Odchod Victorie Nulandovej z kľúčovej pozície na americkom ministerstve zahraničných vecí je zlou správou pre amerických neokonzervatívcov a ich spojencov a dobrou správou pre zvyšok sveta. Ako dôvod rezignácie býva často uvádzané kariérne sklamanie. Minulý rok bola dočasne poverená funkciou námestníčky a to sa jej vraj zapáčilo natoľko, že sa už nedokázala mentálne vrátiť na svoje miesto politickej riaditeľky ministerstva. Pri takejto extrémne ctižiadostivej žene to nemožno úplne vylúčiť, ale hlavný dôvod jej odchodu to určite nie je. Nulandová skôr zisťuje, že vojna na Ukrajine, ku ktorej rozpútaniu prispela v USA ako nikto iný, stráca politickú podporu a pravdepodobne sa jej nechce čeliť porážkam na domácej politickej scéne.
Hoci býva označovaná za kariérnu diplomatku, nikdy ňou nebola. Najlepšie ju možno označiť ako celoživotnú ideologičku amerických vývozov demokracie a destabilizácie nepoddajných režimov. Túto neokonzervatívnu ideológiu neopúšťa ani doma. Jej manžel Robert Kagan patrí k najvýznamnejším neokonzervatívnym komentátorom, jej švagor Frederic Kagan založil so svojou manželkou Kimberly Institute for the Study of War. Tento think tank za peniaze amerických zbrojárov presviedča americkú verejnosť o blahodarnosti amerického vojenského pôsobenia vo svete. Dnes je známy aj u nás svojimi zaujatými analýzami vojny na Ukrajine, ktoré preberá väčšina médií.
Počas Bushovej administratívy patrila Nulandová k najbližším spolupracovníkom viceprezidenta Cheneyho, ktorý bol politickou hlavou neokonzervatívnej kliky pripravujúcej útok na Irak. Za jej služby bola odmenená postom veľvyslankyne pri NATO. Tak sa dostáva k východoeurópskej agende a k Ukrajine, z ktorej pochádzajú jej židovskí predkovia. Jej pôsobenie vrcholí neslávnym bukureštským samitom, ktorý otvoril otázku ukrajinského členstva.
Na vysokých postoch ministerstva zahraničných vecí pokračuje aj za Obamu. Demokrat Obama síce dostal Nobelovu cenu za mier za to, že sa bude vo svete správať inak ako jeho republikánsky predchodca, ale úplný koniec neokonzervatívneho besnenia nepriniesol. Malo totiž veľa priaznivcov medzi jeho demokratickými podporovateľmi a spolupracovníkmi. Neokonzervatívni demokrati ako Albrightová, Clintonová či Biden si v zahraničnej politike lepšie rozumejú s neokonzervatívnymi republikánmi typu Cheneyho či McCaina ako s realistickým demokratom Obamom či socialistickým demokratom Sandersom.
