Prečo sa kult smrti stáva vedúcou európskou ideológiou

Podobne ako inde v Európe, aj francúzsky progresivizmus pred európskymi voľbami stráca. Rastúca časť voličov je ochotná voliť kohokoľvek, kto predstavuje alternatívu k Emmanuelovi Marconovi. Otázkou nie je, kto európske voľby vo Francúzsku vyhrá, ale s akým náskokom Le Penovej strana porazí Macrona. Keď sa Macron vybral na každoročnú hlavnú poľnohospodársku výstavu, parížsky Salón poľnohospodárov, sprevádzali jeho návštevu bezprecedentné policajné opatrenia. Nakoniec toho rozhnevaným poľnohospodárom aj tak veľa nepovedal, vypískali ho. To sa žiadnemu prezidentovi doposiaľ nestalo. Predsedu lepenistov a lídra v európskych voľbách Jordana Bardella, naopak, poľnohospodári prijali vrelo.  

Progresívci chcú svoje straty minimalizovať mimoriadne agresívnym štýlom a témami, ktorými sa snažia dostať svojich oponentov do defenzívy. Rétoriku, ktorá prekračuje bežné hranice progresivistickej démonizácie súpera, predvádza Valerie Hayerová, líderka Macronovej strany v európskych voľbách. Na Le Penovej, ktorá sa názorovo presúva do hlavného prúdu, už nič veľmi diabolské nájsť nedokáže. Hayerová ju preto spája s údajne "neonacistickou" AfD a nenávideným Viktorom Orbánom.

O ňom dokáže tvrdiť neuveriteľné veci, vraj "ironizuje plynové komory" a spolu s Le Penovou sa hrá na Daladiera a Chamberlaina, pretože nechce živiť vojnu na Ukrajine. Asi ani nevie, že Židia dnes žijú v Maďarsku na rozdiel od Francúzska v bezpečí a nehrozia im každodenné útoky zdivočených islamistov podporovaných progresivistami.

Ešte znepokojujúcejšie sú témy smrti, na ktorých sa dnes macronovci profilujú: potraty, eutanázia a Ukrajina. Pred niekoľkými dňami sa konali štátne oslavy pri príležitosti zapísania práva na potrat do ústavy. Tento akt svedčí o pokrivenom chápaní sveta aj o americkej mentálnej kolonizácii Francúzska.

Vyzdvihnutie potratu na úroveň ľudského práva popiera jeho tragický charakter. Potrat by určite nemal byť kriminalizovaný, žena musí mať možnosť slobodne sa rozhodnúť a podstúpiť zákrok. Ale aj keď existujú situácie, v ktorých môže byť potrat správnym riešením, vždy je to desivá voľba, volí sa smrť proti životu. Robiť zo smrti inej ľudskej bytosti ľudské právo je zvrátené.

Francúzski progresivisti ešte pred niekoľkými rokmi takéto extrémistické návrhy odmietali. Názor zmenili v dôsledku nedávneho rozhodnutia Najvyššieho súdu USA, ktorý rozhodol, že o práve na potrat by sa nemalo rozhodovať vo Washingtone, ale na úrovni jednotlivých štátov Únie. Progresívci sú tak fascinovaní americkými kultúrnymi vojnami, že ich nadšene prenášajú do Európy, hoci tu nemajú zmysel.

Na čele francúzskeho ministerstva školstva stál krátky čas minister senegalského pôvodu, ktorý sa celý život pohyboval v privilegovaných francúzskych kruhoch, ale na študijnom pobyte v USA zistil, že ako černoch je v skutočnosti neustále diskriminovaný. Potom sa podľa toho na ministerstve správal, až kým ho Marcon, vedený pudom sebazáchovy, nevyhodil.

Vyhlásenie potratov za ľudské právo dotiahli progresivisti s podporou konzervatívcov do konca. Získavajú tým pocit morálnej nadradenosti nad USA a všetkými ostatnými, ktorí tento výdobytok v ústave nemajú. Už tiež sľúbili, že budú presadzovať, aby bolo toto zvrátené právo zaručené na európskej úrovni.

S podobným nadšením dnes macronovci otvárajú tému eutanázie. Ide o podobnú dilemu ako pri potrate. Existujú situácie, keď môže byť dobrovoľný odchod najlepším východiskom. Avšak zneužitie hrozí ešte viac ako v prípade potratov. Návrh zákona v tomto ohľade neveští nič dobré, profesijná organizácia sestier varuje pred radom úskalí. Celkom nešťastné je aj politické načasovanie, ktoré svedčí len o tom, že Macron uteká od ekonomických a sociálnych tém, ktoré nedokáže riešiť, k otázkam, od ktorých očakáva, že na nich nazbiera medzi svojimi priaznivcami politické body.

Rovnaká motivácia pravdepodobne viedla Macrona k jeho nedávnemu militaristickému obratu. Na niekoho, kto sa roky profiloval ako hľadač kompromisov a prekonávateľ rozporov, zaujal neobvykle tvrdé stanovisko, keď nevylúčil francúzske vojenské zapojenie do vojny na Ukrajine. Hoci to v praxi môže znamenať, že Francúzsko len verejne prizná to, čo už dávno na Ukrajine robí, doma si Macron svojimi výrokmi veľa priaznivcov nezískal. Preto sa jeho spolupracovníci kŕčovito snažia vykresliť každého odporcu vojnovej eskalácie ako mníchovčana.

Macron sa však skôr snažil osloviť medzinárodné kruhy. Určite premýšľa o tom, čo si počne, keď mu o tri roky skončí mandát. Mladý politický dôchodca potom môže hľadať dôležitú funkciu v euroatlantických štruktúrach. Môže sa domnievať, že vyhrotením vojny proti Rusku zjednotí Európu, na čele ktorej by sa potom mohol postaviť; pár mesiacov pred koncom jeho mandátu môže byť k dispozícii kreslo predsedu Európskej rady.

Môže však tiež usudzovať, že aj keď sa eskalácia ukáže ako chyba, mýlil by sa spolu s mocnými, ktorí ho odmenia ďalšou príležitosťou. Akoby nevedel, že chyba tohto charakteru môže znamenať jadrový konflikt, a teda zničenie Európy či jej východnej časti.

Bohužiaľ, nie je náhoda, že všetky témy, na ktorých dnes progresivisti stavajú, súvisia so smrťou. Potraty zabíjajú najmladších, eutanázia zabíja najstarších a vojna zabíja všetkých ostatných. Kult smrti sa dnes stáva vedúcou európskou ideológiou, a nie je to prvýkrát.

Ak dnes progresivisti pohotovo odmietajú svojich kritikov ako nacistov, možno by si mali zalistovať v európskej histórii, aby si ujasnili, čo vlastne nacisti hlásali.