojakov podľa jedného vzoru: vysokí, atletickí, plavovlasí, modrookí. Musia byť neúnavní, navyknutí na všetky výkony, a z morálneho hľadiska tvrdí k sebe rovnako ako aj k druhým. Ako by on, Himmler, on, Reichsführer tých mužov, z ktorých chce spraviť nadľudí, ako by mohol pristať na to, že ich nechá uvidieť svoju telesnú úbohosť? V jeho rečnení náhle dochádza k dogmatickému, puntičkárskemu obratu. Neprestajne sa vracia k rasovej znamenitosti germánskeho národa a ku znakom, ktoré ju dokazujú: vysoká postava, predĺžená lebka, svetlé vlasy, modré oči. Ten, kto nemá tieto atribúty, nie je Nemcom hodným svojej rasy. Kersten sa veľmi ovláda. Ale nepochybne sa mu nedarí skrývať prekvapenie, ktoré v ňom vzbudzujú tieto slová, zatiaľ čo má pred očami úbohé telo, ktoré práve hnetie a ešte bude hniesť, mongoloidné lícne kosti, okrúhlu hlavu, čierne vlasy svojho pacienta, jeho tmavosivé oči. Himmler skutočne hovorí:

„Ja som Bavor, a Bavori, ktorí sú poväčšine tmavovlasí, nemajú tie črty, o ktorých hovorím. Ale tento nedostatok vynahrádzajú mimoriadnou oddanosťou Führerovi. Pretože skutočná nemecká rasa, čistota germánskej krvi, sa u človeka meria predovšetkým láskou k Hitlerovi.“

Oči, obyčajne také bezvýrazné, sa mu náhle rozsvietia. Monotónny hlas sa rozochveje prekvapivým dojatím. Himmler vyslovil meno poloboha. Od tej chvíle sa už nezastaví. Hitler je génius, aký sa rodí raz za tisíc rokov, a z nich je ten najväčší. Vyvolená, inšpirovaná bytosť. Všetko vie. Všetko môže. Stačí, aby ho nemecký ľud slepo poslúchal a dostane sa na vrchol svojej histórie.

Po týždni si Himmler úplne navykol rozmýšľať pred svojím doktorom nahlas.

Ukážka je úryvkom z tretej kapitoly knihy Muž so zázračnými rukami, ktorá vyšla vo vydavateľstve MONICQA PUBLISHING v roku 2020.