Hrdinovia za Moravou

Na Sarajevo! Kričal dobrý vojak Švejk, keď ho tlačili na vozíku a mával barlami. Tak mi trochu pripadajú aj bojachtivé postoje niektorých českých politikov – osobitne ministerky obrany Černochovej a naposledy prezidenta Pavla, ktorý notoval svojmu hosťovi prezidentovi Macronovi, že by sa nemala a priori odmietať prítomnosť európskych vojakov na Ukrajine, napríklad vo forme akejsi asistencie. Tomu sa slangovo hovorí česká ulička.

A dovtedy, kým tam Česi tú svoju asistenciu pošlú, dajú príučku zradným (podľa niektorých aj zbabelým) Slovákom. Česká vláda sa hrdinsky nestretne so slovenskou vládou, lebo minister Blanár si podal ruku s ministrom Lavrovom. No fuj! Už len z vyššieho mravného princípu. Lebo za riekou Moravou nie sú len Švejkovia, ale aj profesori morálnosti. Byť principiálnym moralistom je totiž aj výhodné. Ak je jeden nemorálny, tak je zlý a ten, ktorý ho odhalil, je dobrý.

Tak sme teda od pána profesora Fialu (toho času českého premiéra) dostali pravítkom po ruke. Určite si za to vyslúži od vrchného inšpektora z Bruselu pochvalu alebo aspoň pohladenie od komisárky Jourovej. A keby aj nie, sám má iste dobrý pocit vzorného žiaka.

O aké hrdinstvo ide? O zrušenie medzivládnych konzultácií. Čo to je? Iba to, že naše vlády sa raz za pol roka nezídu niekde na zámočku. Je to viac symbolické, než praktické. Ale bola to celkom pekná tradícia. Slováci však tohto honoru momentálne nie sú hodní, lebo Blanár sa stretol s Lavrovom v Turecku. Asi by mala česká vláda porozmýšľať, ako potrestať tureckých spojencov v NATO. To by len bolo hrdinstvo. Skoro také, ako keď poľský kráľ Ján Sobieski porazil turecké vojská pod Viedňou. Česi by napríklad mohli prestať dovážať turecký med.

Ale dokedy ministerka vojny Černochová niečo vymyslí, musí stačiť Slovensko. To je logicky priorita, keďže sme susedia a ešte k tomu aj mladší bratia (samozrejme aj sestry, aby sme boli rodovo korektní). Chápem, že z hľadiska histórie bolo ťažké odolať a neukázať kus toho správneho protektorstva. Ale aj úprimnej obavy. Nejaký pán Dvořák (nie ten komik), toho času minister pre európske záležitosti, ten si zaprorokoval, že Slovensko bude izolované. A nielen to. Naša pani prezidentka Čaputová už roní slzy, že strácame priateľov. Ale jej sa to plače, keď si ju kolega Pavel môže zobrať za poradkyňu, tak ako si Černochová zobrala za poradcu Naďa.

A teraz vecne. Príčinou prerušenia medzivládnych konzultácií je podľa premiéra Fialu to, že medzi SR a ČR existujú výrazné rozdiely v názoroch na niektoré kľúčové zahraničnopolitické témy. Samozrejme, ide o Ukrajinu. Aké sú teda tie rozdiely? Ťažko môžu byť v merite veci, lebo jedna aj druhá strana považuje Rusko za agresora a jeho napadnutie Ukrajiny za porušenie medzinárodného práva. Ani v skutkoch na úrovni EÚ to nebude, keďže Slovensko odsúhlasilo 50-miliardový balík pomoci Ukrajine a premiér Fico sa pracovne stretol s premiérom Ukrajiny. Rozdiely sú o úroveň nižšie a v podstate sú dva – príčiny vojny a forma pomoci. Slovensko ústami súčasnej vlády vidí príčiny vojny geopoliticky trochu širšie ako je len Putinom stelesnené ruské imperiálne zlo. A z pozície štátu trvá na humanitárnej pomoci Ukrajine, hoci nijako nebráni slovenským firmám dodávať tam aj muníciu. Lenže česká vláda považuje takúto názorovú nejednotnosť, takéto narušenie generálnej línie, priam za hrdelný zločin proti našim demokratickým hodnotám. Veď akoby to bolo, aby si každý myslel to svoje.

Zlé jazyky hovoria, že ak nabudúce budeme chcieť vedieť s predstihom, čo si myslí Praha, máme zavolať do Bruselu. Alebo poslať nášho proamerického Kaliňáka do Washingtonu a jemu to tam prezradia, ale možno až po rokovaní ministra Blinkena s Lavrovom. Také stretnutie sa, mimochodom, naposledy konalo presne pred rokom v Naí Dillí. Takže pozor, vážení v USA. Nemal by to ten Blinken skúšať znovu, lebo český minister Lipavský s ním raz dva preruší styky.