Dôvod, prečo si podobnú otázku nekladieme v prípade filmových scén, je samozrejmý. Až na to, že z filozofického hľadiska by nemalo byť samozrejmé nič. Prečo by malo byť prípustné zobrazovať brutálnu fikciu, ale už nie brutálnu realitu? Etická námietka je rovnako očakávaná ako replika, že takéto škrupule by zničili napríklad vojnovú fotožurnalistiku. Rozhorčenie nad zverejnením fotografie vnímam skôr ako príznak našej tendencie vzďaľovať sa od reality v prospech fikcie. Na danej snímke prekážala realita. Neprekáža aj inde?
Možno by sme to mohli nazvať konceptom prevráteného platonizmu. Podľa Platóna je omyl myslieť si, že zmyslový svet je skutočný; pravda je taká, že je len odrazom myslenia, ktoré jediné je skutočné. Nejde mi o to, či je skutočnosť v myslení alebo v zmyslovo vnímanom svete, ale o podstatnejšiu vec: dlho sa považovalo za nespochybniteľné, že to, o čo nám ide, je pochopenie a zobrazenie skutočnosti, akokoľvek brutálnej. Teraz sa zdá, že sme skôr prepadli obrazom a modelom, pomocou ktorých si realitu vytvárame. Naopak, zmyslovo vnímaný svet považujeme za trápny, traumatizujúci, zahanbujúci. Kdekoľvek sa zjaví, vyvoláva spory.
Günther Anders, konzervatívny revolucionár
Týmto prevrátením vzťahu medzi realitou a fikciou sa zaoberal Günther Anders, rakúsky filozof, novinár a spisovateľ, narodený v roku 1902 ako Günther Stern. Vo svojej dobe bol známejší najmä ako prvý manžel Hannah Arendtovej, s ktorou sa zoznámil na seminári Martina Heideggera. Neskôr spolu utiekli pred nacistami, najprv do Paríža a odtiaľ do Spojených štátov, kde sa v roku 1937 rozviedli.
Anders bol počas celého svojho života outsiderom, ktorý sa nepresadil v akademickom prostredí ani v žiadnej profesii. Jeho tvorba však bola tematicky prepojená. Vo všetkých svojich prácach – publicistických, filozofických a umeleckých – poukazoval na to, že moderná doba pozná dva spôsoby dehumanizácie: totalitnou vládou a technikou. V totalitnom štáte je človek likvidovaný fyzicky, v štáte ovládanom technikou sa rozkladá jeho ľudskosť sama. Netúži totiž po ničom tak veľmi ako po tom, aby bol rovnako dokonalý – a neľudský – ako stroj.
Tézy o technike napísané v 50. rokoch 20. storočia v knihe O starobylosti človeka svedčia o autorovej jasnozrivosti. Už mysliteľov postreh, že čím ľahšia je práca, tým náročnejší je voľný čas, nemusel mať v 50. rokoch minulého storočia veľký zmysel. Dnes, keď mnohí ľudia trávia svoj pracovný čas klikaním a večer sa ponáhľajú zničiť sa do fitness centra, tomu porozumieme ľahšie.
Anders čelil kritike za reakcionársky postoj k technológiám a mnohým sa zdalo smiešne, že pri tom vychádza zo židovstva. "Vždy a všade som považoval zákaz zobrazovať Boha za bezpodmienečne platný," potvrdzuje. Možno v tom bol kus reakcionárstva, ale Anders dokázal vystihnúť to, v čom je problém – slúžiť obrazom, aj keď nie sme Židia.
Úvodné slová knihy Niklasa Luhmanna Realita masmédií: "To, čo vieme o našej spoločnosti, ba o svete, v ktorom žijeme, sa dozvedáme z médií," možno preložiť do vety: "Svet sme premenili na obraz."
To je prvá stopa k hľadaniu odpovede na otázku, prečo sa nám realita zdá podozrivá. Pôvodne totiž realita nie je obrazom, ale skúsenosťou, ktorá k nám prichádza prostredníctvom piatich zmyslov a ako taká sa otvára rôznym perspektívam.
Zobrazovaná realita je sploštená na jeden zmysel. A predsa, v dobrom obraze cítime realitu – preto nakoniec ani Anders obrazy nezatracoval, len namietal, že v prevažne vizuálnej kultúre strácame významný kus reality.
To, že za obrazom cítime realitu, znamená, že sa napríklad bojíme skutočných ľudí, ktorí nie sú generickými filmovými hrdinami. Napriek našej funkčnej zameniteľnosti sme pre svojich blízkych jedineční. Jedinečnosť má ešte jeden rozmer: napriek všetkým vzťahom a spoločenstvám sme nevyliečiteľne osamelé bytosti a keď je nám najhoršie, je nám najhoršie, pretože to cítime.
To, že ľudia na rímse filozofickej fakulty nemali oporu vo vzájomnej zameniteľnosti, to, že sa zrazu objavila ich jedinečnosť, ich osamelosť, ich úplná zraniteľnosť, to všetko boli dobré dôvody, prečo ich fotografie neprezentovať.
Ale čo ak je to jediný obraz, ktorý dáva zmysel? Čo ak tento „zádrhel“ upozorňuje na to, že by sme mohli zariskovať a že etika nie je všetko?
Možno majú dokonca len tieto fotografie, pri ktorých pociťujeme ostych, zmysel. Podozrenie nevytvárať obrazy je signálom, že sme v kontakte s realitou, ktorá ešte nebola úplne transformovaná do obrazu. Obraz takejto skutočnosti má čo povedať.
Fantómový svet
Reprodukcia je dnes dôležitejšia ako originál, tvrdí Günther Anders. Aj táto myšlienka má v ére Instagramu väčší zmysel ako v 50. rokoch 20. storočia, keď autorovo dielo vznikalo. Je riskantné chcieť vyzerať ako modelka; je triezvejšie chcieť vyzerať ako zobrazená modelka. Telesná realita – pravdepodobne aj tej modelky – pôsobí trápne.
S touto koncepciou sa spája niekoľko problémov. Ak svet k nám prichádza v podobe obrazu, stretávame sa s ním už ako s úsudkom. Z nejakého dôvodu ho niekto zachytil, prehnal cez filtre, nasvietil ho. Vracia sa nám tu súvislosť so židovským zákazom zobrazovania Boha, ostražitosť voči obrazom.
Keď človek číta argument, ktorý sa pred ním odvíja, alebo ho počúva, tak ho zvažuje, prijíma alebo odmieta. Takto kriticky však obrazy čítať nevieme. Vždy sme pod ich vplyvom. Poznávať svet predovšetkým prostredníctvom vizuálnych médií znamená menej o svete premýšľať a viac ho konzumovať. Spontánnosť na strane vnímateľa je utlmená.
Technológie ju ešte viac tlmia. Stroje a veci s nami komunikujú, dávajú nám pokyny, vzbudzujú naše vášne. Aj tu si môžeme všimnúť obrat: my nevytvárame veci podľa potrieb, ale veci – často prostredníctvom ich zobrazenia vo vizuálnych médiách – vytvárajú naše potreby.
Naša oddanosť smartfónom všeličo ilustruje. Neurológovia už poznajú prípady fantómovej bolesti, keď ruka nedrží mobilný telefón. To, že sme spojení s technológiami aj pri umieraní, dojemne ilustrujú prípady ľudí, ktorí uprostred katastrof volajú domov, aby sa rozlúčili.
Prometheovský ostych
Hocijaká práca dnes nie je o kreativite, ale o schopnosti dohliadať na stroje, ktoré prácu vykonávajú. Dôležité je strojom neprekážať a dodávať im správne vstupné dáta. Akonáhle sa vyskytne chyba, pravdepodobne bol pri tom ľudský faktor. Ľudský faktor sa prejavil ako jedinec, ktorý býva unavený, roztržitý, nahnevaný.
Proti týmto prejavom bojujú vedci zlepšovaním úbohého človeka: často potom hovoria o jeho "hacknutí". Máme sa stať odolnejšími voči únave, starnutiu, emóciám, v ideálnom prípade aj voči smrti. Že sa to nezaobíde bez vpravenia technických vymožeností do tela a že sa tak človek stane hybridom, je samozrejmé.
Tak ďaleko však ešte nie sme. Voči strojom vnímame starobylosť alebo "zaostalosť" človeka, ako znie názov Andersovej najslávnejšej knihy. To neznamená, že sa pri počítači, na ktorom píšem tieto riadky, hanbím, ale že človek je často nešťastný zo svojej neschopnosti držať krok s tempom, ktoré nastavili stroje a technológie.
Toto trápenie podľa Andersa spočíva v neschopnosti prestať byť človekom, ktorý potrebuje čas, dokonca aj na spracovanie vlastných emócií. Koniec koncov, neostáva nám iné, ako sa stať – napriek všetkým psychoterapiám – emocionálne negramotnými. Nad tisíckami mŕtvych krčíme ramenami; takéto zúfalstvo je mimo našej predstavivosti. Ale keď sa objaví utrpenie jednotlivcov v našej blízkosti, považujeme to za príliš dotieravé a označujeme za neetické sa na to čo i len pozrieť. Aj to je prometheovský osud: vytvorili sme si svet, ktorý si nedokážeme predstaviť ani precítiť.
O starobylosti rodičov
Napriek tomu je to zarážajúce. Človek trpí tým, že nie je taký dokonalý ako stroj? Trpí tým, že je jedinečný? Veď autentickosť je heslom dňa, a to aj z pohľadu umelej inteligencie. Ak by sme sa pridŕžali Andersovej úvahy, pravdepodobne by sme povedali, že autenticita dnes nespočíva v tom, že sa človek stáva sám sebou, ale v tom, že je schopný nestať sa sám sebou – teda že je schopný zdokonaľovať sa ďaleko za hranice východiskového trápneho materiálu. Jedinečnosť spočíva v schopnosti vedieť sa dokonale prispôsobiť technologickému svetu, a tak vyniknúť nad ostatnými fosíliami, ktoré nestíhajú držať krok. Výnimočný človek je ako stroj.
Potiaľto je autentické sťažovať sa, že človek nie je dostatočne dobrý. Nakoniec, tomuto až náboženskému konfesionalizmu sa mimoriadne darí. Dlho bolo populárne zvaľovať vinu za pocity nedostatočnosti na rodičov. Ale nie sú to zabudnuté postavičky? Nie je skôr ako netaktná poznámka matky pravým pôvodom pocitov nedostatočnosti to, že sme neustále vystavovaní nedosiahnuteľným obrazom a stavaní pred nezvládnuteľné výzvy?
Veď aj diskusie o reprodukčných technológiách a napokon aj o tom, ako málo sú matka a otec potrební pre život dieťaťa, svedčia o tom, že rodičia sú často vnímaní ako fosílie. V tomto má nadvláda obrazov a technológií nad ľuďmi aj svoje prednosti. Ak sú pre nás stroje a algoritmy podstatnejšie ako ľudia, aj bolesť zo zlých vzťahov sa môže stať minulosťou.
V čom je teda odskutočňovanie problematické? Je to akoby sme si z obrazov vytvorili palác, ale sami žijeme v psej búde. Z pohľadu paláca vyzerá psia búda mimoriadne žalostne. Vyfotografovať ju? Je to etické? Určite nie je. Aspoň v prípade, keď je neetické čokoľvek, čo niekoho zraní. Ale možno je to správne aspoň v tom zmysle, že nakoniec nezostáva nič iné, len hľadať realitu pod nánosmi obrazov a znovu sa k nej hlásiť.
Andersovi vyčítali jeho reakčnú konzervatívnosť. On sám sa považoval za ľavičiara a revolucionára. Hovoril, že by rád zmenil svet, dokonca radikálne. Len ho musí najskôr nájsť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.