Hrával zemitých ľudí poznačených ťažkým životom. Jozef Kroner by oslávil sto rokov

Naše stretnutie s Jozefom Kronerom bolo zvláštne. S Máriou Mackovou sme spolupracovali na niekoľkých rozhovorových knihách s rozličnými slovenskými osobnosťami a jedného dňa sme a vybrali za Jozefom Kronerom s prosbou, či by sa nepustil s nami do dlhého knižného rozhovoru. Populárny herec bol vtedy už na dôchodku, zo SND odišiel, keď mal šesťdesiat, sklamaný, ale hrdý.

Dlhší čas predtým mu neponúkli výraznejšiu rolu a odsúvali ho na vedľajšiu koľaj. Začiatkom roku 1996 sme teda zaklopali na dvere Kronerovcov na dome v bratislavskom Starom Meste. Po chvíli sa otvorilo malé okienko na starých dverách a pán Kroner nás privítal s typickým úsmevom: „Čo vy odo mňa chcete, deti moje.“

Odvtedy sme sa na dva roky stali „jeho deťmi“, ale, dovolím si tvrdiť, aj priateľmi. Pootvoril nám dvere aj do svojej trinástej komnaty, spomínal, nad všeličím uvažoval. Nevychvaľoval sa, nevyvyšoval, na nič sa nesťažoval. Pravdu sa nebál povedať priamo do očí. Možno preto ho niektorí nemali radi, ale jemu stačilo, že ho milujú jeho diváci.

Aj po rokoch si naňho spomíname ako na najpokornejšieho, ale zároveň vnútorne hrdého človeka. Pre nás to boli veľmi pekné dva roky, len sme ľutovali, že sa pán Kroner nedožil vydania knihy. Stihol si rukopis autorizovať, ale vytlačenú knihu si už mohol pozerať iba v hereckom nebi. 

Jozef Kroner bol výrazným typom – fyzicky i hlasovo, nehrával milencov, ale často staršie, nejakým spôsobom „iné“ postavy.

Jeho parketou boli zemití ľudia poznačení ťažkým životom a tvrdou robotou. Zaujímavé je, že už ako mladý herec často hrával starcov. Hovorieval, že za tieto postavy bol režisérom obzvlášť vďačný, lebo pri nich mohol otvoriť srdce i dušu väčšmi než pri postavách milencov. Ako dvadsaťsedemročný v Martine bravúrne zahral postavu sedemdesiatročného profesora Poležajeva, v rovnomennej Rachmanovovej hre.

No úlohy starcov mal Kroner doslova vydreté – nikdy sa nespoliehal iba na nadanie a spontánnosť. Hoci mu chýbala profesionálna herecká príprava a školou sa mu stala prax, jeho výkony boli dokonalé. A práve postava Poležajeva znamenala preňho dôležitý míľnik na vydarenej hereckej ceste.

Za úspechom nielen tejto postavy treba hľadať okrem výnimočného talentu aj húževnatosť, pracovitosť, úprimnosť, pokoru a tak trochu aj šťastné zhody okolností. Tým sa aj po príchode do SND zaradil medzi najvýznamnejších slovenských hercov. Nemožno však zabúdať ani na Kronerovu odvahu. V tom období aj u nás zúril kult osobnosti a nebolo jednoduché verejne a nahlas hovoriť pravdu. A Kroner ju z javiska s radosťou vykričal. 

Ako herec bol výborný v tragikomických postavách – čo je mimoriadne ťažká herecká disciplína. Kronerovi bola vlastná. Prečo?

Jozef Kroner bol veľmi empatický a aj jeho diela boli poznačené zvláštnou citlivosťou. Ako sám priznal, pramenilo to z jeho detstva. Ťažký život na Kysuciach v tridsiatych rokoch minulého storočia ho poznačil a natrvalo sa mu votrel do duše.

Francúzski kritici písali o jeho citlivosti ako o umení, ale on citlivosť a citovosť považoval za krásnu príťaž z mladosti, ktorej sa nevedel, ale ani nechcel zbaviť. A, že neraz vedel divákov rozosmiať aj v najväčšej tragédii? To priam zbožňoval na svojich postavách. Keď sme spomenuli tragikomickosť, prišla mu na myseľ jeho mama, ktorej, po smrti otca, deti kúpili čierny kožuštek, po ktorom túžila. Uslzená stála pri rakve a zaplakala: „Muž môj, keby si ma len videl, aká som pekná.“ 

Kronerovou erbovou televíznou postavou je Kubo zo slávnej televíznej inscenácie – dedinský hlupák, outsider.

Pre televíziu vytvoril Jozef Kroner vyše sto postáv, spolupracoval s viacerými režisérmi. Prvou spoločnou spoluprácou s režisérom Martinom Ťapákom bola práca na legendárnom Kubovi. Inscenáciu naštudovali už v roku 1949 v martinskom divadle, kde bola obnovená premiéra v roku 1952 a diváci Československej televízie hru s Kronerom v hlavnej úlohe mohli vidieť v roku 1966.

Práve tá ho preslávila a Kubo ho potom sprevádzal celý život. Nebránil sa tomu, aj keď sa niektorí čudovali, ako sa môže stotožňovať s týmto hlúpym človiečikom. On ho však zastával, že má čistú a úprimnú dušu. Kroner pochopil, že touto naivnou postavou sa dá vykričať niekdajší bôľ rodného kraja, bôľ celého národa a ústrky, ktoré človeka neraz pritlačia.

A ešte čosi mu Kubo priniesol, vďaka nemu si našiel aj manželku. Terézia Hurbanová v Martine hrala v Kubovi Aničku a Jozef sa do nej zamiloval, na rozdiel od hry si ju zobral za ženu a v roku 1952 sa im narodila jediná dcéra Zuzana. Žili spolu až do Kronerovej smrti, Terka svojho muža prežila o rok, zomrela v roku 1999. 

Tóno Brtko z Obchodu na korze bol rolou, ktorej stvárnenie  mu získalo svetový ohlas. Čo pre neho znamenala a ako ju spätne hodnotil?

Film má úžasnú prednosť, že na rozdiel od prchavosti divadelnej tvorby dokáže prehovoriť aj po rokoch. Kroner si to uvedomoval a pristupoval k nakrúcaniu zodpovedne, čo cítiť vo všetkých filmoch, v ktorých hral, ale vari najviac vo filme Obchod na korze, ktorý ho preslávil z večera do rána po celom svete.

Z filmu dodnes vyžaruje akési zvláštne fluidum, ktoré prezrádza, že sa nakrúcal v príjemnej atmosfére. Veľký podiel mal na tom najmä Ján Kadár, ktorý vedel úžasne pracovať s hercami. Perfektne ho dopĺňal Elmar Klos a kameraman Vladimír Novotný. Kroner si veľmi vážil, že mu dovolili, aby si scenár prispôsobil, a dokonca ho nechali improvizovať. S láskou si spomínal aj na hlavnú ženskú predstaviteľku Idu Kamińsku.

Spisovateľ Ladislav Grosman (na motív jeho poviedky bol napísaný scenár filmu) povedal, že Kroner sa stotožnil s postavou viac, ako on, ktorý ju vytvoril. Vo svete je postava Tóna Brtka mnohými kritikmi považovaná za najväčšiu chaplinovskú postavu od smrti tohto komika. Ako sa mohlo slovenskému hercovi niečo také podariť?

Skutočne je obdivuhodné, že Kroner bol vo filme presvedčivý, hoci skúsenosti so židovstvom nemal, nevidel deportácie Židov, len o nich počul. Jeho jedinou skúsenosťou bolo odvlečenie na nútené práce do Nemecka. Podľa toho si vedel trochu predstaviť, ako sa zaobchádzalo s nepohodlnými ľuďmi.

Scenár Obchodu na korze ho zaujal pri prvom čítaní, chvíľami mu chodili po chrbte zimomriavky. Vžíval sa do postavy, trpel s ňou, viedol boj s neľudským okolím. Pokúšal sa pochopiť konanie pani Lautmannovej. Výhodou bolo, že ostatní tvorcovia filmu s tou strašnou dobou skúsenosti mali. Grosman, Kadár, Klos boli totiž Židia a Židovka bola aj Ida Kamińská. Jozef Kroner bol jedinečný v postavách zobrazujúcich tragédiu malého človeka, ktorý je neraz bezbranný voči okolitému svetu, ale nevzdáva sa.

Málo sa hovorí o tom, že okrem Oscara získal Obchod na Korze ocenenie aj na festivale v Cannes. Býva uvádzaný ako český film, pričom slovenská účasť v ňom bola zásadná. Nemrzelo ho to?

Film Obchod na korze Jozefovi Kronerovi prinášal uznania a ocenenia. Predtým, ako bol prihlásený do súťaže na Oscara, dostal cenu za herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Potom bol film nominovaný do užšieho kola piatich najúspešnejší filmov na Oscara, čo už bol veľký výkon. A keď film Oscara získal, vedel o tom celý svet.

V dejinách česko-slovenskej kinematografie sa po prvý raz preslávili slovenskí herci, predovšetkým Jozef Kroner. Dodnes sa niektorí pýtajú, prečo je film v titulkoch označený ako český, napriek tomu, že sa iba strihal a producentsky pripravoval na Barrandove. Ján Kadár bol predvídavý a dobre vedel, že na Slovensku by povolenie na takýto film nedostal. U nás vládla celkom iná klíma, Česi sa na slovenský štát pozerali inak ako Slováci.

Jozef Kroner napokon tiež povedal, že bolo jedno, pod akou hlavičkou sa film vyrábal, dôležitejšie bolo, že sa zrodil a prehovoril mnohým ľuďom do duše. Stvárnenie postavy Brtka bolo preňho najvýrečnejším postojom k židovskej otázke počas druhej svetovej vojny. Raritou je, že film Obchod na korze sa najskôr premietal v Londýne, Paríži, Moskve, Cannes, New Yorku, až potom sa dostal do slovenských a českých kín, lebo malá skupina našich politikov film chválila, ale väčšia zatracovala. Ľady sa pohli, až keď zbadali, aký ohlas získal vo svete. 

Jozef Kroner bo jedným z mála hercov, ktorý pracoval aj v zahraničí. Keď Ján Kadár nakrútil v USA film Anjel smrti, chcel Kronera obsadiť – politická situácia to neumožnila. Napriek tomu niekoľko zahraničných filmov urobil. Ako hodnotil svoje úlohy mimo Československa?

V Amerike bol Jozef Kroner na premiére filmu Obchod na korze a dalo sa očakávať, že pôjde aj na slávnostné odovzdávanie Oscarov. Napokon ostal doma – z ministerstva kultúry mu oznámili, že nepôjde preto, že bol na premiére. Do uší sa mu však dostalo, že ho nepustili, lebo tam vraj chcel zostať.

Po premiére sa domov hneď nevrátil Ján Kadár, lebo chcel dorobiť anglické titulky. Po úspešnom filme nová ponuka z Hollywoodu naozaj prišla. Taká, ktorá prichádza raz za život. Jozef Kroner ju neodmietol, len za ňu pekne poďakoval. Čo mal robiť, keď ho nechceli pustiť nakrúcať a emigrovať nechcel. Veľké dramatické postavy stvárnil Jozef Kroner v maďarských filmoch, za ktoré dostal viacero ocenení. Vtedy uňho platilo, že doma nikto nie je prorokom, lebo kým doma bol zaškatuľkovaný ako komediálna postava, u južných susedov mal obrovský priestor ukázať celý herecký kumšt. 

Za hlavnú postavu v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach bol Jozef Kroner nominovaný na Cenu Felix. Pre európskeho herca je to asi najvýznamnejšia cena. Túto úlohu hral v bulharčine – mohol si to dovoliť, pretože stvárňoval českého husliara, ktorý prichádza do Bulharsku založiť husľovú školu a zomelie ho situácia 50. rokov minulého storočia. Ako na túto prácu spomínal?

Medzi Bulharmi sa cítil ako doma. Stretol tam jednoduchých, prostých, nenáročných ľudí, ale všímavých a citlivých. Vo filme mu bol hereckým partnerom malý chlapec Bojan Kovačev a to ho zaujalo, lebo mal s deťmi pri filmovaní skúsenosti. Postava starého Georga Henycha mu bolo blízka vekom i mentalitou. Aj stretnutie s režisérom Dočom Bodžakovom bolo príjemné, lebo on pochopil, že Kroner potrebuje voľnosť a do ničoho ho nenútil. Priznal, že pred očami mu žil človek a on len zaznamenával jeho život. V tom bolo tajomstvo úspechu filmu. 

Charakterizovali ste Jozefa Kronera ako „ profesionálneho ochotníka“ a jemu to lichotilo. Prečo tento prívlastok?

Vyšiel spomedzi ochotníkov a na ochotníkov nedal dopustiť, niekedy boli preňho viac ako profesionálni herci, lebo hrajú s veľkou láskou a nadšením. Zanietený divadelný ochotník bol aj jeho otec, mama pekne spievala a vo filmoch si zahrali aj bratia Ľudovít, Ján a sestra Mária.

Veľmi sa mu páčilo Divadlo zo Zelenča, ktoré viedol Jozef Bednárik. Škoda, že mu zdravotné problémy nedovoľovali urobiť s ním na bratislavskej Novej scéne muzikál Jozef a jeho zázračný plášť. Rád spomínal na to, keď tam pohostinne vystupoval v muzikáli Fidlikant na streche. 

Pred predstavením nemával trému, bol skôr veselý, ale po predstavení mával meditačnú   náladu. Vysvetlil vám prečo?

Nemusel sa  namáhať ako podaktorí iní herci. Bol uvoľnený, hravý. Dodávalo mu to fantáziu a pocit nespútanosti. Podstatou jeho herectva bolo predniesť, ukázať, čo sa v ňom skrýva, deje, ako zápasí so životom, ale aj ako sa z neho raduje.

Samozrejme, pred každou premiérou v divadle vládne zvláštna atmosféra a niet azda herca, ktorý by nepociťoval napätie. Aj Jozef Kroner tŕpol, ako inscenáciu či film prijme divák, na tom mu najväčšmi záležalo. Pred predstavením sa snažil čo najviac uvoľniť a všetky problémy nechať pred bránou divadla. Ale po predstavení v ňom postava dlhšie rezonovala, akoby išla s ním aj domov. Iné to bolo pri filmovaní. Keď filmári zahlásili: „Už je to v kufri,“ čo znamenalo, že je koniec, s odlíčením a vyzlečením kostýmu vyzliekol aj postavu.

Šokujúci bol pre mňa fakt, že za 24 rokov v Slovenskom národnom divadle hral len dve hlavné postavy. Ako si to vysvetľujete?

Veľmi sme nad tým nešpekulovali. Hercovi niekedy stačí, ak sa čo len slovkom vzprieči režisérovi, šéfovi či riaditeľovi divadla. A potom, tá zlá vlastnosť – závisť... Jozef Kroner sa nechcel obzerať dozadu, niektoré spomienky ho príliš boleli. A malé či veľké postavy? Tvrdil, že aj malé postavy môžu byť veľké a predstavenie neraz stojí na nich. 

Ako definoval svoj vzťah k viere? V knihe spomínate, že s Bohom komunikoval. Dokonca sa s ním hádal...

Do kostola chodil príležitostne, ale vieru mal v sebe. Od Boha, ktorého ho naučila milovať mama ešte ako malého chlapca, nikdy neodišiel. Domnieval sa však, že s mravnými zásadami nemusíme každý deň kľačať v kostole, treba ich vyznávať v sebe. Cez obzor viery nazeral na človeka a hľadal v ňom lásku a dobro. Nikdy neprestal veriť v dobro, spravodlivosť a pravdu – to bol jeho Boh.

Ak sa aj niekedy rúhal, vzápätí Pána Boha prosil o odpustenie. Vedel, že on usmerňuje naše kroky, ale za mnohé zlé, čo sa nám udeje, môžeme sami. „Nechcem byť moralista, ale Boha treba nadovšetko milovať. Nemali by sme sa ho vzdávať, lebo ten, kto stratí Boha, stráca zmysel, podstatu a zvyšok života sa len premoce. Neraz som sa presvedčil, že bez Boha sa nedá žiť. Potrebujeme ho, ako on potrebuje nás,“ povedal nám, keď sme sa dotkli tejto témy. A dodal, že na druhý svet chce odísť zmierený s Bohom a odprosiť ho za všetko, čo nestihol dobré urobiť. Či mal Božiu milosť na takéto stretnutie a rozjímanie, nevieme.