Tri opatrovateľky pre štyri deti. Ako vyzerá írsky Istanbul

Podozrivá disproporcia sa vysvetlila hneď po tom, ako som si na jeseň 1997 vybalila kufor na posteľ v podkroví tehlového domu v Belfaste. Ich rodičia, profesionálni hudobníci, on husle, ona violončelo, ale žiadne hranie po krčmách, sláčikové kvarteto, vysoká kultúra, potrebovali mať po ruke tri dievčatá, aby sa nemuseli starať o svoje deti. Nielen v čase, keď si potrebovali oddýchnuť, ale pokiaľ možno neustále.

Služby nám rozdelili tak, že sa so svojimi potomkami, vrátane dojčaťa a batoľaťa, stretávali doma viac-menej náhodne, ako im to umožňoval ich program, ambicióznejší než nejaká otravná starostlivosť. Najčastejšie okolo obeda, ale to boli zase tí starší dvaja v škole, ktorá sa na Britských ostrovoch (a nielen tam) začína nemilosrdne vo veku piatich rokov, čím sa vhodne rieši otázka, kam s nimi. Naopak, s deťmi sme prakticky vždy raňajkovali sami, pretože otecko a mamička dospávali predošlé večerné koncerty a z nich plynúce spoločenské udalosti.

Po čase sme si my, opatrovateľky, požiadali o voľné sobotné dopoludnie – inak sme sa vždy po dvoch motali okolo detí. Žiadosť prijali, ale chvíľu to vyzeralo, že si budeme musieť hľadať inú rodinu. Íri sú národ prchký.

Potom, keď sme sa okolo jednej vrátili, deti boli ešte v pyžamách, posadané okolo televízora, čo mohol byť sympatický dôsledok chvíľ rodinnej pohody, keď nie je čas ani na prezliekanie kvôli zábave. Lenže nebol, lebo rodičia si s nimi pre paralelnú existenciu nevedeli poradiť. S úľavou nám zverili plody svojej lásky do náručia, len čo nás uvideli na chodbe, a s mokrými uterákmi na čele si utekali ľahnúť. Tie uteráky si, samozrejme, len predstavujem, neodvážili sme sa špehovať cez kľúčovú dierku a aj tak nebolo veľa čo vidieť.

Celé to bolo také bizarné a nepríjemné, že som radšej epizódu predčasne ukončila a odišla do novej rodiny, tragickej vlastným jedinečným spôsobom, čím som šťastne vytesnila nešťastie z tej predchádzajúcej. Teraz mi obe epizódy oživili írske referendá.

Zastarané predstavy?

Podľa prevládajúcich komentárov mali vládne návrhy zbaviť Írov, ale najmä írske ženy, "zastaraných predstáv o rodine a úlohe matky" a priblížiť ústavu žitej realite rozšírením definície rodiny o bližšie nešpecifikované, ale "trvalé" vzťahy (nešpecifikované ani z hľadiska počtu osôb, ktoré sú navzájom dlhodobo spriaznené) a modernizovať koncept starostlivosti. 

Slovné spojenie "zanedbávanie povinností matky v domácnosti" dnešným ušiam naozaj neznie ako niečo, na čom by sa dalo intenzívne lipnúť, najmä ak k nemu nedodáme nič ďalšie. Pre liberálno-ľavicové médiá boli zmeny v podstate hotová vec. Íri už dobré desaťročie robia, čo môžu, aby sa vymanili z katolíckej tradície (ľudové „áno“ manželstvám osôb rovnakého pohlavia, povolenie potratov). Výsledky hlasovania ich preto "vyhodili z konceptu". 

Voliči odmietli vyjsť zo svojho sexistického a neinkluzívneho včerajška, zo svojho stredoveku, ako potom interpretovali výsledok, výrazným pomerom 64, respektíve 74 percent. Írkam vyjadrovali úprimnú sústrasť a navrhli termín druhého pokusu i spôsob, ako prispieť k jeho úspechu. Tí, ktorí odmietli ústavné zmeny, "to nepochopili", "boli dezinformovaní" alebo patria ku krajnej pravici. Taký írsky Istanbul.

Podľa konzervatívcov najlepší darček

Na druhej strane, konzervatívne médiá písali o "najlepšom darčeku ku Dňu matiek". Odstránenie ústavnej zmienky o matkách by pre nich nebolo rozšírením práv žien, ale ďalšou etapou ich erózie. "Matky nebudú ekonomickou situáciou nútené zanedbávať svoje povinnosti v domácnosti", tak znie kompletne ten stredovek – v opačnom prípade má nastúpiť štát, aby situáciu napravil. Konzervatívci považujú odstránenie problematickej pasáže za snahu „vyzliecť sa“ z tej nápravy.

Írska vláda dotuje jasle, ale, naopak, nepodporuje domácu starostlivosť, hoci podľa prieskumu z roku 2017 dve z troch írskych matiek chcú byť so svojimi deťmi doma. Teraz si to nemôžu dovoliť. Vláda tiež pristúpila k daňovej individualizácii, pričom rodiny s jedným príjmom platia vyššie dane ako rodiny s dvoma príjmami.

Celkom by ma zaujímalo, čo by sa stalo, keby sa niektorá z írskych žien chcela ústavného prísľubu domáhať na súde. A potom by ma zaujímalo, a to mi leží v hlave už dvadsaťpäť rokov, kde vzali dvaja belfastskí sláčikoví hráči peniaze na tri opatrovateľky.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.