Jedna vec je mať s vládou susednej krajiny rozpory. Konflikt s Robertom Ficom sa týka rusko-ukrajinskej vojny, pričom napodiv v konkrétnom konaní vlád žiadne veľké rozdiely nie sú. Slovensko určite nerobí protiukrajinskú politiku, napríklad na rozdiel od Maďarska z neho na Ukrajinu stále prúdia nejaké zbrane a munícia. Deje sa tak napriek predvolebným sľubom Fica dodávky úplne zastaviť. Neskôr to zmiernil tvrdením, že embargo sa týka len dodávok pre armádu, že súkromní zbrojári si môžu dodávať, čo chcú. A nakoniec zbrojárom, hoci štátnym, ktorí vyvážajú na Ukrajinu, na to ministerstvo obrany vedené Robertom Kaliňákom (tiež Smer) ešte priklepne dotácie.
Fico, opäť na rozdiel od Viktora Orbána, pôžičku Ukrajine nevetoval ani nebojkotoval na zasadnutiach Európskej rady. S ukrajinskou vládou normálne udržiava vzťahy. Hlavným dôvodom, prečo je naša päťkoalícia na Fica taká nahnevaná, sú sporadické stretnutia na vládnej úrovni s Rusmi a najmä to, že má iný názor na korene vojny (Fico zdôrazňuje, že na vzniku vojnovej situácie sa podieľali najmä USA svojím neustálym posúvaním sa k ruským hraniciam).
To nie je len diskusia o minulosti. Z rozdielneho chápania podstaty vojny vyplývajú rôzne predstavy o ďalšom postupe. Rusko sa buď primárne bráni rozpínavosti inej veľmoci, a zničenie slabšieho suseda je pre neho prijateľná kolaterálna škoda, alebo má Rusko v sebe vrodenú agresivitu, takže nakoniec chce dobyť aj nás.
Česká vláda zastáva druhý výklad a investovala doň toľko, že by z neho nemohla vycúvať, aj keby sa objavili ďalšie a ďalšie odhalenia typu dvanásť základní, ktoré CIA prevádzkovala na Ukrajine pri ruských hraniciach ešte pred ruským vpádom. A keďže Slovensko je nám stále tak blízko, je rozdiel, ak kacírske názory zaznievajú z Bratislavy ako zo vzdialenejšej Budapešti, navyše v nezrozumiteľnom jazyku. Potiaľ môžeme zrušenie vládnych konzultácií chápať ako sebazáchovný akt.
