Inšpirujúci príbeh mladého influencera, hoci sa na prvý pohľad neskončil šťastne
Rozmach internetu a sociálnych sietí priniesol rôzne fenomény do všetkých oblastí života. Nemám na mysli iba voľne dostupnú pornografiu, ktorá na nás vyskakuje pomaly z každej stránky, ani úzkostné stavy ľudí, ktorí do digitálnej priepasti pozerajú viac, ako je zdravé. Všetky tieto temnoty, ako aj hlúpnutie národov, aj to priniesla doba sociálnych sietí a internetu.
Samostatným fenoménom sú hviezdy jednotlivých digitálnych platforiem. Už to človek ani nestačí vnímať, kto je tou star na Instagrame, na Tiktoku, na sieti X, na Telegrame alebo na seniorskom Facebooku.
Bahno internetu a sociálnych sietí však prináša aj pekné veci. Dostupné informácie a múdrosť celého ľudstva máme k dispozícii za pár sekúnd. No predsa spisy filozofov ani krása, ba ani múdrosť nie sú vyhľadávanými témami na sieti.
Zdá sa, že „sily svetla“ ťahajú na internete za kratší koniec. Dôvodov je niekoľko. Alebo svetlo nadobro zhaslo, alebo jeho poslovia žijú viac v skutočnom svete, v hmatateľnom priestore, v skutočných vzťahoch a v priateľstvách a nemajú kapacitu strácať čas na internete.
Ale možno je to iba klam a dobra je jednoducho menej. Preto je vzácne, ak sa z času na čas objaví kladný internetový hrdina s pozitívnym obsahom a veľkým zásahom. Veď aj samotný pápež je na sociálnych sieťach.
Lietajúca vaňa a korčule na vŕtačkový pohon
Chcel by som však dať do pozornosti knihu od nemeckého hrdinu YouTubu menom Philipp Mickenbecker. Kniha sa volá Moja Real Life Story a tá vec s Bohom. Na Slovensku ju máme preloženú a vydanú vďaka saleziánom a ich vydavateľstvu Don Bosco.
Philipp sa narodil v roku 1997 a zomrel v roku 2021. Na Slovensku jeho príbeh nie je známy, ale vo svete silno rezonoval, zvlášť v nemecky hovoriacich krajinách. So svojím bratom dvojičkou Juliusom a tiež so sestrou Elli založili a vypiplali YouTube kanál, ktorý má aj dnes tri roky po Philippovej smrti 1,73 milióna sledovateľov. Kanál sa volá The Real Life Guys.
Podstatou tohto internetového fenoménu boli podivuhodné, veľmi zručne vyrobené zlepšovacie návrhy. Napríklad video s kolieskovými korčuľami, ktoré sú poháňané vŕtačkami, má viac ako dvanásť miliónov pozretí. Do širšieho povedomia sa Real Life Guys dostali s videom lietajúcej vane, ktorú sami skonštruovali. Na vaňu namontovali niekoľko dronov a vzlietli s ňou nad pole. Toto video obletelo svet, zarezonovalo aj v správach najväčších spravodajských televízií a zdieľali ho aj svetové agentúry.
Rebelantský duch už na škole
To je jeden rozmer života internetových hviezd. Oveľa cennejší je však pohľad do duše, do vnútra, do srdca mladého Philippa, ktorý nám predstavuje v spomínanej knihe.
„Nielen my sme boli extrémisti, ale aj naši rodičia. Povedal by som, že boli extrémne nábožní. Našimi detskými očami sme ich vieru vnímali len ako dodržiavanie nekonečného množstva prísnych a pre nás úplne nepochopiteľných príkazov. Najhoršie pre nás bolo svätiť sviatočný deň.
Znamenalo to, že v takýto deň sme nesmeli robiť absolútne nič, čo nás bavilo. Nudili sme sa na smrť, hoci sme nevedeli prečo a časom sme sviatočný deň úplne znenávideli. Podobne to bolo aj s ostatnými pravidlami, ktoré u nás doma platili. To nás katapultovalo práve na opačný pól. Všetko sme spochybňovali a pýtali sme sa na dôvody. Už v škole sa mnohí učitelia sťažovali na nášho rebelantského ducha.“
Ďalej Philipp píše, že až do štvrtej triedy základnej školy on a jeho súrodenci do školy vôbec nechodili. Vzdelávali sa doma. Väčšinu času však trávili v otcovej dielni, kde majstrovali rôzne vynálezy a cibrili schopnosti, ktoré im o pár rokov priniesli celosvetové uznanie.
Vzdelávala ich mama na domácom vyučovaní a bolo to jedno z najlepších období v živote, ktoré im dalo dobré základy. Využívali ich pri každej činnosti, do ktorej sa pustili.
Dozvieme sa tiež, že Philippovi rodičia mali kvôli domácemu vzdelávaniu opletačky so súdmi a museli platiť pokuty, lebo v Nemecku domáce vzdelávanie nebolo vôbec štandardom. Od piatej triedy však už dvojičky začali chodiť do blízkej cirkevnej školy, ktorá im akýkoľvek druh náboženstva nadobro zhnusila. To sú tie paradoxy.
Z tejto školy boli dvojičky nakoniec kvôli správaniu vylúčené. V novej škole už fungovalo všetko riadne, no ťažisko svojich voľnočasových záujmov Philipp a Julius položili na filmovanie a fotenie prírody. Dokonca vyhrávali súťaže a DVD s ich filmami sa dobre predávali.
Ako sa začali Philippove problémy
V tom čase začal mať Philipp problémy s dýchaním a tiež s tým, že slabol, strácal silu. Všetko však popieral, naďalej sa premáhal. Nakoniec sa ukázalo, že mladý chlapec má rakovinu lymfatických uzlín v pokročilom štádiu. Lekári mu nedávali veľkú šancu na uzdravenie, ak nezačnú hneď s liečbou.
Philipp si na toto obdobie spomína takto: „Moju mamu to zasiahlo viac než mňa. Na spiatočnú cestu autom z vyšetrenia si už dobre nespomínam. Nedokázal som a ani som nechcel ukázať, čo cítim a navonok som asi pôsobil dosť vyrovnane. Okrem toho som vlastne ani nevedel, čo ma bude čakať. V takýchto situáciách sa viem dobre pretvarovať. Nedal som nič najavo, aby som to ostatným nesťažil. To prišlo na rad až doma, na záchode. Už som viac nevládal udržať tie natlakované emócie.
Najťažšie bolo pozrieť sa do tváre otcovi a bratovi a oznámiť im, že mám rakovinu. Boli na to práve tak málo pripravený ako ja. Tá správa ich zdrvila. Nemohol som vystáť ich súcitné pohľady. Chcel som zostať silný. Bol som zvyknutý všetko nejako zvládnuť, či už sám, alebo spolu s bratom. Bol som zvyknutý mať úspech, môcť robiť to, čo ma baví, to, čo chcem. No teraz vo mne narastal neznámy pocit bezmocnosti.“
Práve táto bezmocnosť a bezradnosť priviedli Philippa k tomu, že začal čítať Bibliu. Teraz k nemu prehovárala už úplne iným spôsobom ako v minulosti. Videl, cítil, že tie posolstvá, tie myšlienky sú adresované práve jemu. Aj tak však dlho nedokázal prijať fakt, že by Boh mohol existovať.
„Mnohí hovoria o zážitkoch s Bohom. Ja som vždy vyhlasoval, že nejaká hmatateľná a citeľná skúsenosť s ním by bolo jediné, čo by ma mohlo presvedčiť. Dovtedy som však nič také nezažil, aspoň nie také, kde by do úvahy nepripadalo iné vysvetlenie ako Boží zásah. A z cudzích skúseností som sa učiť nechcel.“
Philipp nie je jediný človek, ktorý hovorí o tom, že v bolesti, v bezmocnosti, v strachu pocítil veľkú potrebu komunikovať s Bohom. Neveriaci ľudia prisudzujú tento stav zúfalstvu človeka, ktorý sa chytá aj „slamky“, a tou slamkou myslia vieru v Boha.
„Sedel som v nemocničnom parku a potreboval som trošku nakopnúť. Vytiahol som si moju malú Bibliu a Boh ku mne vždy prehovoril a zakaždým presne tak, ako som potreboval. Bol som až dojatý, že sa o mňa tak stará. Práve o mňa, jedného z osemdesiat miliónov Nemcov. O mňa, ktorý teraz leží kdesi v nemocnici a je okolo neho toľko iných trpiacich a zúfalých ľudí. Akurát mne sa prihováral.“
Philipp odovzdal všetko svoje trápenie Bohu s tým, že ak Boh skutočne existuje, určite ho uzdraví. Áno. A tak sa aj stalo. Philipp sa uzdravil. Ďalej v knihe opisuje dilemu, ako a do akej miery komunikovať svoju vieru ďalej. Vyrovnáva sa s ňou práve písaním tejto knihy.
Za všetkým bola plť a riečna polícia
V roku 2016 súrodenci založili svoj YouTube kanál a zverejnili prvé video zo „skutočného života“. Bol to splav rieky Rýn na plti, ktorú si sami vyrobili. Počas tejto nebezpečnej plavby ich zadržala aj riečna polícia. Video má vyše milióna pozretí.
Do života súrodencov však zasiahla smrť. V marci 2018 mali naplánované lietanie v malých športových lietadlách. Lietadlo, v ktorom sedela ich sestra Elli, sa zrútilo a ona zomrela. Philipp píše o tomto dni ako o najsmutnejšom dni svojho života. „Aj keď nás veľmi utešovalo, že Elli je pri Bohu a že sa pri ňom má konečne dobre, nebolo ľahké zostať bez nej. Napriek tomu sme museli žiť ďalej. Náš svet prestal existovať, ale ostatný svet zostal nezmenený, ťažko sa to chápalo.“
Aj nečakaná sestrina smrť, aj ďalšie okolnosti nakoniec Philippa primäli, aby sa dal pokrstiť. „Nebolo to plánované, pravdaže nie. My nikdy neplánujeme. Ale to bolo presne to, čo som v ten deň mal urobiť.“
Philippovi sa rakovina vrátila. V knihe opisuje svoje pocity a tiež to, ako dúfa, verí a spolieha sa, že ho Boh zachráni aj druhýkrát. Tiež opisuje svoju nechuť ku klasickej chemoterapeutickej liečbe, ako ju odmieta, lebo už nedokáže zažívať všetku tú slabosť a bolesť, ktoré mu spôsobila. Všetko zveruje Bohu.
Kniha končí týmito vetami: „To je ten pravý, skutočný život, ktorý som vždy hľadal. Ani tie najbombovejšie akcie, najúžasnejšie dobrodružstvá či najsilnejší adrenalín mi nemôžu dať toľko radosti, toľko zmysluplnosti, toľko nádeje. Teraz sa pozerám na stenu v mojej izbe. Pred niekoľkými týždňami som na ňu namaľoval velikánskeho orla, ktorý rozprestiera svoje mohutné krídla a chystá sa vzlietnuť. A môžem len povedať, že verš napísaný vedľa neho platí na sto percent – Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu. Získavajú krídla ako orly.“
Príbeh Philippa Mickenbeckera je zaujímavý a je pozitívny, aj keď sa na prvý pohľad neskončil šťastne. Je to však autentické svedectvo o bohatom živote, ktorý sa dá prežiť, keď človek hľadá a nachádza Boha.
Jedna z posledných Philippových myšlienok hovorí o tom, že už nemá potrebu chodiť ani do protismeru, ani do slepých uličiek. Už sa necháva viesť Božou navigáciou.