Ako sa slovenské ministerstvo zahraničných vecí ocitlo v izolácii vo vlastnej krajine

Nie je zložité nájsť dohodu pri rovnakých záujmoch. Omnoho ťažšie je dohodnúť sa pri odlišných, ba protichodných záujmoch. Ozajstným umením diplomacie je však /môže byť/ aj dohoda o nedohode, kedy sa spor, prípadne hroziaci konflikt v podstate (ne)vyrieši. Pravdepodobne sa tak udeje k skutočnej či zdanlivej nespokojnosti všetkých. Akokoľvek, ďalší vývoj, keď vášne opadnú, potvrdí, že to bol správny krok. Pamätajme, že alternatívou k neúspešnej dohode o nedohode sú už len potoky preliatej krvi…

Ľudia migrovali celé veky. Z všakovakých príčin. Podobne ako iné javy aj tento si človek všimne viac, keď sa z televíznej obrazovky presťahuje k nemu do obývačky. V lete 2015 bolo hlavné mesto nášho južného suseda pod obrovským náporom putujúcich ľudí. Mnohí z nás vtedy držali palce tamojším inštitúciám, aby to zvládli bez závažných otrasov.

V tom čase som pôsobil v neďalekom Rumunsku a tejto téme sa, pochopiteľne, nedalo vyhnúť. Na konferencii organizovanej popredným rumunským médiom som sa ocitol za jedným stolom s americkým veľvyslancom a vedúcou delegácie EK. Zaplnené nádvorie rekonštruovaného stredovekého hradu v sedmohradskom meste Alba Iulia bolo svedkom zaujímavej debaty.

Migrácia je organicky spojená s ľudskými dejinami. Preto je proti nej takmer nemožné bojovať, naopak, pre vyspelé demokratické štáty je skutočnou výzvou mať ju pod kontrolou. Musíme si v prvom rade uvedomiť jej príčiny. Pre mnohých ľudí migrácia bola a je riešením existenčných problémov, keďže je ohrozené ich prežitie. Taký bol osud viac ako pol milióna Slovákov, ktorí utekajúc z monarchie našli svoj nový domov na druhej strane Atlantiku. Na rozdiel od nášho kontinentu, kde sa evolučne formovali poväčšine národné štáty, za oceánom sa veľmoc vybudovala postupne na vrstvách imigrantov. Treba však neustále skúmať, či a aký bol príspevok nových občanov k spoločnosti, respektíve štátu.

Slováci boli v princípe vždy prínosom. Neváhali ísť za ťažkou prácou – do baní, oceliarní, dokov. A nielen to. Stali sa symbolmi v niektorých dôležitých odvetviach. Ostatný americký kozmonaut E. Cernan, ktorý kráčal po Mesiaci, mal slovenský pôvod. Slovenských rodičov mal aj A. Warhol, ktorý definoval kultúrnu identitu americkej spoločnosti umeleckým stvárnením jej konzumného spôsobu života. Vedľa mňa sediaci americký veľvyslanec súhlasne prikyvoval, a tak som ho pozval, aby sme spolu otvorili výstavu diel A. Warhola v Bukurešti o niekoľko dní neskôr. Vyjadril som tiež počudovanie nad veľkým paradoxom. Pred viac ako sto rokmi USA dokázali kontrolovať prílev migrantov cez Ellis Island neďaleko New Yorku. A dnes EÚ, najmodernejší projekt v európskych dejinách, ktorý má k dispozícii najvyspelejšie technológie, nie je schopný chrániť svoje vonkajšie hranice. Podľa základnej poučky logiky, keď akýkoľvek systém či inštitúcia hrubo podcení a v podstate zlyhá pri zabezpečovaní svojej základnej funkcie – vlastnej obrany –, môže to byť začiatok jej konca.

SR nie je proti tým prisťahovalcom, ktorí sa chcú stať aktívnou súčasťou našej spoločnosti. Má však vážne a legitímne námietky voči masovej, najmä nekontrolovanej migrácii. Nezabúdajme, že každý štát má inú absorpčnú schopnosť a tiež na to že nezvládnutá migrácia má potenciál zmeniť charakter krajiny neželaným spôsobom. Ba obrátiť naruby kultúrnu identitu jej spoločnosti. Doprajme aj našim deťom, aby mohli v rodnom meste na chodníku pozdraviť svojich rovesníkov zo školy podľa nezahalenej tváre. A keď dorastú, aby si mohli dohadovať rande v úzkych uličkách svojho mesta orientujúc sa gotickou vežou stredovekých kostolov, ktoré sa nebudú krčiť v tieni minaretov. Švajčiari to vyriešili dokonca referendom a zrejme nikto nebude spochybňovať demokraciu v tejto alpskej krajine. Asertívnejšie skupiny migrantov môžu do prijímajúceho štátu „doviezť“ rôzne etnické, náboženské, politické atď. spory zo svojej krajiny pôvodu. Spory, ktoré sa nemusia prejaviť hneď. Moje povolanie ma naučilo dôslednému ekumenickému prístupu k blížnym vo svete. Nezamieňajme si to však s výpredajom samého seba – svojej DNA!

Na recepcii k štátnemu sviatku počas privítacieho prejavu je obvyklé, že veľvyslanec-hostiteľ sa vyjadrí k aktuálnemu dianiu. Takže som sa tomu nemohol vyhnúť. Popravde, ani som nechcel. K otázke migrácie som podčiarkol, že by sme mali rozlišovať medzi tými, ktorí utekajú z domova, lebo sú z rôznych dôvodov ohrození na živote, a tými, ktorí idú za lepšími vyhliadkami na život. Je to síce ich dobré právo, nekorešponduje mu však automaticky povinnosť štátu ich výberu, aby im vytváral podmienky k splneniu ich osobných cieľov. Nieto ešte na úkor vlastných občanov.

Počas recepcie za mnou prišiel nemecký kolega, s ktorým som mal veľmi dobré vzťahy. Organizovali sme opakovane spoločné podujatia, napr. o integrácii sociálne marginalizovaných osôb. Komentoval môj príhovor, že na osobnej úrovni síce môže so mnou diskutovať a polemizovať, ale ako predstaviteľ svojho štátu musí rázne odmietnuť rozdeľovanie migrantov do rôznych skupín. Prešiel necelý rok a nemecký diplomat sa mi prihovoril slovami, ktoré ma (ne)prekvapili: „Mal si pravdu.“ Predtým sa mi nestalo, že by predstaviteľ veľkej krajiny priznal omyl, čo ma prekvapilo. To veľkí hráči z princípu nerobia, čomu sa dá rozumieť. Uviedol som, že jeho konštatovanie ma neprekvapuje, ale ani neteší. Teraz už nie je také dôležité, či som mal alebo nemal pravdu. Horšie je to, že následkom rozhodnutia „wir schaffen das“ zostala trpká príchuť v tých štátoch, ktorými museli migranti v zložitých podmienkach putovať do vysnívaného Nemecka.

Nakumulovaná historická skúsenosť malých štátov spočíva v tom, že musia za svoje chyby platiť. To je fér. Už menej spravodlivé je, že im je neraz predložená faktúra aj za omyly veľkých krajín. Inými slovami, malé krajiny, na rozdiel od veľkých, robia častejšie nie to, čo chcú, ale čo môžu alebo musia. Ak mohutná nemecká ekonomika potrebovala ľudské zdroje, čo bránilo, aby si ich pripravili po všetkých stránkach mimo územia EÚ a následne ich dopravili priamo letecky či po mori do Nemecka? Naši neraz vysoko kvalifikovaní emigranti boli počas studenej vojny vo veľkých počtoch sústreďovaní v zberných táboroch v zahraničí, kde čakali celé mesiace na vízum, pracovné povolenie apod. z cieľovej krajiny. Nebolo to pre nich jednoduché a nesťažovali si, vediac, že je to súčasť ceny, ktorú musia platiť za slobodu a nový život. Po studenej vojne, v súvislosti s konfliktom na Balkáne, našlo veľa utečencov nový domov na Slovensku. Nevieme, čo nám prinesie budúcnosť, ale čo ak sa podobná situácia s masívnym pohybom ľudí zopakuje pri dramatickom vývoji na východ od našich hraníc? Dnes ma trochu mrazí spomienka na tento rozhovor, ktorého úprimnosť prehĺbila našu ďalšiu spoluprácu. Na záver kolegovej misie som organizoval jedno z rozlúčkových podujatí s ním.

Veľmi dobre som rozumel obozretnému/opatrnému stanovisku našej vtedajšej (aj súčasnej) vlády k tejto téme na európskej úrovni. Preto som po návrate z misie do Bratislavy, niekedy na jeseň 2018, nemal problém prijať funkciu veľvyslanca so zvláštnym poslaním pre migráciu. Hlavnou otázkou dňa bol vtedy Globálny kompakt o migrácii (GCM), ktorý sa mal prijať v Marakéši. Napriek tomu, že ma menoval minister zahraničných vecí, nepodarilo sa mi stretnúť sa s ním, aby som vedel jeho predstavu o ďalšom postupe. Z vyjadrení jeho blízkych spolupracovníkov som pochopil, že o necelý mesiac podpíšeme GCM.

Keď som sa oboznámil s dokumentom, ktorý som videl prvýkrát, začal som sebe, ale aj iným klásť otázky a citlivejšie som vnímal rôzne ohlasy naň. Už prvé analýzy mi jasne naznačovali niektoré úskalia. GCM je klasický dokument OSN dojednaný takmer dvoma stovkami štátov. Preto je logicky (všeobjímajúcim) spoločným menovateľom rôznorodých záujmov. Záujem štátov s koloniálnym dedičstvom bol odlišný od krajín, ktoré boli kolóniami. Tí, ktorí po generácie profitovali zo zdrojov cudzích národov, môžu, pochopiteľne, cítiť morálnu zodpovednosť za skutky svojich starých rodičov. To je zrejme jedna z deliacich čiar v téme migrácie, kedy SR nezaťažená týmto bremenom má legitímny nárok zaujať vlastné stanovisko.

Existuje politický mandát na prijatie dokumentu? Stanovisko vlády a/alebo NR SR? Máme odborné vyjadrenie kompetentných inštitúcií – ministerstva vnútra a migračného úradu? Bola nejaká vysvetľujúca kampaň pre verejnosť? Berieme do úvahy kritické, ba až odmietavé pozície viacerých, najmä susedných štátov? Rakúsko, v tom čase predsedajúce Rade EÚ a do istej miery zastupujúce aj SR, malo zoznam 17 argumentov rôzneho druhu. Urobili sme dôkladnú analýzu GCM a hodláme na základe nej zaujať vecné stanovisko k obsahu dokumentu?

Na všetky moje otázky som dostal zamietavé, resp. vyhýbavé odpovede. Vysvetľovať a rokovať dovnútra SR nie je potrebné, je to predsa naša povinnosť prijať dokument v takom stave, v akom bol dojednaný v OSN. Nerobme z prijatia GCM politiku (sic!). Medzi riadkami sa dalo čítať: v čase rokovania o ňom náš popredný diplomat predsedal Valnému zhromaždeniu a všetko je v poriadku. Neveril som vlastným ušiam, žiaľ, zostal som so svojimi pochybnosťami osamotený (čoby disident).

Súčasťou môjho hľadania cesty von zo zamotanej situácie bol pracovný obed s francúzskym veľvyslancom. Francúz vnímal rozkolísanú situáciu na Slovensku: vláda mala výhrady, NR SR takmer konsenzuálne odmietala dokument. Napriek tomu jeho hlavný argument v prospech prijatia GCM bol, že slovenský diplomat viedol rokovania v New Yorku a z toho vyplýva akýsi záväzok pre SR. Môj obranný argument spočíval v zreteľnom odlíšení rokovacieho procesu – vrátane neodškriepiteľných zásluh ich účastníkov, najmä pri mnohostranných dokumentoch – od finálnej, záväznej pozície jednotlivých štátov. Argument som podporil otázkou. Neviedol rokovania o európskej ústave po historickom rozšírení Európskej únie bývalý francúzsky prezident Giscard d´Estaing? A nebolo Francúzsko prvou krajinou, ktorá v referende „potopila“ dojednaný dokument, neskôr nahradený Lisabonskou zmluvou? Francúzovi to okamžite došlo a prestal naliehať. Ak by sme išli mimo Európu a do vzdialenejšej histórie – o mierovej zmluve po prvej svetovej vojne rokoval v Paríži osobne americký prezident W. Wilson a jeho krajina pre stanovisko Kongresu dokument neprijala.   

Vývoj viedol k ojedinelému úkazu v demokratickom štáte. Slovenské MZV sa ocitlo v politickej izolácii vlastnej krajiny, ktorej záujmy má obhajovať! Tí, ktorým pamäť siaha za horizont jedného volebného obdobia, si spomenú, že do Marakéša necestovala zo SR ani upratovačka. Vtedy, ale aj dnes, som presvedčený, že riešenie slovenského prístupu existovalo. SR sa mohla konferencie zúčastniť a buď prijať dokument spolu so zásadným stanoviskom vyjadrujúcim pozíciu našej krajiny, alebo oboznámiť zástupcov celého sveta s tým, že SR dokument víta, študuje ho a v príhodnom čase k nemu zaujme stanovisko.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.