S Martinom Leidenfrostom sme sa skamarátili, keď písal pre Štandard a dodnes sme zostali v priateľskom kontakte. Keď Postoj uverejnil jeho chválu na Františka Mikloška, napísal som mu esemesku s krátkym textom: „Strašná škoda, že s Mikloškom nemáš pravdu.“
Dôvodom bolo, že rozhovor s Mikloškom, ktorý Leidenfrosta naplnil „pokojom (...) až hrejivou vďačnosťou,“ bol podľa mňa strašný. A to preto, že Mikloško v ňom v podstate zahadzuje svoj niekdajší ponovembrový príbeh. Ešte smutnejšie je, prečo tak koná: prezidentská kampaň Ivana Korčoka.
Mikloško a Korčok boli za posledných 30 rokov často na opačných stranách, ani jeden nič z toho neľutuje, a predsa sú dnes v jednom šíku. Mikloško napríklad s hrdosťou spomína, že bol jeden z piatich slovenských poslancov, ktorí hlasovali proti Lisabonskej zmluve, lebo okliešťovala suverenitu štátov tvoriacich EÚ. Ako to však ide dokopy s tým, že dnes podporuje kandidáta, ktorý chce ísť ešte ďalej a demontuje právo veta?
Bol to tiež Mikloško, kto podporoval uznesenie parlamentu o zvrchovanosti Slovenska v kultúrno-etických otázkach. A dnes podporuje kandidáta, ktorý už len otázku na pretláčanie dúhovej agendy označuje „za zbytočné strašenie, umelé prehlbovanie polarizácie v našej spoločnosti“.
