Vstupujeme do neľahkej éry a stojíme pred výzvami, ktorým Slovensko za ostatných tridsať rokov asi ešte nečelilo. Zmeny, ktoré sa odohrávajú vo svete, majú globálny charakter a Západ v tomto asymetrickom pohybe už nemá dominantné postavenie. Ukrajina, s ktorou susedíme, je v tragickej vojne, ktorej sa dalo predísť, ale nikto neurobil dostatočne veľa na to, aby sa ju podarilo zastaviť skôr, ako vznikla. Rusko je v tejto vojne agresor, Západ má ale na jej príčinách svoj podiel a je našou mravnou povinnosťou si to konečne priznať. Je smutné, ako veľa kresťanov „prepočulo“ to, čo k vojne na Ukrajine hovorí pápež František. Dá sa to povedať aj tak, že si na rozdiel od pápeža štekot NATO pred ruskými bránami nevšimli.
Navyše, ako západné spoločenstvo čelíme zvnútra kríze a spochybneniu vlastných civilizačných hodnôt a noriem. Naše inštitúcie, nielen tie, plus to, čo by sa dalo nazvať „verejným diskurzom v spoločnej aréne“, sú pod stupňujúcim útokom novej normatívnej progresívnej ideológie.
Ronald Reagan kedysi povedal, že sloboda nie je nikdy ďalej ako jednu generáciu od svojho zániku. Západ už má dve generácie, ktorým dosť dobre nedokázal odovzdať vlastné axiologické dedičstvo, čo sa prejavuje v akomsi kultúrnom vykĺbení a dnes aj spochybnení vedeckých a antropologických faktov v miere, že v politickej rovine už nevieme definovať nielen to, čo je to rodina, ale rúca sa aj spoločenská definícia toho, kto je muž a žena, a aké nároky a predpoklady má vnútorná bezpečnosť (otázka imigrácie) či vonkajšia bezpečnosť (čo sú dôsledky rozširovania NATO až po hranice Ruska).
Amerika ako najsilnejšia krajina Západu prestáva byť referenčne príťažlivým miestom, oným „žiarivým mestom na kopci“ pre iné národy, civilizácie a kultúry. Ten proces je postupný, ale nedá sa nevidieť. Spojené štáty od prelomového víťazstva v studenej vojne nad komunizmom postupne stratili schopnosť používať mäkkú silu a problémy sveta začali vnímať čoraz viac tak, že na ich riešenie používali ako prostriedok hrozbu silou. Ako ale povedal Abraham Maslow, „ak jediným nástrojom, ktorý máte, je kladivo, máte tendenciu vidieť každý problém ako klinec“. Alebo ako to geopoliticky charakterizoval John Mearsheimer s vážnymi následkami pre medzinárodný poriadok, že „Amerika sa počas unipolárneho momentu správala ako Godzilla“.
Slovensko je mála krajina, ale to neznamená, že máme v sebe pestovať národnú malosť. Odkaz Novembra 1989 je aj v tom, že sme chceli mať svoj hlas v Európe. Prečo by sme sa ho mali teraz ešte vo väčšej miere vzdávať? Veď z poznania kľukatých európskych dejín je najlepším európskym dedičstvom práve symfónia viacerých hlasov. Tento súzvuk národných hlasov robí Európu Európou.
Odobrať či odovzdať hlas kamsi do jedného centra je historicky neeurópskym rozhodnutím. Európu to neposilní, ale pravdepodobne oslabí a napokon asi aj rozsvári a rozloží. Nezabúdajme, že cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Áno, balansovanie medzi európskymi partikularizmami je náročné a vyčerpávajúce, často až neznesiteľné, ale toto boli spôsob a cesta, ktoré urobili z Európy kultúrne výnimočný svetadiel. A to je niečo, čo by sme si mali zachovať, pritom nezabúdať, že dve najničivejšie novodobé vojny sme sebe aj svetu dali my, európania s malým e.
Existencia Slovenska nie je samozrejmosť, vlastný demokratický štát tu máme len niečo cez tridsať rokov. Preto je dôležité, aby sme u nás doma dokázali spravovanie vecí verejných zverovať do rúk takým politikom, ktorí stelesňujú charakter, politickú integritu či historickú pamäť, ale aj odvahu hovoriť pravdu v čase, keď iní sa ju hovoriť boja, konformne mlčia či poslušne súhlasia. Potrebujeme mať vo verejnej službe politickú elitu, ktorej princípom je žiť pre politiku, a nie tú, čo žije z politiky.
Domnievam sa, že vznik Štandardu sa ešte stále dosť dobre nedá doceniť, ale už teraz je zrejmé, že bez neho by tu bolo vo verejnom živote menej pravdy a viac propagandy, menej slobody a viac ideológie, menej plurality a viac uniformity, menej voľnosti a viac autocenzúry, menej odvahy a viac strachu.
Je dobre, že je tu niekto, kto sa snaží verejne upozorňovať, ako často kráčame v slepote k slepote, ako v Bruegelovom obraze Slepý vedie slepého, ktorým ilustrujem tento text. Pritom len málokto si už všíma, čo znamená pád do tej jamy, kto všetko už do nej spadol a ako blízko k nej stojíme my sami. Preto je potrebné a dôležité nebyť slepcami dnešnej doby a hľadať cesty, aby sme do tej jamy nespadli všetci.
Štandard nepovažujem len za akýsi projekt či produkt, je za ním hlbšia myšlienka. „Pravda je len jedna. Snažíme sa ju nájsť.“ Áno, pravda sa má hľadať, nedá sa vlastniť, ako to pričasto vidieť naokolo. Takáto pýcha je najkratšou skratkou k slepote, ktorej dôsledky sú vyjadrené v tom majstrovskom obraze.
Existencia Štandardu je malým zázrakom, už štvrtý rok ide vlastnou cestou, čoraz viac je ho počuť a už sa nedá prehliadať. Pozoruhodne súhlasím s jedným progresívnym videním Štandardu, že má silu „lámať charakter diskurzu“. V mojich očiach sa stáva navyše niečím, ako žurnalistickou avantgardou v uniformite súčasnej doby.
Pravda, nie som tu úplne nový, dlhší čas som sa v Štandarde zapájal do diskusií pod článkami. Lúčim sa s komunitou diskutérov a teším sa na spoluprácu s kolegyňami a kolegami v redakcii.