Lenže z iného pohľadu je práve pokles v oblasti technológií tým, čo väčšina trhu očakáva najmenej – keďže trh má tendenciu veriť, že žiadna AI bublina neexistuje. Trh sa prikláňa k tomuto názoru aj napriek tomu, že prasknutiu bubliny vždy predchádzali neklamné znaky, ako napríklad takzvaný úzky rast, teda prudký nárast niekoľkých titulov, ktorý plne vyvažuje mierny pokles väčšiny ostatných.
Zdá sa však, že investičné nastavenie stále ešte väčšiny veľkých inštitucionálnych investorov – a to, že žiadna cenová bublina neexistuje, je v rozpore s názorom rastúceho počtu drobných investorov, ktorí s vlastnými peniazmi opúšťajú produkty kolektívneho investovania.
Možno v tomto prípade bude intuícia malých investorov presnejšia ako analýza veľkých inštitucionálnych hráčov, hoci zvyčajne to býva naopak. Malí hráči sa totiž rozhodujú pocitovo, na základe výkonnosti ich investícií. Veľkí hráči svoje pocity potláčajú a držia sa makroekonomických analýz, v rámci ktorých najčastejšie uvádzajú dve skutočnosti: po prvé, čoskoro sa dočkáme poklesu úrokových sadzieb v USA aj v eurozóne, čo by malo (koniec koncov) akcie podporiť. A po druhé, HDP bude teraz už len rásť, čo by malo (koniec koncov) HDP tiež podporiť.
A na tomto mieste sa na chvíľu zastavme. Hoci predpoklad, že rast HDP by mal automaticky znamenať rast akcií, je všeobecne akceptovaný a v mnohých prípadoch aj pravdivý, existujú okolnosti, za ktorých to nemusí byť pravda.
Podľa mainstreamového prúdu ekonomickej teórie sa HDP krajiny člení na 4 zložky: spotrebu obyvateľstva, investície, čistý vývoz a vládne výdavky. A práve v týchto zložkách spočíva problém. Je čas spochybniť tvrdenie, že hospodársky výsledok (HDP) = súčet týchto štyroch zložiek.
Pozrime sa na situáciu, keď štát zamestná 100 nových štátnych úradníkov, ktorí budú rozhodovať o prideľovaní dotácií. Títo úradníci sa presunú zo súkromného sektora. Mzdy sa v ekonomike stále vyplácajú rovnako, len 100 ľudí už nepracuje pre súkromné spoločnosti, ale vykonáva úplne neproduktívnu prácu pre štát. HDP sa štatisticky nezmení. V realite sa však výkonnosť hospodárstva zhorší, nič užitočné sa nevytvorí, len záťaž.
Iný príklad: štát sa rozhodne dotovať neziskovú organizáciu, ktorá vykonáva osvetu v školách. Aby mal peniaze na financovanie tejto neziskovej organizácie, zvýši dane. Zo súkromného sektora vysaje napríklad 40-tisíc, ktoré súkromným firmám chýbajú na investície do výroby. Štát tieto prostriedky investuje do osvety v školách. HDP sa štatisticky nezmení, pretože o koľko klesnú súkromné investície, o toľko stúpnu štátne výdavky. Lenže realita firmy je taká, že prestane investovať do výroby a výkonnosť ekonomiky sa zhorší.
Posledný príklad: štát napríklad tvrdí, že daňová kvóta, teda podiel daní na HDP, klesá, pretože HDP rastie. Štatisticky má pravdu. Lenže rast HDP je spôsobený tým, že ho nafukuje štát, čo znižuje výkonnosť ekonomiky a zároveň firmy vnímajú, že ich ničí vyššie prerozdeľovanie. Daňová kvóta teda nezachytáva realitu.
A teraz sa touto optikou pozrime na súčasnú euroatlantickú realitu. Úprimne: aké veľké je skreslenie HDP spôsobené tým, že štát za vlády Bidena a von der Leyenovej vzrástol? To nevieme. Vieme však, že vzrástol, a preto tu skreslenie určite nastalo. A preto je falošný argument, že ekonomika rastie, preto sa podnikom musí dariť, preto musia rásť akcie. HDP síce môže štatisticky rásť, a predsa to môže znamenať nižší hospodársky výkon.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.