Tieto zákony sa vo všeobecnosti odôvodňujú tým, že deti nemôžu legálne súhlasiť s pornografickou produkciou, a preto sú pri filmovaní či fotografovaní poškodzované.
Zákaz účinkovania maloletých pri výrobe pornografie však už dávnejšie vyvolal otázku, či sa vzťahuje aj na diela, ktoré sú vytvorené výlučne počítačom. Inými slovami, "nehrá" v nich žiadna živá bytosť, len pixely a bajty, ktorým ublížiť nemožno.
Samozrejme, normálnemu človeku sa takto vzniknuté dielo javí rovnako nežiaduce ako jeho reálny ekvivalent. Ale pôvodné právne zdôvodnenie zákazu v tomto prípade až tak dobre nefunguje. Táto problematika priniesla v rôznych krajinách sveta zmätočnú zmes precedensov, často protichodných.
Napríklad v Poľsku, kde je virtuálne detské porno zakázané, vznikla diskusia o tom, ako majú súdni znalci posúdiť "vek" neexistujúcich postáv. Inde sa otázka, čo predstavuje dostatočne "realistické" zobrazenie, stala hlavnou otázkou v legislatíve a súdnej praxi. Niektoré štáty kriminalizujú dokonca aj komiksy, iné nie.
Dlhé roky išlo o okrajovú tému, hoci pre zúčastnené osoby (orgány a obvinených), samozrejme, veľmi dôležitú, pretože tresty sú zvyčajne vysoké. Nástup generatívnej umelej inteligencie ju však rozvinul do skutočne gigantických rozmerov. Kým predtým si akékoľvek virtuálne porno vyžadovalo prácu odborných grafikov, ktorých je len obmedzený počet, dnes ho na požiadanie počítače sami vytvoria.
Produktivita v každom zmysle
Hlavným zmyslom počítačov je zrýchliť a zefektívniť duševnú prácu. Na začiatku išlo o výpočty, preto sa aj nazývajú počítače. Grafika je však tiež len druh algebry, a ak chce používateľ generovať túto špeciálnu algebru v telových farbách, dostane jej na požiadanie toľko, že nemá šancu za celý život všetky výsledné pseudofotografie a pseudozobrazenia vôbec vidieť.
Pre ľudskú povahu je pochopiteľné, že najzaujímavejším produktom bude porno s celebritami – najmä s tými klasicky atraktívnymi. Dokonca aj v preddigitálnej dobe boli nahé snímky herečiek a speváčok považované za najpikantnejšie, najmä preto, že v prudérnejších časoch to bol škandál, ktorý mohol ľahko ukončiť kariéru dotyčnej nešťastnice.
Na začiatku normalizácie, keď bolo treba znemožniť českú speváčku Martu Kubišovú, sa akousi zvláštnou zhodou okolností objavili jej falošné fotografie v Evinom rúchu. Bola to nehorázna fotomontáž, ale stačila na to, aby táto speváčka prišla o všetky zmluvy. A pritom komunistické Československo nebolo hystericky antisexuálne, ale ako vždy, účel svätil prostriedky.
V Spojených štátoch teraz vyvolala veľký záujem o tému virtuálnej pornografie skutočnosť, že sociálne siete zaplavili počítačom vytvorené nahé fotografie populárnej speváčky Taylor Swiftovej. Samozrejme, na rozdiel od Kubišovej ich cieľom nie je zničiť jej kariéru, ale zásah do súkromia postihnutej hviezdy to predsa len je.
Typickou reakciou politikov, ako v každej kríze či pseudokríze je, že "niečo" treba urobiť, a najčastejšie to "niečo" je prijatie tvrdého zákona. Otvorenou otázkou ostáva, na čo presne by takýto tvrdý zákon mal slúžiť.
Milióny zvedavých očí
Kriminalizácia nerestí všetkého druhu závisí najmä od toho, koľko ľudí sa im oddáva. Prohibícia alkoholu sa v USA neujala, pretože tam bolo príliš veľa pijanov a nelegálne výčapy (speakeasies) sa napriek všetkým právnym rizikám premnožili od San Francisca až po New York.
Z podobných dôvodov sa teraz v Spojených štátoch šíri vlna legalizácie marihuany, ktorú väčšinou poháňajú referendá na úrovni jednotlivých štátov (ballot initiatives). A naopak, pretrvávajúca nelegálnosť heroínu a detského porna je okrem iného spôsobená tým, že ich konzumentov je málo a sú marginalizovaní. Ani jeden z nich nemá veľkú šancu zmeniť názor väčšiny.
Virtuálne porno s tvárami skutočných žien leží niekde uprostred tejto pomyselnej osi. Pred nastúpenou jednotkou by sa k tomu asi priznal len málokto, ale známa speváčka "v akcii" nie je také tabu, aby tajne neprilákala množstvo úplne normálnych divákov zo strednej vrstvy.
A pokiaľ ide o producentov, na rozdiel od tienistého zákulisia detskej pornografie sa dá očakávať, že za takýmito dielami budú stáť najmä tínedžeri. Je to tá časť populácie, ktorá: a) vie celkom dobre pracovať s počítačovými programami, b) trpí pretlakom hormónov, c) ešte nemá také skúsenosti a zábrany, aby rozmýšľala skôr, ako stlačí tlačidlo odoslať, ale d) má chuť prekračovať všetky možné tabu, diktované rodičmi a školou. Tvrdé zákazy sa v takomto prípade budú ťažko presadzovať.
V takejto situácii majú skutočné celebrity aspoň výhodu svojho postavenia. Poníženie je vždy nepríjemné, ale lepšie je plakať v limuzíne ako v električke, a publicita, ktorá pri tom vznikne, im navyše zabezpečí medzi fanúšikmi množstvo obhajcov.
Oveľa horší bude dosah takýchto technológií pri ich "mikropoužití": voči spolužiakom, bývalým priateľkám alebo kolegom na pracovisku, obyčajným ľuďom, pre ktorých je výsledný stres nečakaný a extrémny. "Porno z pomsty" už (reálne) viedlo k nejednej samovražde medzi mladistvými a s novou technológiou bude možné vyrábať pornografickú pomstu aj voči ľuďom, ktorí nikdy v živote erotický vzťah neprežili.
Milovník čiernych scenárov sa potom môže zamyslieť nad víziou technologicky vylepšených okuliarov, ktoré na požiadanie vyzlečú každého, koho stretnete na ulici. Zatiaľ by si to vyžadovalo príliš veľký výpočtový výkon, ale koniec koncov, aj ten sa v dobe všadeprítomného 5G pripojenia dá zveriť cloudu.
Chodíme sa do Bruselu učiť, ako zakrútiť dezolátom krk
Čitateľ, ktorý sa zaujíma o históriu, pravdepodobne spozná, že ide o narážku na výrok Klementa Gottwalda z roku 1929. Budúci československý komunistický prezident síce nejazdil do Bruselu, ale do Moskvy, namiesto dezolátov nenávidel buržoáziu, ale keď sa napokon dostal k moci, ukázalo sa, že patrí k tomu vzácnemu typu politikov, ktorí skutočne svoje sľuby plnia.
Aj keď sa obmedzíme len na popravy, Gottwald podpísal rozsudky smrti 190 ľuďom odsúdeným za politické zločiny vrátane svojho bývalého priateľa Slánského. Počet ľudí, ktorým "zakrútil krk" len v prenesenom význame – napríklad v uránových baniach – je rádovo vyšší.
Na rozdiel od Gottwalda, súčasný český minister vnútra Vít Rakušan nič také nepovedal a jeho trochu obsedantné ťaženie proti dezinformáciám zatiaľ neprekračuje normy demokratického štátu, hoci z pohľadu skeptickejších pozorovateľov sa nepríjemne blíži k ich hraniciam. Napriek tomu je dosť príznačné, že ako jeden z najmenej populárnych politikov súčasnej českej vlády sa stal protagonistom falošného videa, v ktorom sa vyjadruje veľmi podobne. Takmer v rovnakom čase sme dostali alternatívny novoročný prejav z úst digitálneho českého premiéra Petra Fialu.
Obe falošné videá boli k svojim protagonistom pomerne zhovievavé, pretože pri ich sledovaní sa nedalo nevšimnúť si, že zvuk nezodpovedá obrazu, pohyby pier neboli synchronizované so slovami. Či to autori urobili zámerne, aby bolo jasné, že ide o podvrh, alebo to bola práca takých amatérov, že si s úlohou jednoducho nevedeli poradiť, môžeme len hádať. Je však pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti sa objavia ďalšie videá, ktoré budú v tomto smere dokonalé.
Blížime sa k otázke: čomu sa dá veriť?
Možnosť vytvárať úplne verné napodobeniny reality otrasie politikou, ale nielen ňou. Podvodníci budú volať dôverčivým babičkám ako ich dokonalí vnuci a žiadať ich, aby vložili svoje celoživotné úspory do bitcoinu. Ešte väčší hlavybôľ zažije súdnictvo. Posúdiť, či je odposluch alebo nahrávka, ktorá má slúžiť ako dôkaz o protiprávnom konaní, skutočná, mierne upravená (jedna vložená veta môže nevinný rozhovor zmeniť na zločinecké sprisahanie) alebo úplne falošná, začne hraničiť s nemožnosťou.
Určitou pomocou môžu byť digitálne podpisy nahrávok, ale aj tie majú obmedzenú výpovednú hodnotu, a najmä úplne znemožňujú pracovať so surovým médiom dokonca aj legálne (napríklad doostriť, orezať, odstrániť šum) spôsobom, ktorý ho automaticky nekompromituje. Ako zvyčajne, bude trvať dlho, kým na situáciu zareaguje zákon, a medzitým zaplnia väznice tisíce ľudí, ktorí budú tvrdiť, že relevantné dôkazy proti nim "vyrobili" vyšetrovatelia pomocou umelej inteligencie. Časť týchto ľudí bude klamať, ale časť nie.
Človek ako bytosť nie je stavaný na to, aby ničomu neveril. Aj v iných situáciách vidíme, že ľudia zasiahnutí dezilúziou sa upínajú k niečomu inému: z nedôvery vláde zvyčajne ťaží opozícia, len málokto je taký nihilista, že opovrhuje celým politickým spektrom.
Čomu budú ľudia veriť vo svete, kde aj ten najpresvedčivejší digitálny záznam môže byť falošný? Nevieme, ale pravdepodobne to nebude mať žiadny pozitívny vplyv na kolektívne duševné zdravie svetovej populácie.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.