Putin si moc udržal, o čom nikto dopredu nepochyboval. Dejiny nás učia, že posledná etapa vlády môže byť určujúca pre jej neskoršie hodnotenie. A že charakter moci v závere mocenského obdobia má vplyv na to, ako sa moc uplatňuje po zmene vladára. V ruskej tradícii to naposledy pripomenul Boris Jeľcin, spomienke na charakter jeho vlády je určený aj tento text.
Putin prešiel prvými prezidentskými voľbami pred dlhými 24 rokmi, ešte v marci 2000, k moci sa dostal na konci roku 1999. Niekedy v tomto období sa začal aj koniec systému, ktorý v Rusku dostal označenie Rodina, a ktorý vznikol postupne po konci Gorbačova a rozpade Sovietskeho zväzu. Povedzme, že experti a novinári ho tak nazvali nie úplne odôvodnene.
Aj keď, ako vieme, slovo rodina nie vždy musí označovať domáci a pokrvne spriaznený okruh blízkych. Napríklad na Sicílii tak označujeme mafiánske klany.
V Rusku tento pojem získal ešte jeden význam, a nebol príliš vzdialený od toho sicílskeho: nazývali tak skupinu ľudí okolo prezidenta Borisa Jeľcina, ktorí na konci jeho vlády viedli krajinu v jeho mene. Mohli by sme ich porovnať s postavami filmu Adams family, hoci v tomto prípade navonok pôsobili strašidelne, v ich vnútri to boli milí ľudia. Nie som si istý, či to v ruskom prípade nebolo presne naopak.
Napriek svojmu názvu skupina okolo Jeľcina nebola zložená len z rodinných príslušníkov. Niektorí príbuzní prezidenta sa, naopak, vôbec nezúčastňovali na politik. Zloženie tejto „Rodinky“ nebolo žiadnym spôsobom formalizované a nebolo trvalé. Politológovia preto ponúkajú jej rôzne zoznamy. Vo všetkých variantoch je však prítomné isté jadro, s ktorým by som chcel v tomto texte oboznámiť čitateľov.
Manželka
Nainu Jeľcinovú nie vždy uvádzajú medzi členmi skupiny, pretože nebola verejnou osobou a venovala sa väčšinou domácnosti. Vedome si držala „nízky profil“, čím sa postavila do kontrastu s Raisou Gorbačovovou. Nemožno však povedať, že by Borisa Jeľcina ovplyvňovala menej ako Raisa toho svojho.
Stretol som ju iba raz, bolo to práve na pohrebe Raisy Gorbačovovej. Na cintorín prišla nečakane, bez pozvania, a zostala na kar, čo v Gorbačovovej rodine a smútiacom sprievode vyvolalo šok: všetci si boli istí, že jej manžel bol najhorším nepriateľom Gorbačova.
Naina pôsobila dojmom, že je veľmi rozumná a taktná, prejavovala pochopenie a súcit. O Gorbačovovi hovorila so značným rešpektom, ochotne sa prihovárala prítomným, no nesnažila sa na seba pútať pozornosť a nijako nezdôrazňovala, že bola v tom čase v Rusku prvou dámou.
To, čo je o nej vieme z iných zdrojov, naznačuje, že si bola dobre vedomá svojej dôležitosti. Potvrdzuje to aj príklad, ktorý opísal niekdajší šéf Jeľcinovej ochranky Alexander Koržakov. Naina raz kamsi išla autom, mala príslušný sprievod. Na jednej z križovatiek ich zastavila polícia, aby umožnili prejazd mediálnemu magnátovi Vladimírovi Gusinskému. Trochu som ho poznal, vždy sa správal ako pán sveta.
Ale tentoraz sa mu to nepodarilo.O pár dní ho zadržala prezidentská stráž. Potom bol nútený emigrovať a prišiel o podnikanie a postavenie v Rusku. Dostal sa aj do väzenia, z ktorého sa ledva vyslobodil. Samozrejme, úrady na neho mali (alebo dorobili) aj ďalšie sťažnosti, no začiatok jeho problémov siahal k neúcte k prvej dáme ruského štátu. Tu niekde sa skrýva aj charakteristika ruskej plutokracie. Nie je totiž oligarchiou v jej klasickej podobe, takzvaní oligarchovia sú totiž mocensky úplne závislí od vládcu Kremľa. Preto sa tomuto systému začalo v angličtine hovoriť cronyism, čiže forma rodinkárstva. Ako sa malo ukázať, má to výrazne vazalské prejavy.
Naina Jeľcinová nebola svätou ani inak. Ten istý Koržakov napísal, že jeden zo známych „oligarchov“ (k nemu sa ešte vrátime) jej mesačne prinášal pol milióna dolárov v hotovosti. Išlo o malý zlomok ziskov z korupcie, ktoré umožňovala podpora alebo dokonca nezasahovanie prezidenta a jeho administratívy do šafárenia s niekdajším majetkom štátu. Ak to bola pravda, máme teda dôvod zaradiť ju medzi účastníkov vtedajšej korupcie. Treba si však uvedomiť, že Koržakov zverejnil svoje odhalenia až keď ho vyhodili z Kremľa a bol dosť urazený.
Dcéra
Tatiana Ďjačenková, neskoršie Jumaševová, rodená Jeľcinová, bola aktívnejším členom a akoby zosobnením Rodiny. Tento názov v skutočnosti vznikol, keď jej Jeľcin udelil oficiálny štatút vo svojej administratíve (bola poradkyňou prezidenta), čím jasne vyjadril jej dôležitosť a rolu pri určovaní politiky.
V Kremli Tatiana upravovala prezidentove prejavy, kontrolovala jeho pracovný rozvrh, prezerala zoznam tých, ktorí chceli navštíviť prezidenta, podieľala sa na príprave personálnych menovaní, čiže na zostavovaní zoznamu kandidátov na konkrétnu pozíciu, z ktorých by si prezident vybral toho, kto sa mu páčil. Niektorí experti sa domnievajú, že na konci Jeľcinovej vlády sa už na jeho názor nikto ani nepýtal. Poradkyňa to vedela zabezpečiť.
Nepoznal som ju osobne, ale počul som od tých, ktorí s ňou komunikovali, že bola vždy skromná, taktná a slušná. Charakterom bola po otcovi, dokázala ho skrývať pod vonkajšou mäkkosťou. Keď sa pre niečo rozhodla, neustúpila.
Kedysi sa hovorilo aj o jej osobných politických ambíciách. Ak ich aj mala, v ničom sa neprejavovali. Verne si plnila povinnosť dcéry, pomáhala otcovi a odišla s ním z Kremľa. Pre kontext však treba dodať, že jej aktívna účasť v politike mnohých v krajine pobúrila a do značnej miery prispela k diskreditácii moci počas Jeľcinovej vlády.
Mnohí veria, že za tie roky Tatiana zarobila (spreneverila) veľký objem peňazí. Ale nikto o tom nepodal žiadny dôkaz alebo svedectvo. Ani ja som nikdy nepočul o konkrétnych prípadoch korupcie s jej účasťou. Keďže sa však naozaj nachádzala v samom centre obrovských nelegálnych peňažných tokov, ak by to nezneužila pre osobné obohatenie, mohli by sme ju považovať za vzor cnosti. A ani to sa nedeje.
Dá sa pochopiť, že Jeľcin potreboval niekoho, komu by mohol bezvýhradne dôverovať. Jeho vlastná dcéra bola na to ako stvorená. Ale keď pre alkohol a chorobu postupne strácal schopnosť jasne myslieť, bolo čoraz ľahšie s ním manipulovať. A Tatiana bola často nástrojom v rukách skúsených manipulátorov.
Milenec
Anatolij Čubajs bol istý čas zástupcom Jeľcina vo vláde, neskoršie viedol prezidentskú administratívu. Keďže sa Jeľcin v priebehu rokov čoraz menej zaujímal o aktuálne dianie, o Čubajsovi sa dlho uvažovalo, že je skutočný pán Ruska. Zároveň bol (a možno ešte stále je) najnenávidenejším človekom v krajine. Ľudia mu nevedia odpustiť takzvanú „kupónovú privatizáciu“, ktorú väčšina spoluobčanov vnímala ako lúpež.
Párkrát som sa s ním stretol na rôznych akciách, vždy som mal veľmi nepríjemnú pachuť. Pamätám si, že keď došlo k pokusu o jeho vraždu, istý čas nebolo jasné, či prežil, alebo nie. Vtedy mi zavolal jeden korešpondent a požiadal ma o naliehavý komentár k jeho smrti. Odpovedal som zhruba toto: Bolo by, samozrejme, lepšie, keby bol popravený súdnym príkazom, ale ak sa tak už stalo, počíta sa aj to. Čitateľa zrejme neprekvapí, že to napokon nebolo publikované.
Údajne to bol Čubajs, kto ponúkol Jeľcinovi, aby zamestnal svoju dcéru v prezidentskej administratíve, aby potom zneužíval jej vplyv na otca a vlastné účely. Neustále sa hovorilo, že sa z nich stali milenci. Ak to tak naozaj bolo, takáto aliancia pre neho vyzerala veľmi výnosne a vlastný prospech mu nikdy neušiel.
Pred časom ho Vladimír Putin prvýkrát verejne nazval zlodejom. Povedal, že v ekonomických štruktúrach, kde Čubajs po prezidentskej administratíve pôsobil, zostali obrovské diery v rozpočte a škody sa odhadujú na miliardy. Môžeme iba predpokladať, ako hospodáril, keď pôsobil v Kremli.
Zať
Valentín Jumašev sa formálne oženil s Tatianou až po rezignácii Jeľcina. No ich vzťah vznikol ešte predtým. Keď ho teda nazveme zaťom prezidenta, neodkláňame sa príliš od pravdy.
Jumašev sa zoznámil s Jeľcinom, keď bol riadnym novinárom. Osud mu však dal príležitosť zúčastniť sa na príprave dokumentárneho filmu o prezidentovi Ruska, Jeľcinovi sa zapáčil, a odvtedy neustále spolupracovali. Jumašev bol skutočným autorom Jeľcinových kníh a prejavov. To si vyžadovalo neustály osobný kontakt s prezidentom. Natoľko sa zblížil s jeho rodinou, až sa stal členom rodiny.
Dostal aj oficiálnu funkciu – poradcu prezidenta pre prácu s médiami, vykonával ju spolu s Tatianou. A potom, úplne nečakane pre celý establišment (asi vďaka vplyvu Tatiany), bol vymenovaný za šéfa kremeľskej administratívy. Bolo to po rezignácii Čubajsa.
Táto funkcia je v Rusku jedna z najdôležitejších, ale nepredpokladá žiadnu publicitu. Pre Jumaševovu povahu ideálna kombinácia. Spomína sa na neho ako na skromného, až hanblivého a neistého človeka, ktorý bol nerád byť na očiach verejnosti.
Jeho vtedajších podriadených prekvapovala jeho nerozhodnosť a neschopnosť niečo rýchlo podniknúť. O dôvodoch sa možno domnievať, niektorí si myslia, že musel koordinovať každý krok s Tatianou, preto sa vyhýbal dokonca aj formulovaniu svojej pozície, kým to neurobil. V každom prípade títo dvaja tvorili tandem, keďže pripravovali a možno aj určovali (prípadne falšovali) Jeľcinove rozhodnutia a zároveň nedovoľovali nikomu inému ho ovplyvňovať.
Je dosť dobre možné, že ešte dôležitejšia bola ich úloha v ekonomike. Mali možnosť rozhodovať, kto z podnikateľov sa dostane k štátnym zdrojom. Tak rástli im spriaznení „oligarchovia,“ ktorí postupne získali monopol v najdôležitejších a najziskovejších hospodárskych odvetviach. Vďaka tomu mali vplyv aj na politiku.
Bábkar
Boris Berezovskij bol známy vedec a matematik, člen-korešpondent ruskej Akadémie vied. Po páde sovietskeho režimu pretavil svoj nespochybniteľný talent do podnikateľskej činnosti. Svoje bohatstvo však nehromadil roky, rubeľ za rubľom. Preferoval cestu intríg a zákulisných akcií, v ktorých bol majstrom. Pre úspech na tejto ceste bola potrebná podpora Kremľa, čo si v plnej miere zabezpečil.
Spomeniem aspoň jednu epizódu, ktorá svedčí o sile jeho vplyvu. Bolo to počas krátkeho obdobia, keď Putin pôsobil ako úradujúci predseda vlády po Jeľcinovej rezignácii. Čakali ho prezidentské voľby a Putinovi, o ktorom ľudia vtedy ešte málo čo vedeli, chýbala osobná popularita.
Môj priateľ (ktorý mi o tom neskôr povedal) prišiel na medzinárodný hokejový zápas v Moskve a usadil sa vo VIP lóži. O minútu tam dorazil Berezovskij so svojím sprievodom. Poznal môjho priateľa, pozdravil ho a sadol si vedľa. Ruský tím vyhrával. Berezovskij sa obrátil na asistenta s otázkou: „A kde je Vovka (familiárna, ale mierne posmešná skratka mena Vladimír)?“ Dostal odpoveď, že nemôže prísť. To ho nahnevalo: "Má byť tu! Zavolaj mu, aby hneď prišiel!" O 15 minút neskôr sa na štadióne objavil Putin...
Nevyzerá to až tak prekvapivo, ak vezmeme do úvahy, že niektorí autori pripisujú Berezovskému autorstvo myšlienky, aby sa Putin stal dedičom Jeľcina. Jumašev to však popiera a v jednom z rozhovorov ponúkol inú verziu. No tu si musíme uvedomiť, že keď bol Berezovskij neskoršie vyhlásený za zločinca, akékoľvek spojenie s ním vyzeralo pre Putina a Jumaševa kompromitujúce. Preto je márne od nich čakať uznanie jeho úlohy pri nominácii Jeľcinoveho dediča.
V období, o ktorom uvažujeme, sa Berezovskij už stal niečím väčším ako iní oligarchovia. Bol skutočným vlastníkom „verejnoprávnej“ (ústrednej) televízie a mohol neobmedzene ovplyvňovať verejnú mienku. Zastával aj oficiálne funkcie vrátane námestníka tajomníka Bezpečnostnej rady, čo bol koordinačný orgán „silových“ štruktúr, a preto mal na ne vplyv a plný prístup k akýmkoľvek informáciám. Jedným slovom, bol to pravý bábkoherec, ktorý dokázal na politickej scéne ťahať za nitky.
Ďalšie bábky
Dcéra a budúci zať prezidenta tiež boli pod vplyvom Berezovského, ale mali priamy kontakt s Jeľcinom, preto nie vždy konali podľa vôle oligarchu. Keď sa mu podarilo postaviť do čela administratívy vlastného človeka, jeho moc prudko vzrástla. Po rezignácii Jumaševa (dôvody sú stále nejasné) túto funkciu doslova pár mesiacov spĺňal Nikolaj Borďuža, tajomník Bezpečnostnej rady, nominálny šéf Berezovskeho, ktorého (tiež z neznámych dôvodov) nahradil Alexander Vološin.
Obidve tieto osoby sa niekedy objavujú na zozname Rodiny, ale nie je to úplne korektné, najmä keď je reč o Borďužovi. Vološin zohral v tom období oveľa významnejšiu úlohu. Je to inteligentný človek s analytickým myslením a dobrým manažérskym potenciálom. Nie je náhoda, že Putin ho nechal vo funkcii počas prvých troch rokov svojho prezidentovania – jednoznačne potreboval jeho znalosti a skúsenosti. Ale nebol pre Jeľcinovcov taký blízky, ako iné vyššie uvedené postavy.
Berezovskij priviedol do Rodiny aj budúceho oligarchu Romana Abramoviča. Najprv to bol len jeden z jeho spolupracovníkov. Bol to on, kto vraj nosil Naine Jeľcinovej hotovosť a možno aj vďaka tomu si vytvoril vlastné spojenie s Jeľcinovcami. To mu dalo príležitosť, aby sa neskôr vzbúril proti svojmu bývalému šéfovi. Vznikol medzi nimi ekonomický konflikt, ktorý mal politické dôsledky. Bábka vyhrala nad bábkarom a zvrhla ho zo scény . Berezovskij bol nútený emigrovať, prišiel o majetok a v Londýne vraj spáchal samovraždu.
To by sa nestalo, keby Abramoviča nepodporil Putin. Nový prezident neodpustil Berezovskému jeho aroganciu a nároky na rolu kingmakera, ktoré ten vyjadroval takmer verejne. Nejaký čas sa zdalo, že Abramovič nahradí Berezovského pri novom prezidentovi, no nestalo sa tak. Putin žiadneho bábkara už nepotreboval. Ale to je úplne iný príbeh.
Hoci Jeľcin v roku 1993 vytvoril základy autoritatívneho režimu, vzniklo z toho len bábkové divadlo. Až jeho nástupca, plod tohto chaosu, naplno využil príležitosti poskytnuté predchodcom. Dôsledky toho vidíme dodnes.