Znamená to, že keďže ide o ženské telo, môže o ňom žena rozhodovať v absolútnej rovine. A má právo rozhodovať o živote a smrti dieťaťa aj vtedy, ak jej nehrozia žiadne závažné zdravotné riziká, ale jednoducho dieťa nechce. Nikto doteraz nevysvetlil nielen to, prečo otec dieťaťa nemá právo spolurozhodovať o svojom potomkovi, ale aj prečo je právo na život menej ako politická ideológia.
Ústavné právo na potrat vo Francúzku hovorí, že žiadna osoba nemôže byť obmedzená alebo zbavená svojej slobody rozhodovať o prerušení tehotenstva ani byť do prerušenia tehotenstva nútená. Právo na prerušenie tehotenstva je zaručené, ale lekárske potvrdenie je povinné. Potraty a ich náklady hradí zdravotná poisťovňa, ak sa vykonávajú do 14. týždňa tehotenstva.
Takýto krok bol vyvrcholením sľubu prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý garantoval ženám slobodné podstúpenie interrupcie do roku 2024. Zároveň išlo o zaujatie opozičného postoja k zrušeniu ústavného práva na interrupciu v Spojených štátoch amerických, keď Najvyšší súd USA vo veci Dobbs verzus Jackson Women's Health Organisation prelomil takmer 50-ročný precedens v otázke interrupcií zavedený známym rozhodnutím Roe verzus Wade.
Predloha bola práve v USA
Tento zvrat v americkej justícii v prospech ochrancov života pôsobil vo Francúzku ako odôvodnenie práva na potrat. Francúzsky minister spravodlivosti Éric Dupond-Moretti opakovane povedal, že história bola plná iných príkladov, keď sa verilo, že základné práva sú bezpečné, ale potom boli odobraté, čím priamo narážal na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Dobbs.
Ústavná zmena vo Francúzsku je z hľadiska práva predovšetkým symbolická, pretože umelé prerušenie tehotenstva s lekárskym potvrdením už bolo vo Francúzsku zaručené, pokiaľ išlo o interrupciu do 14. týždňa. Potraty sa vo Francúzsku legalizovali už v roku 1975 a odvtedy krajina prijala niekoľko zákonov na zlepšenie podmienok interrupcií a ochranu zdravia a anonymity žien.
V tomto prípade je pozoruhodný práve prístup k celej problematike, na základe ktorého bolo ústavné právo prijaté. Francúzsko založilo svoj postoj k potratom na už spomínanej téze, podľa ktorej život netreba chrániť, ak sa tak žena rozhodne hoci aj bez závažných dôvodov. Pretože je to jej telo a má teda moc nad životom a smrťou iných, pričom práva iných musia ísť do úzadia.
Tu treba zdôrazniť, že aj keď ide o plod vo vývoji života, predsa len ide o ľudský život. A ten je a aj sa v európskych podmienkach chráni. Charta základných práv Európskej únie hneď v druhom článku garantuje každému právo na život, a to bezvýhradne.
Tento dohovor je najdôležitejšou medzinárodnou ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente a zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších práv človeka. Dohovor obsahuje nielen pozitívny záväzok život chrániť, ale aj negatívnu povinnosť štátu do práva na život nezasahovať. Toľko v akademickej rovine, ktorá sa v praxi aplikuje úplne rozdielne.
ESĽP nechal právo rozhodovať členským štátom
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý chráni hodnoty uvedené v Charte, nepristupuje v jednotlivým právam absolútne, ako je to v prípade Francúzska. Podľa judikatúry súdu nemožno bezhranične preferovať ochranu jednej hodnoty pred druhou, a v každom prípade obmedzenia alebo posilnenia ochrany jednej hodnoty na úkor alebo s cieľom ochrany hodnoty druhej, je potrebné zo strany štátu posudzovať proporcionalitu takého zásahu. Tieto názory vyslovil súd v prípadoch A., B. a C. verzus Írsko, Open Door and Dublin Well Woman verzus Írsko a Vo verzus Francúzsko.
Práve tieto prípady sa týkali prerušenia tehotenstva ženy, a teda ukončenia života nenarodeného dieťaťa. Do konfliktu sa teda dostali právo na život, ale aj právo na zdravie, súkromie a rodinný život samotnej matky. V prípade Vo verzus Francúzsko sa súd priklonil k názoru, že otázka začiatku ochrany práva na život by mala byť oblasťou, ktorá sa ponechá na posúdenie každého štátu.
Argumenty súdu pre takéto rozhodnutie spočívajú v tom, že táto ochrana nebola vyriešená vo väčšine zmluvných štátov, a neexistuje žiadny európsky konsenzus o definícii, či vedeckej alebo právnej, o začiatku života. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol súd presvedčený, že nie je ani žiadúce a ani možné v súčasnosti dať odpoveď na otázku, či nenarodené dieťa je osobou v zmysle článku 2 Charty, a preto ponechal právnu úpravu v otázke potratov na rozhodnutia členských štátov, ktoré vedia najlepšie posúdiť potreby svojej spoločnosti. Ochranu života tak prehodil na plecia iných.
Slovenská právna úprava pozná obmedzenia
Slovenská právna úprava rovnako garantuje ženám právo na potrat, a to v podobe zákona o umelom prerušení tehotenstva. Žena tak môže urobiť do 12. týždňa tehotenstva, a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Ak je však plod geneticky chybný, alebo ak je ohrozený život a zdravie ženy, zákon už nestanovuje časovú podmienku, čo je vzhľadom na potrebu ochrany ženy prirodzené.
Takéto vymedzenie obmedzenia života plodu prešlo aj testom ústavnosti na Ústavnom súde, v prípade posudzovania tohto zákona v konaní vedenom pod spis. zn. PL. ÚS 12/01. Súd v ňom rozlíšil právo na život každého a ochranu nenarodeného ľudského života ako separátne princípy. Hoci súd zastáva názor, že aj nenarodený život je hodný ochrany, podľa Ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety Ústavy. Nasciturus je nenarodené dieťa, pričom tento pojem pochádza z čias rímskeho práva.
Nasciturus sa síce môže stať nositeľom tohto práva, a teda aj nositeľom iných základných práv až v budúcnosti pod podmienkou, že sa narodí živý. Ústava SR koncipuje ochranu nenarodeného ľudského života ako ústavnú hodnotu, a teda zavádza aj potrebu jej ochrany, avšak táto ochrana je právne slabšia. To súvisí práve s možnosťou zákonodarcu upraviť jej charakter pri vyvažovaní iných práv už narodených živých bytostí.
Ústavný súd zvýhodnil ženy
Ústavný súd vyslovil názor, že právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody v tom najzákladnejšom vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje žene možnosť autonómneho sebaurčenia. Do tohto rámca patrí a je Ústavou chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách. Okrem iného aj o tom, či počne dieťa, a aký bude mať jej tehotenstvo priebeh. Rovnako ako ukončenie tehotenstva za zákonných podmienok. Žena, ako narodená živá bytosť, má silnejšie právo na sebaurčenie ako jej nenarodené dieťa na život.
Medzinárodná právna úprava v oblasti nenarodených detí odkazuje vlastné nastavenie štátov, a tie si túto politiku môžu nastaviť podľa nálad spoločnosti. V podmienkach Slovenska, ako aj vo Francúzsku možno hovoriť o uprednostnení práv ženy nad životom plodu, pretože to vyplýva zo spoločenského nastavenia štátu.
O spoločenskom nastavení štátu pritom možno hovoriť práve ako o politickom nastavení, ktoré vládna moc presadzuje či už v konzervatívnej alebo progresívnej podobe a od ktorého sa následne odvíjajú aj spoločenské debaty a riešenia problémov. Práve progresívne spektrum tvrdo presadzuje potraty na úkor iných práv, a to nielen pri práve na život, ale aj pri rodičovských právach otca.
Otec nemá žiadne práva
Tehotenstvo totiž nie je iba zásluha ženy. Treba sa pozastaviť nad tým, že na splodení dieťaťa sa podieľal aj muž ako otec. Ako rodič by teda mal byť oprávnený zasahovať do takého závažného rozhodovacieho procesu, akým je ukončenie života jeho dieťaťa.
V prípadoch zdravotných alebo iných komplikácií na tele ženy, alebo napríklad pri trestnej činnosti, akou je znásilnenie, je samozrejmé, že žena má výsostné právo na rozhodnutie o ďalšom osude plodu. Je minimálne na diskusiu, ak tieto dôvody nie sú prítomné, či by druhý rodič nemal mať právo zasahovať do budúcnosti svojho dieťaťa.
Ak by sa vykladala teória „moje telo, moja voľba“ rovnako doslovne v prípade mužov, ako je tomu vo Francúzsku v prípade žien, prečo by muži nemali mať rovnaké právo rozhodovať o ukončení života plodu, aké majú ženy? Veď plod je objektívne tvorený aj časťami tela muža. A mnoho mužov si pre rôzne dôvody v prvých momentoch oznámenia tehotenstva ženy môžu želať, aby tehotné neboli. Časom sa však tieto obavy alebo strach v drvivej väčšine rozplynú v radosť z narodeného dieťaťa a ostanú iba v podobe nevyslovených skratovitých myšlienok.
Na druhej strane, ak si muž želá potomka a za tým účelom ho so ženou aj splodil, a ten mu je následne odobratý iba na základe rozhodnutia jednej strany bez jeho súhlasu a bez závažných dôvodov, ide nielen o bezdôvodné odobratie jeho rodičovských práv, ale aj o nevýslovný zásah do psychiky takéhoto jedinca. To môže mať, a vo svetovom meradle aj má, mnohé násilné reakcie extrémneho charakteru práve voči ženám.
Rovnako nemožno hovoriť iba o tele ženy, ak plod predstavuje samostatnú ľudskú bytosť. To už nie je iba jej telo, ale aj telo iného človeka, nad ktorým visí otázka rozhodnutia o jeho smrti. A ako nová ľudská bytosť by mala mať aspoň minimálne právo na život, ak nejde o skutočne závažné dôvody jeho ukončenia.
Ľudia z progresívneho tábora pri debate na tému, odkedy je možno považovať plod za človeka, často používajú argument o závislosti plodu od tela matky či o absencii niektorých životných funkcií. Ale to platí aj pri iných ľuďoch, ktorých životné funkcie sú dočasne odkázané na závislosť od prístrojov, napríklad po nehode. A nikto neoslavuje ich odpájanie iba preto, že sa tak jeden z rodičov rozhodne.
Je pravda, že žena je tá, ktorá dieťa vynosí. A je pravda, že pri akejkoľvek inej činnosti má plné právo na nezasahovanie do svojej integrity. Tu už ale hovoríme nielen o tele ženy, ale aj o novom živote v jeho najkrehkejšej podobe. K tomuto prirodzenému javu vzniku dieťaťa sa pritom žena dobrovoľne zaviazala nechráneným stykom, ak nehovoríme o trestných činoch.
Nemalo by sa oslavovať a vítať či dokonca pretláčať ukončovanie tehotenstva iba preto, že si to v istom bode môže žena rozmyslieť. Vzniku života by sa totiž mohlo zamedziť aj inak ako následne umelým prerušením. Z pohľadu ochrany života by vždy mala prevažovať prevencia neželaného tehotenstva, ako následné zásahy do jeho počiatkov.
Ak hovoríme o potratoch v kontexte ochrany zdravia žien, je tiež potrebné pripomenúť ďaleko vážnejšie zdravotné komplikácie plynúce z tohto zákroku, aké môžu nastať pri iných prevenciách. Medicínsky zdokumentované diagnózy ako poškodenie tela maternice, poškodenie krčka maternice, zvýšené riziko rakoviny prsníka, nekontrolovateľné krvácanie, spontánne potraty a predčasné pôrody v ďalšom tehotenstve alebo dokonca neplodnosť rozhodne nepatria medzi drobné zdravotné problémy. Samostatnou kapitolou sú potom následné psychické problémy ženy.
Ženy by mali mať právo na potrat, ale v odôvodnených prípadoch. Úplný zákaz by iba podnietil nelegálne prevádzkovanie tejto činnosti, a iba viac ohrozil už tak ohrozených ľudí. Ale myšlienky, pri ktorých zbavujeme života iných, aj keď ešte nevyvinuté ľudské bytosti, iba pre vlastné ideologické nastavenie, sú veľmi nebezpečné.
To, že sú tieto názory nazývané progresívne, je skutočným paradoxom toho, čo by progres ľudstva mal predstavovať. Aj Ústavný súd SR sa vo svojom náleze ohľadom umelého prerušenia tehotenstva zaoberal procesom, kam až môže takýto myšlienkový prístup a jeho pretavovanie do právnych noriem zájsť. Rozhodne to nebudú humanistické postoje, ktoré by sme mali ako rozumovo najvyspelejšie bytosti na tejto planéte rozvíjať. Namiesto toho by sme mali prikročiť k racionálnemu vysvetľovaniu, kedy je takýto zákrok dôvodný, namiesto absolútnej voľnosti ničiť budúce životy.