Svet poznávame prostredníctvom vizuálnych médií. Menej o ňom premýšľame a viac ho konzumujeme
Je prípustné fotografovať reálnych ľudí? Dokonca aj takých, ktorí sú v krajnej núdzi? Po streľbe na Filozofickej fakulte UK v Prahe sa okrem iného riešila otázka, či médiá pochybili, keď zverejnili fotografiu študentov, ktorí v zúfalstve ušli na rímsu budovy. Hoci sa neskôr ukázalo, že novinári už vedeli, že strelec je mŕtvy, a samotná fotografia ho preto nemohla nijak navigovať v postupe, neutíchla otázka, či je etické uverejňovať snímky takýchto zúfalých ľudí.
Rakúsky filozof Günther Anders vo Viedni okolo roku 1965. Foto: profimedia.sk
Rakúsky filozof Günther Anders vo Viedni okolo roku 1965. Foto: Profimedia.sk
Dôvod, prečo si podobnú otázku nekladieme v prípade filmových scén, je samozrejmý. Až na to, že z filozofického hľadiska by nemalo byť samozrejmé nič. Prečo by malo byť prípustné zobrazovať brutálnu fikciu, ale už nie brutálnu realitu? Etická námietka je rovnako očakávaná ako replika, že takéto škrupule by zničili napríklad vojnovú fotožurnalistiku. Rozhorčenie nad zverejnením fotografie vnímam skôr ako príznak našej tendencie vzďaľovať sa od reality v prospech fikcie. Na danej snímke prekážala realita. Neprekáža aj inde?
Možno by sme to mohli nazvať konceptom prevráteného platonizmu. Podľa Platóna je omyl myslieť si, že zmyslový svet je skutočný; pravda je taká, že je len odrazom myslenia, ktoré jediné je skutočné. Nejde mi o to, či je skutočnosť v myslení alebo v zmyslovo vnímanom svete, ale o podstatnejšiu vec: dlho sa považovalo za nespochybniteľné, že to, o čo nám ide, je pochopenie a zobrazenie skutočnosti, akokoľvek brutálnej. Teraz sa zdá, že sme skôr prepadli obrazom a modelom, pomocou ktorých si realitu vytvárame. Naopak, zmyslovo vnímaný svet považujeme za trápny, traumatizujúci, zahanbujúci. Kdekoľvek sa zjaví, vyvoláva spory.