S Martinom Leidenfrostom sme sa skamarátili, keď písal pre Štandard a dodnes sme zostali v priateľskom kontakte. Keď Postoj uverejnil jeho chválu na Františka Mikloška, napísal som mu esemesku s krátkym textom: „Strašná škoda, že s Mikloškom nemáš pravdu.“
Dôvodom bolo, že rozhovor s Mikloškom, ktorý Leidenfrosta naplnil „pokojom (...) až hrejivou vďačnosťou,“ bol podľa mňa strašný. A to preto, že Mikloško v ňom v podstate zahadzuje svoj niekdajší ponovembrový príbeh. Ešte smutnejšie je, prečo tak koná: prezidentská kampaň Ivana Korčoka.
Mikloško a Korčok boli za posledných 30 rokov často na opačných stranách, ani jeden nič z toho neľutuje, a predsa sú dnes v jednom šíku. Mikloško napríklad s hrdosťou spomína, že bol jeden z piatich slovenských poslancov, ktorí hlasovali proti Lisabonskej zmluve, lebo okliešťovala suverenitu štátov tvoriacich EÚ. Ako to však ide dokopy s tým, že dnes podporuje kandidáta, ktorý chce ísť ešte ďalej a demontuje právo veta?
Bol to tiež Mikloško, kto podporoval uznesenie parlamentu o zvrchovanosti Slovenska v kultúrno-etických otázkach. A dnes podporuje kandidáta, ktorý už len otázku na pretláčanie dúhovej agendy označuje „za zbytočné strašenie, umelé prehlbovanie polarizácie v našej spoločnosti“.
Mikloškovi je v rozhovore pripomenuté, že kritizoval KDH, keď podporilo liberálnu Ivetu Radičovú. Dokonca vtedy na seba zobral úlohu jej konzervatívneho zrkadla a to tak pre voličov, ako aj pre KDH. Dnes však podporuje Korčoka, aj keď medzi ním a Radičovou nie je podstatný rozdiel.
Mikloško sa to snaží ospravedlniť tvrdením, že „Radičová povedala, že o tom, čo je morálne, rozhoduje väčšina v parlamente (...) Žiadne takéto výroky Korčok nemal. Keby mal, nemohol by som ho podporiť.“
Tu však treba pripomenúť, že Radičovej výrok bol mierne iný („morálne je to, na čom sa zhodne spoločnosť“), no hlavne, že tak odpovedala na otázku týkajúcu sa potratov. No a Korčok dnes hovorí to isté v téme registrovaných partnerstiev: „pokiaľ by sa našla zhoda na ich zavedenie a bol by som prezident, taký zákon podpíšem."
Ešte bližší by bol Korčok v porovnaní s Kukanom, voči ktorému tiež Mikloško kandidoval, čo napokon viedlo k tomu, že v druhom kole boli Mečiar a Gašparovič. Aj v tom je dnes už všetko inak.
A aby toho nebolo málo, Mikloško tomu celému dáva korunu, keď sa nás snaží presvedčiť, že Korčok je v poriadku, lebo „je evanjelik, žije 36 rokov v jednom manželstve, žije podľa zásad.“ Leidenfrost to komentuje s empatiou: „Odľahlo mi. Keď to hovorí Mikloško, ten Korčok nemôže byť až taký zlý.“
Nuž, páni, čo by ste teda povedali na Joea Bidena, ktorý nielenže žije v manželstve s jednou ženou 47 rokov, ale dokonca sa údajne stále modlí ruženec? (Minimálne sa s ním nechá občas odfotiť.) Ale príkladom katolíckeho politika americký prezident veľmi nebude, veď aj Mikloškovi bol len nedávno bližší Trump, ako politik verný jednej manželke, všakže.
Skrátka, Mikloško tým rozhovorom definitívne mení stranu a stavia sa do jedného radu s Ivanom Šimkom. Človekom, ktorý sa na Slovensku snaží už takmer tridsať rokov vybudovať konzervatívnu stranu, ktorá by bola len kontrolovanou opozíciou liberálov, dnes už progresívcov.
Nepíše sa to ľahko, ale Mikloškov príbeh je dnes opakom toho, čo si v ňom želá vidieť Martin Leidenfrost.
A to je veľká škoda.